Ak si niekto nevšimol pád Železnej opony, mal by kontaktovať psychiatra

Ste jednou z kľúčových osobností Nežnej revolúcie. Aké pocity ste prežívali, keď ste stáli na tribúne a rečnili ste? Nebáli ste sa, aký to bude mať na vás dopad, či vás nebudú z KSČ alebo ŠtB stíhať?

Spočiatku áno, ale ten strach sme rýchlo prekonali. Ja som už som bol rozbehnutý, lebo som podpísal manifest Niekoľko viet v júni, politickú petíciu proti politickým väzňom v auguste, a v októbri som vrátil titul, takže už pre mňa nebola cesta späť. Teda bola – do Austrálie alebo Leopoldova. Najviac som sa bál pri prvom vystúpení, keď som videl veľa policajných áut, vojsko, milíciu, okupantskú armádu – tých tu bolo pol milióna. Myslím, že to, že nezasiahli, bolo preto, že tých ľudí na námestiach bolo príliš veľa. Nebyť tých ľudí, nepodarí sa nám nič.

Hovorí sa, že práve komunisti, okrem disentov a VPN, mali veľký podiel na tom, že režim nakoniec padol. Čo si o týchto teóriách myslíte vy?

To, že to zlyhávalo ekonomicky a nakoniec aj politicky, to bolo jasné. Zlyhávalo to už 40 rokov. Úspechy tam ani nikdy neboli. Bolo to veľmi pokrytecké spoločenstvo. Nedá sa povedať, že na tom mali zásluhu. Postupne, ako sme prejedávali svoju budúcnosť, to upadávalo, až to skončilo tak, ako to skončilo, nakoniec aj na celom svete.

Napríklad aj pán Feldek sa vyjadril, že politológovia a verejnosť zabúdajú práve na zásluhu radových komunistov.

Moja druhá žena bola Francúzka a ja som jej nevedel vysvetliť, že síce máme slobodné voľby, ale aj tak to nezmeníme. Vtedy som ešte nemal politologické vzdelanie či skôr prax. Totalita začala v 50. rokoch justičnými vraždami, keď sa stínali hlavy. Potom v 60. rokoch nebolo treba stínať hlavy. Keď nejaká trčala, len zdvihli sekerku a hlava zmizla. Neskôr prišiel nádych, keď sa Dubček naivne snažil dať komunistom ľudskú tvár, ale to sa nedá. Tak sme skončili s tankami a Dubček ako robotník v lesozávodoch v Malackách. Už len vyhodili tých komunistov, ktorí uverili, že je možné mať ľudskú tvár v socializme, a zamenili ich za absolútne prasce. Pretože keď niekto v 70. a 80. rokoch po tom všetkom ako okupácia, justičné vraždy či gulagy vstúpil, vraj z presvedčenia, do Komunistickej strany, tak tam podľa môjho názoru mohol vstúpiť iba úplný hajzel alebo tupec. Bohužiaľ sa to týka aj Fica a spol. Raz som o ňom aj napísal blog, ale podľa mňa až taký hlúpy nie je. Karieristi bez akýchkoľvek morálnych kritérií. Ja som to prežil a viem o čom to bolo, ako umierali v Jáchymovských baniach. Ide o státisíce ľudí. Veď len na hraniciach zastrelili 400 ľudí, množstvo detí. Dnes majú tí ŠtBáci niekoľkonásobne vyššie dôchodky ako tí chudáci prenasledovaní. Nič s tým nechcú robiť, všetci sú ticho. V Poľsku a Nemecku toto riešili. Oni ten zoznam majú, dokonca presné údaje v Sociálnej poisťovni. Bolo by len treba tie dôchodky vymeniť.

“Do Komunistickej strany mohol podľa mňa vstúpiť iba úplný hajzel alebo tupec.”

Spomínali ste, že ste vrátili v 89 titul zaslúžený umelec, no v tom čase to bol dosť ojedinelý čin. S akými reakciami ste sa stretli?

Ja som až neskôr zistil, že to v Československu v celej histórii neurobil nikto. Niektorí mi tvrdili, že dokonca ani v týchto socialistických krajinách. Už som nevedel ako protestovať proti tomu, ako sa správali, takže to bol taký môj osobný protest. Poslednou kvapkou po Niekoľkých vetách a po petíciách bolo to, že ma nepustili na festival do Madridu, kde som mal 2 filmy, a minister kultúry ma odmietol prijať. Tak som napísal otvorený list a odniesol ho na jeho sekretariát. Niektorí ľudia mi blahoželali alebo vyslovili účasť, ale len tajne, keď ich nikto nevidel. Niektorí ma prestali vidieť a pozerali sa niekam inam. Bolo zopár takých, čo mi otvorene povedali, že ma obdivujú, ale v strane by im to nedovolili.

Mali ste predtým s komunistami ešte nejaké iné spory? Vieme, že vášho otca zatkli, keď ste mali 5 rokov.

Mne to bolo od začiatku jasné. Keď mi povedali, že môjho otca zavreli komunisti, čo bola pravda, tak som už od svojich piatich rokov nemal problém so svojou politickou orientáciou. Najprv mal dostať trest smrti, potom doživotie, až nakoniec dostal 13 rokov, z toho si 7 a pol odsedel. Videl som ho 2-krát, raz v Leopoldove a raz v Ilave. Keď odchádzal, nemal som ešte ani 5, a keď sa vrátil, mal som 12 preč. Keď mal 36, prišiel o dve tretiny žalúdka a takmer všetky zuby. Až neskôr som mal problémy, keď ma lámali na spoluprácu s ŠtB v 75. roku, čo som nakoniec odmietol, takže mi zobrali služobný aj súkromný pas. Nechceli ma púšťať do zahraničia a vtedy mi pomohol minister Válek, ktorý sa za mňa zaručil.

Bolo prekážkou vo vašej umeleckej kariére to, že ste nevstúpili do strany?

Nedá sa to takto povedať. Neviem, ako sa pracovalo v zákulisí. Na svoj kádrový posudok, čo tam bolo popísané a čo som za živel, som už zabudol. Bol som v kategórii sledovaná osoba a až keď som podpísal petíciu za prepustenie politických väzňov, dostal som dištanc v rozhlase. Točil som aj filmy, ale tie už boli v procese nakrúcania, tak ich už nikto nezrušil a museli sa dotočiť, keďže to stálo peniaze. Aká by bola moja cesta, nebyť revolúcie a nebyť toho, čo sa odohralo v Prahe a následných procesov, neviem. Ale možno taká ako ostatných, ktorí išli do väzenia alebo ich donútili emigrovať.

Mali ste možnosť hneď po revolúcii vycestovať alebo to trvalo ešte nejaký čas, kým sa to uvoľnilo?

Prvýkrát sme vycestovali bez pasov a víz do Hainburgu 10. decembra počas pochodu Ahoj Európa. Tam nás bolo okolo 200-tisíc. Všetci sme sa ale rýchlo vrátili, lebo to nebolo legálne. Potom ešte dlho platila vízová povinnosť. Ale zo strany Československa sa zrušila takzvaná výjazdná doložka, ktorú ste mohli dostať raz za 3 roky, aby ste vycestovali. Tá bola ešte viazaná na dolárový prísľub 200 – 250 dolárov na celú dovolenku, čo je z dnešného pohľadu smiešne, keďže dnes toľko stojí lepší hotel na jednu noc.

Po prevrate ste ostali aktívny v politike a boli ste poradcom prezidenta Havla. V akých zásadných veciach ste mu poradili a ako si spomínate na neho a funkciu?

On ma požiadal aby som sa stal jeho poradcom. Poznali sme sa od roku 1972, zoznámil ma s ním Petr Weigl, keď som s ním nakrúcal Faust a Markéta. Potom sme sa vídali len veľmi zriedka. Videli sme sa tesne pred revolúciou v Prahe, kde sme sa rozprávali o tom, že 10. decembra bude na Palackého námestí dokonca až 40.000 ľudí, aby som si pripravil prejav. Udalosti boli ale rýchlejšie, už týždeň po našom stretnutí bolo na Letnej niekoľko stotisíc ľudí, v Bratislave tiež, takže jeho predstavy prekonali tieto udalosti niekoľkonásobne. Oslovil ma ešte v decembri, aby som bol jeho poradcom. Najprv sme boli všetci poradcovia prakticky pre všetko a potom to raz kompetenčne rozdelili, vytvorili štruktúru. Žiaľ, bolo to práve v čase, keď som dokrúcal jeden z prerušených filmov – „Poslední motýl“ s Karlom Kachynom. Už sa dohodli, kto bude pre vnútro, zahraničie a podobne a ja že budem pre Slovensko. Spočiatku som namietal, že Slovensko nie je profesia a že máme tú istú škálu problémov ako v Čechách. Nakoniec sme sa ustálili na modeli, že budem mať svoju poradnú skupinu v Bratislave z rôznych oblastí. Mal som prinášať akútne problémy, ktoré by prezident mohol zo svojej funkcie ovplyvniť.

“To, že sme boli 40 rokov za ostatnými drôtmi sa prejavilo.”

Aké problémy to napríklad boli?

Nevyriešené súdne kauzy a krivdy minulosti, ktoré sme mysleli, že prezident môže ovplyvniť. Kompetencie prezidenta však neboli ani vtedy významné, ale politický vplyv bol dosť výrazný. Na programe bolo aj diskutovanie, či má byť Česko-Slovensko s pomlčkou alebo bez. Dostával som aj tisícky listov s tým, čo chceli ľudia riešiť. Snažili sme sa problémy pozitívne ovplyvňovať podľa ich naliehavosti.

Postupne sa začali objavovať negatíva – ďalšie problémy ako korupcia, rodinkárstvo a podobne. Kedy sa to začalo?

Korupcia a rodinkárstvo sú tu tisíce rokov a vo všetkých krajinách na svete. Ľudia obviňujú November z toho, že nemajú prácu, je tu korupcia a ľudia sú zlí. November však nemôže za to, akí sme, ako sa medzi sebou správame a koho volíme. Ten môže len za to, že máme slobodu, ktorú sme nemali, a máme slobodné voľby a iné ľudské práva. Kvôli tomu, že nám November ukázal, akí sme zlí, závistliví alebo zlomyseľní, kvôli tomu nechceme byť slobodní? Dnes, keď počúvam tie sťažnosti, že nám vraj bolo lepšie za socializmu… Treba sa pozrieť lepšie na štatistiky, ktoré hovoria v priemere, že Slováci sa nikdy nemali vo svojej histórii tak dobre ako dnes. To, že sa máme rozdielne, že niekto sa má veľmi dobre a niekto veľmi zle, to je pravda. To, že sme boli 40 rokov za ostatnými drôtmi sa prejavilo. Veď krajiny, ktoré neabsolvovali tento zločinecký experiment komunistickej nadvlády sa do veľkej miery takýmto problémom vyhli. Prečo je to na Slovensku, Poľsku, Maďarsku horšie ako napríklad v Nemecku či Rakúsku? Nechcem ale všetko zvaľovať len na to, čo bolo v minulosti. Isto že za tých 25 rokov sme mohli urobiť viac, mohlo to mať iný priebeh. Privatizácia za mečiarizmu, aj Klausova kupónová, mohla byť spravodlivejšia. Privatizácia však nikdy nie je spravodlivá, často tie majetky, nahonobené 40-ročnou prácou, dostali všelijakí grázli a rektoskopickí odborníci z pozadia Mečiara z rokov 94 – 98. Niekedy sa mečiarizmus označuje ako celé obdobie, ktoré tu bolo, ale to nie je pravda, pretože v 98 sme ho porazili s nástupom Dzurindovej vlády. Celá štruktúra nášho priemyslu, keď si vezmete napríklad ťažké strojárstvo, nebola pre ČSR, ale vyrábali sme pre stámilióny z RVHP. A odrazu stop, kde sú tie trhy? Keby ten komunizmus naozaj chceli ľudia aj dnes, tak by si ho slobodne zvolili. Obávam sa, že tú väčšinu dnes ťažko niekto získa. To, že sa v nejakej deformovanej forme objavuje aj dnes v niektorých politických stranách, aj v Smere, to je jasné.

“Ak si niekto nevšimol pád Železnej opony, mal by kontaktovať svojho psychiatra.“

Keď už sme pri Smere, Róbert Fico sa raz vyjadril, že si November 89 nevšimol. Čo si myslíte o tomto výroku?

Viete, keď si niekto nevšimol jednu z dvoch najvýznamnejších pozitívnych udalostí v novodobej histórii Slovenska… Tými boli SNP a pád Železnej opony, kde ľudia zvrhli rovnakú zločineckú kamarilu ako nacizmus a fašizmus – komunizmus. Stalin, Lenin, to sú masoví vrahovia, toto treba nahlas povedať. Keď sme toto všetko zvrhli a niekto si nevšimol pád Železnej opony, mal by kontaktovať svojho psychiatra.

Ako ste reagovali na to, keď v Prahe zomrel študent?

Vtedy som bol v Prahe. Neviem prečo a ako to zmanévrovali, keď tých študentov bili. Možno chceli, aby to nadobudlo charakter násilia a potom to mohlipotlačiť. Osemnásteho novembra som videl tú krv na chodníku a vedľa sviečky. My sme tam mali predstavenie vtedy o štvrtej a aj sme ho začali. Ale o druhej začali zasadať riaditelia pražských divadiel. Práve po dvoch hodinách sa rozhodli, že divadlá idú do štrajku. Začali to študenti JAMU, DAMU a VŠVU, druhé boli divadlá, a to bol druhý stupeň štrajku. Povedali, že by sme mali zastaviť predstavenie, lebo bude štrajk.

Ešte v ten deň ste sa vrátili do Bratislavy a išli do Umelky?

Osemnásteho ešte nie. Nechali sme ešte Lukavského, aby povedal svoj monológ s Hamletom. Potom sme zrušili nejaké rockové koncerty a predstavenie začínalo až o siedmej. Zavolal som do Slovenského národného divadla Jozefovi Vajdovi, aby som mu povedal, čo sa deje v Prahe, nech večer nehrajú, že mu o chvíľu zavolám. Tak som o 10 minút opäť zavolal a hovorím, nech nehrajú, no bohužiaľ sa to predsa len odohralo. 19.11. skoro ráno som šiel späť do Bratislavy a večer som prišiel do Umelky. Tam som im prečítal, čo sa stalo v Prahe – petíciu JAMU, DAMU, našu i riaditeľov pražských divadiel. Umelka bola plná, 300 – 400 ľudí. Keďže tam boli už večer predtým a ja v Prahe, hovorili, že sa musíme nejako organizovať, pretože už nás je veľa. Povedzte nejaké mená, nech vznikne výbor. Vykrikovali mená, niektoré odbučali, že tie nechcú, a ja som bol jeden z 15 a takto vznikol takzvaný Koordinačný výbor. Medzitým Praha pokračovala ďalej a tam vzniklo Občianske fórum, ktoré vzniklo absolútne v tom istom čase ako náš Koordinačný výbor, a do ktorého ma zvolili počas mojej neprítomnosti. Na druhý deň ráno sme sa stretli na Malej scéne v bufete s Budajom a tam sme si povedali, že to bude Verejnosť proti násiliu. Nevedeli sme, že niečo obdobné vzniká tiež v Prahe, riadili sme sa spontánne, nemali sme normálne informačné prepojenie. Všetko bolo v rukách boľševikov, takže akoby sa nič nedialo. V nedeľu sme zastavili aj predstavenia na Malej scéne, až postupne sme sa v utorok už nezmestili do Umelky. Odtiaľ ma zavolali na Hviezdoslavo námestie, vraj je tam pár tisíc ľudí, aby som im šiel niečo povedať. Tak som išiel. Prečítal som vyhlásenie z Umelky, všetky z Prahy, a keď som sa pozrel dookola, videl som „zelené Antony“ – policajné autá s húkačkami. Bolo tam aj 4000-5000 väčšinou študentov a ešte som si hovoril: „Pokračuj, pokračuj, hovoríš naposledy, lebo nie je možné, aby si v jednom z tých áut neodišiel.“ Ale nechali ma odísť.

Čo bolo potom?

V utorok bola kľúčová schôdza v Národnom divadle, kam prišli z ministerstva, tajomník krajského výboru Šlapka a snažili sa nás presvedčiť, aby sme neblbli a podobne. Existuje z toho pravdepodobne aj 3-hodinový záznam. Povedali sme im, čo si naozaj všetci myslíme, a že ideme oficiálne do štrajku. Ozývali sa hlasy, že musíme hrať. Ja som im hovoril, nech zdvihne ruku ten, kto chce hrať. Dvaja herci a jedna nemenovaná tajomníčka zdvihli ruku a im som povedal nech hrajú. Zvyšných 80 ľudí bolo jednoznačne proti. Viem, že už vtedy zadržiavali ľudí, ktorí hovorili, že idú za mnou. To už bolo viac ako mesiac po tom, ako som vrátil titul. V Prahe to bolo trochu iné, tam sa na mňa ľudia na Václaváku vrhali, že som Jánošík a podobne. Vnímali to ako môj osobný protest, ale keďže som vtedy bol jeden z najznámejších hercov od Ašu až po Humenné, aj preto to ľudia vnímali tak intenzívne a veľmi mi fandili.

Boli ste aj pri tom, keď vysielalo Štúdio Dialóg prvý raz rozhovory medzi VPN a komunistami.

Bol som ten prvý, kto povedal, že podstatné je zrušiť v Ústave článok 4, ktorý hovoril o nadvláde Komunistickej strany. Zrazu zavládlo ticho, boli tam boľševici a my, vo svetroch. To bolo v piatok večer. Keď sme boli vo štvrtok na SNP-čku, bolo tam asi 80.000, v piatok už vyše 100.000 demonštrujúcich. Stáli až po Kamenné námestie. Samotná televízia, dokonca i tí SZM-áci hovorili, aby sme išli do vysielania. Tam sme povedali niekoľko zásadných vecí o socializme. Pýtali sa nás, či chceme sociálnu demokraciu. Povedali sme, že stačí len tá demokracia bez prívlastkov. Chceli, aby sme dali šancu novému ústrednému výboru. Povedal som im, že šancu mali v 50. – 60. rokoch. Po každej šanci ste boli horší a horší. To bolo prvé verejné vysielanie v ČSR. V Prahe boli zdesení, keď som povedal o článku 4, pretože ešte len rokovali o nejakej dohode, v pondelok s tým súhlasili aj oni.

Čo je podľa vás príčinou, že došlo počas nasledujúcich rokov ku sporu medzi ľuďmi, ktorí stáli za revolúciou? Mečiar bol nominantom VPN a napokon to skončilo tak, ako to skončilo.

Bol som vtedy poradcom v Prahe. Vybrali sme si Čiča. Nezohnali ministra vnútra a nikto z nás nechcel ísť do politiky pred voľbami. S komunistami sme sa dohodli, že 40% budú tvoriť oni a 60% budeme nominovať my. Nikto však nechcel zobrať zodpovednosť, tak sme tam nastrkali ľudí, ktorí neboli spomedzi nás. Ako ale prišli na Mečiara, skutočne netuším. Našli ho, urobili ho ministrom vnútra a počínal si údajne veľmi zdatne. Stále som bol v Prahe. Predstavili mi ho niekedy v máji s tým, že ideme robiť volebnú kampaň, s dodatkom, že je to génius. Robil som s ním kampaň a po výhre sme museli všetci ísť do politiky. Išiel som ja, Budaj, Dubček, Čič, aj títo komunisti, ktorí sa medzitým stali nositeľmi zmeny. Takí, ako Schuster, Čič, ktorých sme nechali ako starých postkomunistov, už o 5 týždňov hovorili – naša revolúcia. Bolo potrebné zostaviť vládu. Opäť sa dostal do vedenia Mečiar. Potom sa ale zistilo, že hovorí veci, s ktorými Koordinačné centrum nesúhlasí. Neskôr sme boli odvolaní z vlády, založili sme HZDS, vyhrali sme voľby. S Mečiarom sme mali veľký konflikt, lebo keď som ho mal na očiach každý deň ako podpredseda jeho hnutia, zistil som, že niečo asi nie je v poriadku.

Ako ste to potom riešili?

Po istom čase veľkého napätia a konfliktov som v marci opustil HZDS, povedal som, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Odišiel som z vlády spolu s ďalšími 7 poslancami, založili sme Alianciu demokratov, zrušili väčšinu a rok nato ho odvolali. To bolo niekedy na jar 94. Bohužiaľ, bývalí komunisti z SDĽ na čele s Weissom súhlasili s predčasnými voľbami, ktoré vyhral Mečiar. Bol november 94, prišla takzvaná noc dlhých nožov, ktorá bola pod heslom „vyhrali sme voľby, zvyknite si“. Nastal mečiarizmus – návrat späť. Všetkých nás, čo sme niečo znamenali, odhlasovali do výboru pre životné prostredie a spolu s SNS a Ľuptákom obsadili všekto. Boli to veľmi ťažké 4 roky prepojovania štátnej moci a mafie. Stali sme sa svedkami toho, keď Národná rada na čele s Gašparovičom protiústavne vylúčila poslanca. Nastalo strašné peklo, niečo hnusné. Prípadom ako únos prezidentovho syna, sledovačky, provokácie, SIS-ky sme v 98 urobili koniec. Spojili sme SDK, SDĽ a Maďarov, mali sme väčšinu a mysleli sme si, že Mečiar odíde do zabudnutia. No v roku 2006 ho vzkriesil Fico, ktorý po tomto všetkom vládol s ním a so Slotom. To je tá zjednotená ľavica.

Ideme akoby dozadu…

Nejdeme, teda možno čiastočne. Keď si jeden nevšimne November a druhý kachličkuje… Stačí ísť po príklad do Čiech. Keď mi pred troma týždňami zavolali z Prahy: „Pán Kňažko, môžeme vám zajtra ráno zavolať? Mapujeme už mesiac všetky udalosti a je práve 25 rokov, čo ste vrátili titul.“ V Prahe si na toto spomenú a ja tam môžem rozprávať 12 minút v živom vysielaní. Toto by im v našej verejnoprávnej televízii ani na um nezišlo. Tu radšej Schuster a Paška hovorí so študentmi o revolúcii. Dneska už má kdekto prednášky. Ale historické fakty sú také, že na tribúnu išli Budaj a Kňažko. Najprv sa tam nikto nehrnul, pretože nikto nevedel, ako to celé skončí. Až po čase sa tam nahrnuli všetci. Je na vás, mladých, aby ste išli ďalej.