Ste čerstvý osemdesiatnik, útrapy vás sprevádzali po celý život, no vy ste ich s úsmevom a s humorom prekonávali. Existuje recept na humor?
Myslím si, že s humorom sa človek narodí, no nie v každom sa rozvinie. Sú ľudia, ktorí za to ani nemôžu, že sú očkovaní proti smiechu. Humor v človeku drieme, v istých situáciách sa prebudí a pokiaľ sa neberiete príliš vážne, tak sa zmení na výborného spoločníka. Za pomoci irónie či skôr sebairónie človek ľahšie prekonáva problémy, nástrahy a nebezpečenstvá.
Ako vnímate súčasnú novinársku obec?
Chcete to zneužiť proti mne? (smiech) Myslím si, že novinári už od Daniela Defoa sú v podstate rovnakí – talentovaní a iní. Prípadne perfekcionistickí rutinéri bez rozletu. Mladí novinári majú v porovnaní s mojou generáciou viac možností študovať to, čo ich zaujíma, ovládajú jazyky, o ktoré nás školský systém pripravil, nemajú cenzúru, pokiaľ ich necenzuruje vydavateľ… Bez cenzúry je však zodpovednosť novinára omnoho väčšia. On sám je posledná inštitúcia, ktorá pri publikovaní rozhoduje nielen o odvahe a objektívnosti, ale najmä o morálnosti príspevku. Dnešní žurnalisti sú v mnohom vyspelejší, pripravenejší ako sme boli my. No zároveň aj väčší lajdáci. Pijú mi krv odfláknuté materiály či ypsilonky v titulkoch. Ak by som to mal zhrnúť, každá novinárska generácia je vždy dieťaťom i zrkadlom svojej doby.
Slovenskom otriasla kauza odpočúvania novinárov. Nemáte pocit, že sa vraciame do starých čias?
Za dvadsať rokov normalizácie mám bohaté zážitky s odpočúvaním i s otváraním súkromných listov… Zásah do súkromia, či je to už kontrola korešpondencie, odpočúvanie telefónov, ploštice v súkromných bytoch a kanceláriách, je čosi nenormálne, perverzné. Terajšie odpočúvanie novinárov je zvrátené, ale nedá sa porovnávať s minulosťou. Nekončí sa to zatykačmi, prepadmi v tmavých uličkách. Je to skôr predstava poriadku podľa erárnych „zelených mozgov“. Je hnusná a pokoruje ľudskú dôstojnosť, no v konečnom dôsledku neznačí viac, ako keby mi niekto v električke pľuvol na koleno. Nedávno som čítal o sýrskom karikaturistovi, ktorému zlomili ruku a štyri prsty, aby nemohol kresliť. To je hyenizmus. Toto odpočúvanie by som skôr nazval kreténizmom. Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť. (smiech)
„Odpočúvanie? Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť.“
Vie sa o vás, že ste milovníkom detektívok. Čo vás ako teoretika tohto žánru najviac fascinuje?
Detektívka je pre mňa manifestom viery v ľudský rozum, v istú poznateľnosť sveta a jeho záhad. Je to nielen objekt štúdia a rozborov, ale najmä vzrušujúce čítanie. Keď mi je nanič, slečna Marplová ma pozve na čaj a vo mne sa všetko uhladí. Detektívka opisuje život a ľudské vnútro zo špeciálneho uhla. V hraničnej situácií hovorí veľa o vzťahoch, o ľuďoch – je svojráznou sondou do spoločnosti. O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.
Nechceli ste hrať v nejakej detektívke?
(smiech) Nie, nie som herec. Kedysi dávno som sa však mihol v televízii. V roku 1969 Martin Porubjak zdramatizoval môj preklad detektívnych paródií Volské oko s arzénom. Účinkovali v nich herci z Divadla na korze a nútili ma, aby som hral s nimi. V jednej paródií som hral s Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a jej psíkom Arinkou – a pravdaže so Stanom Dančiakom ako Hercule Poirotom. A potom po rokoch ma režisér Peter Mikulík obsadil do cyklu Štúrovci. Mal som hrať rebelujúceho uhorského šľachtica, ktorého v poslednom pokračovaní obesia. Po prvej epoche ma však museli preobsadiť, pretože som nastúpil na ministerstvo. Bol to však i tak neskutočný zážitok – najmä, keď mi v maskérni nakulmovali bradu (smiech).
„O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.“
„Päťadvadsať“ symbolizuje výprask, ale aj vašu knihu o slovenských karikaturistoch. Je karikatúra potrebná ako žáner?
Karikatúra je dôležitá súčasť umenia. Predstavuje akýsi komentár humoru. Vie vyjadriť najzložitejšie myšlienky bez slov. Svojím spôsobom je to nášľapná mína. Nemusí vás rozosmiať na prvý pohľad, humor sa uvoľňuje postupne. Keď je už vo vás, tak exploduje. Osvieti vám súvislosti, aké ste možno ani nepredpokladali. Nemyslím si, že karikatúra musí byť akademicky dokonalá, ale nemôže to byť len „vtipná“ diletantská čmáranica. Čistá karikatúra ako žáner je bez slov, ako výtvarné umenie, má si vystačiť s vlastnými prostriedkami.
Plánujete pokračovanie knihy o karikatúrach?
Áno, už niekoľko rokov. Pokračovanie mám už rozpísané, len sa to akosi zaseklo. Mám rozrobených viacero vecí, tak pre istotu nerobím nič. Aby jedna na druhú náhodou nežiarlili. (smiech)
„Veľký šok pre mňa bol, keď mi v maskérni nakulmovali bradu.“
Jedna etapa vášho života sa spája s dvojicou Lasica a Satinský. Stretávate sa ešte s Milanom Lasicom?
Pravdaže. Najintenzívnejšie sme sa stretávali v Divadle na korze. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života a zároveň čas najväčšieho rozletu Lasicu a Satinského. Mladosť praje duchaplnosti a hravému vtipu. Tie veci, ktoré robili na začiatku, v Divadle na korze, sú podľa mňa vrcholom ich tvorby. Bol to zázračný rok. Keď som po desaťročiach videl prvý raz Lasicu a Satinského v Štúdiu L+S a počul ich úvodnú repliku, videl som starú, plesnivú pivnicu na Korze. Pochopil som, že tej pivnici, v ktorej cez prázdniny vyrážala spodná voda, sa nič nevyrovná.
