Dobrodružná povaha a dlhoročná animátorská prax ju priviedli až do Afriky. Prostredníctvom misijného programu občianskeho združenia Sávio strávila Veronika Rendeková rok v Angole.
Prečo si sa rozhodla ísť na misie?
Už ako študentka na strednej a na vysokej škole som sa venovala dobrovoľníckej práci s mladými. Po skončení školy som rozmýšľala, čo ďalej. Uvedomila som si, že by som sa chcela ešte nejaký čas venovať dobrovoľníctvu. Keďže sa človek pohybuje v prostredí, kde vie, že existuje možnosť ísť na misou, príde mu prirodzené prihlásiť sa. To bola jedna motivácia. Druhá motivácia bola moja dobrodružná povaha a túžba ísť do Afriky.
Tvojmu odchodu na misiu predchádzala aj ročná príprava. Z čoho pozostávala?
Každý mesiac sme sa stretli počas jedného víkendu. Nás bolo asi pätnásť. Na stretnutiach sme sa rozprávali najmä o tom, čo daná misia obnáša. Ja som cestovala cez občianske združenie Sávio, ktoré vysiela dobrovoľníkov na miesta, kde sa budú venovať deťom a mládeži.
Veľa sme sa tiež rozprávali so psychológmi, kde sme sa snažili ozrejmiť si motivácie, pre ktoré sme sa rozhodli misiu absolvovať. Človek musí byť na takúto cestu uspôsobený fyzicky aj psychicky. Súčasťou bola tiež zdravotná príprava. Na stretnutia prišiel odborník, teda lekár, ktorý vysvetľuje, aké sú nástrahy v rôznych oblastiach.
Nakoniec, keďže ide o projekt zastrešovaný Saleziánskou komunitou na Slovensku, dáva sa dôraz aj na duchovný život. Nie je to podmienka. Neznamená to, že na misiu môže ísť iba praktizujúci kresťan, ale ak sa niekto rozhodne pre túto organizáciu, určite sa s tým stretne, a musí s tým počítať.
V Angole sa hovorí portugalsky. Musela si sa pred odchodom naučiť jazyk?
Počas prípravy sme ešte nevedeli, na akom mieste misiu absolvujeme. To, že pôjdem do Afriky, som sa dozvedela až po šiestom alebo siedmom stretnutí. Tajne som ale dúfala, že to bude Afrika, a keď mi povedali, že pôjdem do Angoly, veľmi som sa potešila. Jazyk som sa preto dovtedy neučila. Akosi som sa do toho nevedela dokopať ani potom. (smiech) Nie som typ, ktorý si doma sadne ku knihám a učí sa slovíčka. Verila som, že keď človek príde do danej krajiny, jazyk sa naňho veľmi rýchlo nalepí. Mala som tiež základy angličtiny a taliančiny, čo je príbuzný jazyk.
A potom si prišla do Afriky…
Prvý príbeh, ktorý väčšinou spomínam, keď hovorím o Angole, je príchod na letisko. Keď sme pristáli v Luande, najprv som si myslela, že sme niekde v Ázii. Z lietadla sme vystúpili spolu s mojou spoludobrovoľníčkou, zvyšok posádky tvorili aziati. No keď sme vyšli z letiska, zistila som, že sme správne. (smiech) Bol to zvláštny pocit. Zrazu som bola jediná biela spolu s druhou dobrovoľníčkou a odrazu som bola v menšine. Bola som tá, na ktorú sa upínajú pohľady, pretože svietim. (smiech)
Trvalo mi dlhšiem kým som si zvykla, že som v tomto smere stredobod pozornosti. Také boli prvé momenty. Inakosť. S Afrikou sa mi spájajú iné vône, iné chute, nové jedlá, nové tváre. V Luande sú veľké sociálne rozdiely. Na jednej strane veľké mrakodrapy a ľudia v drahých autách, a na druhej strane, hneď vedľa, chudobné slumy, kde ľudia sotva prežívajú.
Aká bola tvoja úloha na misii?
Prvé týždne sme strávili v Luande, v hlavnom dome Saleziánov. Začali sme sa intenzívnejšie učiť jazyk, a potom po pár týždňoch sme sa presunuli do Benguely. Je to prístavné mesto známe rybolovom. Angola má viac ako milión kilometrov štvorcových. Cestovali sme teda autobusom po prašných cestách z jedného mesta do druhého celý deň.
Pracovali sme na miestnej škole. Boli to vlastne tri školy v jednej. Doobeda fungovala ako stredná škola pre starších, poobede základná škola pre deti a večer pre starších, ktorí sa učili čítať a písať. Na škole sme doučovali, videli sme hudobný a novinársky krúžok, pracovali sme v knižnici a niekedy dokonca aj ako terapeutky. Mnohí mladí za nami často prichádzali so svojimi problémami. Boli sme tam minimálne na to, aby sme ich vypočuli, a ak sa dalo, tak poradili a pomohli.
Pred tým, ako si odišla na misie, mala si nejaké predsudky voči miestu kam ideš?
Nemyslím si, že som mala predsudky. Skôr som mala isté predstavy. Keď sa povie Afrika, u nás si človek hneď niečo predstaví. Väčšinou to, že je tam veľmi horúco, všade je chudoba, ľudia nemajú čo jesť. Uvedomila som si to, až keď som prišla. Afrika je ale obrovský kontinent a veľmi rozmanitý. Naše obrazy sú častokrát také obmedzené, že nám veľa krásneho uniká.
V čom sú obmedzené?
Napríklad Angola je krajina, kde síce žijú aj chudobní ľudia, ale na druhej strane je neskutočne bohatá na prírodné zdroje, plodiny, rastlinstvo a živočíšstvo. V Benguele, kde sa ľudia živia rybolovom, sú pláže pokryté rybami rôzneho druhu. Toto u nás nevidno. V Angole väčšinou neumierajú ľudia od hladu, ale na zlé hygienické podmienky. V tomto sa mi rozšíril obraz o Afrike. Je veľmi dôležité uvedomiť si to a hovoriť o tom, že Afrika nie je stále len tá chudobná.
Žijú tam mnohí vzdelaní, múdri ľudia. Stretla som veľa expertov vo svojom obore. Angola má množstvo spisovateľov, mladí ľudia veľmi radi píšu. Tvoria poéziu aj prózu. U mladých som si všimla, že v porovnaní so Slovákmi, sú, podľa môjho názoru, oveľa samostatnejší. Sú schopní oveľa ľahšie uvažovať nad vecami, nemajú problém povedať svoj názor a viesť diskusiu. Veľa čítajú, objavujú svet a premýšľajú o ňom. Dnes je toto pre mňa Afrika.
Naplnili sa tvoje očakávania z misie?
Nešla som tam s očakávaniami. Snažím sa ich nemať, pretože potom je často človek sklamaný. Skôr som tam išla s nastavením, že sa chcem nechať prekvapiť. Čo sa tam dozviem, koho stretnem a čo sa naučím. Tak som sa snažila fungovať celý rok. Myslím, že aj vďaka tomu som prišla domov bohatšia.
Nastal aj moment, kedy si si povedala, že stačilo?
Bol taký moment. To je aj súčasťou prípravy pred odchodom. Hovoríme o tom, že celá misia má isté fázy. Často sa hovorí o kultúrnom šoku, ktorý príde, a aj o spätnom kultúrnom šoku, po príchode domov. Človek je zrazu zo všetkého prekvapený a vyvedený z miery. Aj ja som mala jednotlivé fázy. Najprv veľké nadšenie, potom prišla apatia či vzdor.
V mojom prípade išlo skôr o zdravotnú stránku. V istom momente som mala zdravotné ťažkosti, a keďže som nevedela, ako ich ďalej riešiť, tak som zvažovala ukončenie misie. Nakoniec som sa rozhodla ostať dokonca. Myslím, že som to zvládla aj vďaka tomu, že tam so mnou bola druhá dobrovoľníčka.
Zažila si aj spätný kultúrny šok po príchode domov?
Áno. Hovorí sa, že šok väčšinou príde hneď, prípadne krátko po príchode. U mňa to bolo trošku neskôr, až po niekoľkých mesiacoch. Prvé mesiace po príchode som bola ešte v takej eufórii. Ľudia v mojom okolí to tiež vnímali a aj mi to dávali najavo. Moje telo bolo už doma, ale moja duša ešte stále v Afrike. (smiech) Po príchode som si dopriala chvíľu čas. Chcela som byť viac s rodinou a s priateľmi. Nie púšťať sa hneď do roboty.
Až potom prišiel moment, kedy som si všimla, že veci začínam veľmi porovnávať. Ako sú na Slovensku, ako v Angole. Myslím si, že som mala šťastie, že mi niekto povedal, čo môže nastať. Veľmi rýchlo som to rozpoznala a nedávala som tomu veľkú váhu. Prešla som si vnútornou revoltou v otázke prečo sa tu na Slovensku ženieme za toľkými vecami? Prečo sme častokrát nervózni, prečo si tak veľmi zakladáme na zbytočnostiach? Život by sme mohli prežívať v oveľa väčšej pohode a bez stresu.
Často máme pocit, že Afrika je miesto, kde my musíme prísť a pomáhať. Neuvedomujeme si, čo všetko môže, naopak, Afrika ponúknuť nám.
Keď sa pozerám do minulosti na túto skúsenosť, mám pocit, že som prijala oveľa viac, než odovzdala. Áno, bola som tam rok, pracovala s mladými, stretávala sa s ľuďmi, ale to, čo som si priniesla domov, je oveľa viac. Stále objavujem nové veci, ktoré sú pozostatkom tejto skúsenosti. Je to návrat k vnútornému pokoju a pohode. Angolčania žijú prítomným okamihom.
Ako sa to prejavuje?
Sú veľmi radostní a spokojní, napriek tomu, že toho nemajú veľa. Naučila som sa tam, že pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Nemá význam bazírovať na veciach, ktoré každodenne človeka vystresujú. Za celý život som si psychicky neoddýchla tak, ako tam. Žila som v každodennej pohode. Z takého pokoja plynie vnútorná radosť. Hoci je potom veľmi ťažké vrátiť sa a ponoriť sa opäť do víru všetkých udalostí a stresu. Stále si ale pripomínam, čo bolo to, čo ma v Angole dokázalo upokojiť a dať mi vnútornú silu a radosť.
Druhá vec, ktorú som sa v Afrike naučila, je povedať a stáť si za svojim názorom. Tretia vec je schopnosť hovoriť o sebe pozitívne a v dobrom. Nebáť sa povedať o svojich kvalitách, veriť si, mať zdravú sebadôveru. Toto ma paradoxne naučila Angola a nie naša západná kultúra, ktorá tlačí do toho „buď silný, buď úspešný.“
Akú majú Angolčania predstavu o nás Európanoch? Všimla si si u nich nesprávne, možno prikrášlené predstavy o živote u nás?
Myslím, že častokrát cítiť u ľudí v Afrike stigmu minulosti. Vzhľadom na skutočnosť, že mnohé africké krajiny boli otrokárske krajiny. Nejak si to títo ľudia a národy nesú so sebou. Boli bývalými kolóniami a stále boli v područí bielych okupantov a kolonizátorov. Niekedy to cítiť aj z ich prístupu, čo ma niekedy mrzelo. Mala som skôr pocit, že len kvôli bielej farbe pleti ku mne až „vzhliadali“, aj keď nemuseli. S tým sa potom spájajú aj ich mylné predstavy o bielych. Biely je ten dominantný, čo znamená, že každý biely je bohatý, žije v luxuse a má všetky možnosti.
Nesprávne predstavy sú teda obojstranné.
Môžem povedať, že celá moja misia bola aj o vzájomnom búraní predsudkov a nesprávnych obrazov. Aj u nás sú chudobní ľudia, ľudia bez možností, aj u nás sa treba snažiť, aby človek niečo dosiahol. Boli to častokrát veľmi zaujímavé rozhovory. Najmä s mladými ľuďmi, ktorým sme hovorili, že nie je všetko tak, ako vidia vo filmoch alebo seriáloch.
V prípade, ak niekto túži ísť misiu, aké má v rámci občianskeho združenia Sávio možnosti?
Možností dobrovoľníctva v rámci rozvojovej práce je na Slovensku veľmi veľa. Máme mnoho zaujímavých diel aj u nás. Napríklad s rómskou komunitou. Za občianske združenie Sávio môžem povedať, že ak má niekto túžbu ísť na takúto ročnú zahraničnú misiu, stačí sledovať Facebook OZ Sávia alebo web savio.sk. Každý rok, na začiatku septembra. nájde záujemca informácie o tom, ako a kde poslať prihlášku na prípravu. Kompetentní ho budú kontaktovať a môže začať prípravu. Prípravy zväčša začínajú koncom septembra prvým stretnutím.
Ako ovplyvnila súčasná pandémia koronavírusu misie?
Minulý rok, keď vypukla pandémia, tak sa Sáviu podarilo poslať niekoľkých dobrovoľníkov na misiu. Počas prvej vlny vznikla obava, čo bude s našimi dobrovoľníkmi a pracovníkmi. Vtedy sa začali hromadne volať dobrovoľníci zo zahraničia naspäť domov. Mali sme prípad, kedy sa dobrovoľníčka, aj napriek pandémii, rozhodla ostať na misii. Strávila na nej celý rok, a nakoniec sa, chvalabohu, v poriadku vrátila.
Tento rok sa tiež podarilo poslať štyroch dobrovoľníkov. Dvaja chlapci sú v Keni a jeden manželský pár zostal na Slovensku v centre, ktoré sa venuje práci s rómskou mládežou. Tento pár predčasne ukončil svoju misiu, ale chlapci sú stále na misii v Keni a sú spokojní. Pandémia je tu, ale pokiaľ budú možnosti vycestovať do zahraničia, stále sa dá nájsť cesta, aby dobrovoľníci uskutočnili svoju misiu.
