Zo štyridsiatich životopisov zaslaných do amerických reklamných agentúr jej ani na jeden neodpísali. Až po ďalších dvadsiatich sa na ňu konečne usmialo šťastie. Keď už bola vďaka pohovoru v Miláne prijatá do menšej reklamnej agentúry vo vysnívanom New Yorku a termín jej nástupu sa blížil, štyrikrát jej zamietli víza. Odhodlaná absolventka našej univerzity, MONIKA FARKAŠOVÁ, sa však nevzdala a išla si za svojím.
Monika bola pozvaná na tohtoročný Týždeň vedy a techniky, aby sa na pôde svojej alma mater podelila so študentmi o svoje skúsenosti z marketingu. Po zaujímavej prednáške o narastajúcom fenoméne dnešnej doby s názvom fomo sapiens sme ju poprosili o rozhovor. Ona s úsmevom súhlasila, a tak sme sa dozvedeli o kľukatej ceste k jej snu, o rozdieloch v zahraničnej reklame i o tom, na čom už počas štúdia pracovala.
Z univerzitnej reklamky do Veľkého jablka
„Ako prváčka som ani poriadne nevedela, čo je to ten marketing či reklama,“ priznáva so smiechom Monika. Málokto na otázku, či bolo štúdium na FMK prvou voľbou, odpovie kladne. Inak tomu nie je ani v Monikinom prípade. Po neúspešných prijímačkách na Univerzite Komenského ju k FMK dotlačil jej otec. Toto rozhodnutie však určite neľutuje. Medzi spolužiakmi si našla nerozlučnú partiu, s ktorou sa stretáva dodnes. „Nebolo dňa, kedy by sme spolu niečo nevymýšľali,“ dodáva.
V treťom ročníku spoločne založili univerzitnú marketingovú agentúru s názvom Ej Bisťu, ktorá fungovala pod kabinetom eventov. Vymysleli udalosť, spravili k nej grafiku a s minimálnymi skúsenosťami, no s veľkou dávkou odvahy, ju aj zrealizovali. Z ich dielne pochádza aj známy nočný beh UCM Night Run. „Tento rok ho organizovali študenti prvýkrát už bezo mňa, ale úspešne to zvládli. Počula som iba pozitívne ohlasy,“ teší sa zo svojich nástupcov Monika. Tí taktiež stáli za benefičnými športovými podujatiami Senátor´s Cup. Výťažok volejbalových turnajov išiel na podporu dobrej veci. S nostalgickým výrazom hovorí: „Najviac si spomínam na ročník, keď sme do telocvične v športových legínach dotiahli Adelu Banášovú. Vtedy išli peniaze do organizácie Pes v núdzi.“
„New York vždy bol aj je mojím snom. Je to jediné miesto okrem Slovenska, kde by som dokázala žiť a byť úplne šťastná.“
V poslednom ročníku štúdia začala robiť v agentúre, do ktorej sa túži dostať nejeden študent marketingu. Zaraguza. Monika sa tak mohla učiť od jedného z najtalentovanejších ľudí slovenskej reklamy, Michala Pastiera, a naberať skúsenosti z oblasti digitálneho marketingu. „Bolo mi tam výborne, no rozhodla som sa, že sa chcem posunúť ešte ďalej,“ vysvetľuje. A tak poslala štyridsať životopisov do rôznych reklamných agentúr v Amerike. Prečo? „New York vždy bol aj je mojím snom. Je to jediné miesto okrem Slovenska, kde by som dokázala žiť a byť úplne šťastná,“ odpovedá Monika.
Príbeh našej absolventky sme načrtli už v úvode. V Miláne sa nachádza pobočka newyorskej agentúry PI&C, preto letela na pohovor práve tam. Oveľa náročnejšie je však dostať víza do Ameriky na dlhšiu dobu. „Predstavte si veľký kôš so všetkými žiadosťami. Potom k nemu niekto príde a úplne náhodne vylosuje polovicu, ktorej víza povolí. Čistá lotéria,“ frustrovane vysvetľuje proces schvaľovania víz. Dozvedeli sme sa, že agentúry sú schopné zaplatiť zamestnancovi víza. Veľa z nich má globálnych klientov a človek zo Slovenska môže do firmy priniesť európsku kultúru, ktorá sa im hodí pri tvorení reklám pre rôzne trhy. Tak tomu bolo aj v Monikinom prípade.
New York nikdy nespí, ale ani marketéri
Po schválení víz konečne odletela do newyorskej agentúry PI&C, kde pracovala vyše roka. Následne prestúpila do pobočky v Miláne. Zaujímalo nás, či je medzi pracovným režimom v slovenskej a zahraničnej agentúre rozdiel. „Keďže v Miláne komunikujeme s New Yorkom a musíme sa pasovať s časovým posunom, pracovať začíname reálne o jedenástej doobeda a robíme do deviatej či desiatej večer. Pred siedmou večer nikto z firmy domov neodchádza. V New Yorku sme tiež začínali neskôr a keď sme robili na nejakom projekte či tendri, makali sme hoc aj do polnoci,“ hovorí Monika a pokračuje: „Najhoršie to bolo po prestupe do Milána, keď som robila na milánskych, ale ešte aj na newyorských projektoch. Vtedy som pracovala aj trinásť hodín denne.“ Taký je život marketéra. Ak sa raz človek rozhodne, že bude robiť v reklame, musí s takýmto režimom rátať. „Nie je to robota od ôsmej do štvrtej. Je to robota, ktorú poháňa tvoj vlastný chtíč a kreativita,“ dodáva trefne k svojej profesii.
„Na Slovensku je jasné, že sa komunikujú Vianoce či Veľká noc, ale v Amerike si niektoré značky prísne zakázali komunikovať akékoľvek sviatky.“
Pochopiteľne, v zahraničí sa musí marketér prispôsobiť a tvoriť reklamu podľa iných pravidiel. Moniku prekvapilo napríklad toto: „Na Slovensku je jasné, že sa komunikujú Vianoce či Veľká noc, ale v Amerike si niektoré značky prísne zakázali komunikovať akékoľvek sviatky. Robia to kvôli tomu, že chcú byť globálni, rôznorodí a jednoducho pre každého – aj toho, kto neslávi Vianoce.“ Tiež sa musela prispôsobiť trendom v Amerike. Naučila sa pracovať s novou sociálnou sieťou TikTok či s Twitterom, ktorý sa v našich končinách príliš nepoužíva.
Pozitívnym rozdielom je fakt, že klienti v Amerike sú viac otvorení osobnej komunikácii s ľuďmi z agentúry, čo na Slovensku nie je úplným zvykom. „Je to plus, pretože klient stretne tím a spozná ľudí, ktorí robia na propagácii jeho značky. Vytvárame si vzťah a získavame jeho dôveru. S mojou lámavou angličtinou to bolo spočiatku náročné a pred každým stretnutím či prezentáciou som sa hrozne triasla,“ spomína. Po čase sa to našťastie zlepšilo a so smiechom dodáva: „Raz som zažila vec, ktorá sa naozaj môže stať len v Amerike. Po jednej prezentácii za mnou prišla klientka so slovami: Och, to bolo také super! Môžem ťa objať?“ Skutočne ako z amerického filmu. Na druhej strane sa jej zdá, že klienti chcú všetky výsledky tu a teraz. Momentálnym trendom aj na Slovensku sú spolupráce s influencermi na Instagrame, čo je podľa nej krátkozraké. Budovať značku treba dlhodobo napríklad prostredníctvom ambasádorov, a nie vyhľadávaním unáhlených, krátkodobých spoluprác, ktoré nemajú budúcnosť.
Keď sme sa Moniky opýtali na najzaujímavejšieho klienta, pre ktorého pracovala, smiala sa. „Veľa ma naučila značka sexuálnych pomôcok, pri ktorých som musela vedieť väčšinu obmedzení a špecifických pravidiel reklamy. Ak sa ma niekto opýta, kde na webe a sociálnych sieťach môže umiestniť nahé telo, budem určite vedieť,“ priznáva Monika úprimne. Mimo tejto perličky sa vyžíva v cestovateľských značkách či v hoteloch, pretože je pri nich väčšia voľnosť v stratégii i v kreativite. Do skupiny “brain drain” patriť zrejme nebude. Podľa Moniky, už skúsenej marketérky, je slovenská reklama na dobrej úrovni. Čo by ale mali ľudia na Slovensku viac robiť, je praktizovať aktivity, ktoré rozvíjajú kreativitu. Nemusí ísť iba o vzdelávacie prednášky. Stačí si zájsť po práci s kolegami na pivo, balet či jógu, teda na čokoľvek, čo môže človeka inšpirovať a nabiť energiou. Na otázku, ako rozvíja svoju kreativitu, odpovedá s nadšením: „Veľmi veľa podcastujem a zbožňujem chodiť do divadla.“ Zo slovenských podcastov odporúča Tonyho Dúbravca, Dobré ráno denníka SME a tiež ich technologický podcast Klik. Najobľúbenejší podcast zo zahraničia je od jej lovebrandu – Gucci.
„Ak sa ma niekto opýta, kde na webe a sociálnych sieťach môže umiestniť nahé telo, budem určite vedieť.“
Aké má Monika plány do budúcnosti, keď jej, bohužiaľ, znovu nepovolili víza? „Vraciam sa naspäť do slovenskej reklamy. Ocitla som sa v bode, keď som takmer vyhorela. Avšak nebolo to kvôli práci, ale kvôli všetkým tým papierovačkám, povoleniam a úsiliu, ktoré musí človek vynaložiť na to, aby mohol pracovať v New Yorku. V milánskej agentúre som mala kolegov z rôznych kútov sveta a všetci s vízami bojujú rovnako ako ja,“ skleslo vysvetľuje. V Taliansku však zostať nechcela. „V Miláne som nenašla takmer nič, čo potrebujem na to, aby som bola kreatívna a šťastná. Taktiež sa mi nepáči, že reklamná kultúra tam nie je dostatočne rozvinutá. Jednoducho, Taliansko nie je pre mňa,“ uzavrela Monika.
Rozhovor zakončujeme obľúbenou otázkou na pobavenie. Ako by si vysvetlila svoju prácu osobe, ktorá nemá ani potuchy o digitálnom marketingu či sociálnych sieťach? „Trefná otázka. Moja celá rodina si myslí, že som žurnalistka na internete. Už to radšej ani nevysvetľujem,“ dodáva so smiechom.
Monika Farkašová (25) Magisterský titul na FMK získala v roku 2017. Prvé pracovné skúsenosti naberala na marketingovom oddelení v Zľavomate, neskôr sa ako social media specialist v Zaraguze starala o značky, akými sú Zlatý Bažant, Slovenská sporiteľňa či Volkswagen. Splnil sa jej sen a vzali ju do americkej marketingovej agentúry PI&C na post digital marketing managera. Miluje New York, divadlo a knihy Boba Hoffmana.
Autor: Tereza Šuveríková
Foto: Dominik Mičuda, archív Moniky Farkašovej
