Deti chodia do školy s radosťou, majú sa rady a neexistuje medzi nimi porovnávanie. Táto školská utópia je možná vďaka Márii Montessori.
Montessori forma vzdelávania sa opiera o princípy pedagogiky Márie Montessori. Je založená na vnútornej motivácii a rozvoji vlastnej tvorivosti. Dôležitým faktorom je rešpektovanie osobnosti a individuality dieťaťa. Eva Saláteková je riaditeľkou montessori základnej školy, materskej školy a detského centra v Košiciach. Základná škola bola do siete škôl a školských zariadení zaradená v roku 2015. Momentálne školu navštevuje 99 žiakov.
Montessori forma vzdelávania je iná ako klasická, ktorú poznáme. Prečo?
Toto je môj 35. školský rok veľmi poctivej a radostnej pedagogickej praxe. Milujem to, čo robím. Začínala som na bežnej základnej škole. Keby som porovnala, či je rozdiel medzi tým, čo som ja sama robila pred 35 rokmi, pedagogicky, didakticky, filozoficky a psychologicky, rozdiel nie je. Rozhodujúci prvok v tom, prečo si nás rodičia vyberajú, je akademicky náročný a zaujímavý program, klíma a prostredie.
Aká klíma?
Klíma akceptujúca, rešpektujúca a celostná. Kto je najdôležitejší? Dieťa? Rodič? Prostredie? Pomôcky? Financie? Všetko. Všetko je veľmi dôležité pre chod, ale úplne najdôležitejšie je dieťa. Nazeranie na individualitu a potom vytvoriť prostredie také, aby bolo rešpektujúce, aby sme poskytovali celostnú výchovu a vzdelávanie. Klíma je objaviteľská a tvorivá.
Montessori pedagogika využíva úžasné a nádherné pomôcky. Ale čohokoľvek sa dotkneme a na čo sa pozrieme, všetko je to materiál, s ktorým sa dá učiť, na čom sa dá bádať. To je ten praktický život, ktorý je nesmierne cenný v montessori pedagogike. Je to každodenný život, vedomé bytie. Ako to vyzerá, ako to vonia… To je objaviteľské pripravené prostredie, čo je obrovský benefit pre každého, kto prichádza.
Čo znamená, že prostredie je pripravené?
Všetko má dané miesto a všetko so všetkým súvisí. Stále je čo robiť, stále je kde sa pozrieť, stále niečo ponúka. Je to veľmi štruktúrované prostredie, ktoré je funkčné a vecné. Na prvý pohľad je všade poriadok, v zmysle, všetko má svoje miesto, všetko spolu nádherne ladí. Ale je urobené tak, aby to bolo dostupné, aby si to mohol žiak alebo učiteľ kedykoľvek zobrať. Všetky pomôcky sú v učebniach, aby s nimi mohli žiaci a učitelia kedykoľvek pracovať.
V montessori prostredí neexistuje „Nedotýkaj sa toho! Nechytaj!“ Naopak „Chytaj, dotýkaj sa, pozri si, preži si, spoznaj.“ Pretože za tým idú otázky. Centrom je vždy dieťa a nazeranie jeho individualít. Jedna vec je učebné plány a učebné osnovy, ktoré sú dané. Druhá vec je, aby to všetko vzájomne ladilo. V našom prostredí je samozrejme klasické vzdelávanie, to znamená matematika, slovenský jazyk, vlastiveda, prírodoveda… Ale je veľmi cenne prepojené napríklad s hudbou. Jeden z našich povinných predmetov je hra na zobcovú flautu.
Prečo práve zobcová flauta?
Hra na flautu je báječná aktivita. Samozrejme to, že deti hrajú, majú kontakt s hudbou. Je vynikajúcim dychovým a koncentračným cvičením. Je tiež vynikajúcim montessori cvičením, pretože je tam kontrola sluchom, zrakom, hmatom. Vyšší princíp zaradenia flauty je, že je výborným predprípravným cvičením na techniku čítania. Záleží nám na tom, aby deti technicky správne čítali. Aby ich to nezdržiavalo, a aby čítali s porozumením. Ale aj, aby dokázali triediť informácie. Keď hráme na nástroji, učíme sa spájať jednotlivé tóny do celku, aby bolo hranie plynulé. Neskôr je to podobne pri čítaní.
Akým spôsobom prebieha vyučovanie?
Využívame veľmi cenný, starostlivo vyberaný didaktický materiál, z ktorého sa učíme. Žiaľ učebnice, ktoré sú dané ministerstvom školstva, sú veľmi zahlcujúce, rozsiahle. Sú málo zaujímavé a málo funkčné. Jedným z kvalitných a zaujímavých je Hejného matematika (metóda, ktorá sa snaží u detí vybudovať kritické myslenie, pochopiť schémy a vzorce samostatne, nie učením sa naspamäť. Učiteľ plní úlohu sprievodcu pri diskusiách žiakov. – pozn. red.), ktorá je veľmi nadväzujúca na montessori aktivity. Veľmi sa však tešíme, že Ministerstvo školstva od mája minulého roka otvorilo trh s učebnicami, z ktorého si môžeme lepšie vyberať.
Nesmierne nám záleží na neformálnom vzdelávaní, čo v montessori prostredí ponúka napríklad popoludňajší školský klub a aktivity, kde fixujeme, preverujeme a trénujeme. Hlavne však život v bežnom živote. V rámci predmetov sa učíme veľa v meste, v kine, v divadle, v parku, pri fontáne.
Ja napríklad učím etiku. S terajšími tretiakmi už od malička chodievame do obchodu s minerálmi. Chodili sme ich tam bádať a študovať, oni si cez týždeň vyhľadávali a spracovávali k tomu úžasné informácie. Podotýkam, že to nebola ani prírodoveda ani vlastiveda, mali sme etiku a cez tieto veci sme nádherné prepájali s témami v rámci etiky. Učebňa a škola nie je jediné miesto na učenie. Miesto na učenie je život.
Ako vyzerá domáca príprava žiakov na vyučovanie? Majú klasicky domáce úlohy, nosia si do školy pomôcky na predmety?
Pripravenosť prostredia je aj o tom, že my zakupujeme všetky pomôcky, všetok didaktický materiál. Jednak je rodič odbremenený od týchto vecí, zároveň neriešime, ktorý žiak má aké pero či nožnice. Zakupujeme pomôcky, ktoré sú funkčné a kvalitné.
Prostredie je nastavené tak, aby vyučovanie aj školský klub a neformálne aktivity, veľmi efektívne využívali čas. To znamená, že deti sa už spravidla doma nemusia učiť. Ak sú domáce úlohy, tak je to vtedy, ak deti samé chcú ešte viac aktivít, prípadne po chorobe, alebo keď príde nové dieťa a je potrebné dobehnúť preberané učivo. Dostávajú veľmi konkrétne aplikačné úlohy, rodič vie, prečo sú tie úlohy, načo sú.
Medzi hlavné princípy pedagogiky Márie Montessori patrí aj práca s chybou. Čo to znamená konkrétne v praxi?
To, že sa chyby stanú a že tie chyby sú, je správne. Na tom sa aj učíme. Dôležité je ale vedieť nájsť chyby. Byť si vedomý chyby. Systém pomôcok a učenia je nastavený v istých leveloch a krokoch. Vyššie levely nepustia, pokiaľ nedôjde ku korekcii chýb. Dieťa na to teda príde spravidla samo. Chyby sa eliminujú rôznym spôsobom. To je jedno či už je to individuálnym vyučovaním, programom alebo dostane veľmi konkrétnu aplikačnú domácu úlohu. Je to zväčša aktivitka na 5-6 minút na pretrénovanie, precvičenie.
Ďalšia vec je môcť si dovoliť urobiť chybu. Byť v prostredí, kde žiaka nezhodí učiteľ ani spolužiaci. Je to veľmi cenný benefit montessori klímy. Nefunguje tu porovnávanie v zmysle ja to robím tak, tak prečo to ty tak nerobíš? No lebo. Ty si ty a ja som ja. Ak porovnávanie tak sám so sebou. Ja v septembri a ja na konci roka.
Ako je to s hodnotením a známkovaním?
Na prvom stupni bolo vždy povolené slovné hodnotenie, aj sme ho využívali a využívame. Druhy stupeň musel mať len známku, pretože štátny školský systém nepovoľoval inak. Veľmi vítame zmenu, ktorá prišla takisto v máji, a to možnosť klasifikácie a hodnotenia aj slovne pre druhý stupeň. Dôležité ale je, že známka nie je hlavným motívom. Nie je ani nástrojom na sebaobraz. Píšeme štvrťročné testy. My to voláme monitoring alebo hovorovo „overko,“ kde overujeme to, čo vieme a to čo by sme mali vedieť. Jednak každé dieťa samé za seba, ale aj v kontexte línie plánov a koncepcie.
Kľúčovým pri hodnotení je ale percento úspešnosti. Ak napríklad žiak dostane trojku, prečo dostal trojku? Je blízko k dvojke a stačí pracovať iba s pozornosťou, kontrolou po sebe, časom? Alebo to skôr svedčí o tom, že sú nedostatky v porozumení učiva a v schopnosti aplikovať ho? Veľmi dôležité je starostlivé overovanie toho čo robíme a akým spôsobom.
Na školách je často výsledkom konštatácia – „Máš to zle.“ a žiadne odporúčanie. V montessori je konštatácia jedna vec (samozrejme spravodlivá, správna a vecná), ale aj odporúčanie, čo s tým. Čo ty s tým ďalej, čo my s tým ďalej. Pretože učiteľ je sprievodca, je partner. Ak je žiak hodnotený nad 75%, je to pre nás ošetrujúca zóna. Také „kozmetické“ úpravy. Pod 75% je zóna, kedy treba urobiť analýzu a zodpovedať si na otázky čo? kto? kedy? a do kedy? Dať si horizont, do kedy máme čas pracovať a potom si odkontrolujeme, kam sme sa dostali. Za východiskovú pri hodnotení považujeme ad hoc spätnú väzbu, priamo v dennej realite.
Učiť deti a byť s deťmi, to je prekážkový beh na dlhé trate.
Spomínali ste, že pre montessori pedagogiku je dôležité prihliadať na individualitu dieťaťa. V čom sa to konkrétne prejavuje?
Niekto je so špeciálnou pedagogičkou, niekto má pri sebe asistenta, jedna skupina – 7 chlapcov – je s nadaním, ktorí majú samostatnú skupinu v anglickom jazyku. Ak príde dieťa z inej školy a nehrá na flaute, má individuálne hodiny flauty, aby sa neskôr mohlo plnohodnotne zapojiť ku zvyšku rovesníkov.
Máme deti, ktoré sú nadané a majú individuálne programy ako také a oni sú bežne na hodinách vyšších ročníkov. To svoje si zvládne ako má a potom ide do vyššieho ročníka. Tretiaka máme u piatakov, prváka u tretiakov… Deti nadané na anglický jazyk, chodia na konverzácie do iných skupín. Je to oveľa jednoduchšie ako keby mal učiteľ pripravovať osobitne ťažšie materiály práve pre tohto žiaka. Ide tu o ten zážitok z prezenčného vyučovania a zážitok byť s ostatnými deťmi. Máme aj takých, ktorí na základe odporúčania psychológa zvládnu dva ročníky.
Ako sú do celého procesu zapojení rodičia? Existuje aj pre nich nejaká príprava, zaškolenie ako pracovať s deťmi doma?
Určite áno. My sa snažíme fungovať tak, že škola si má plniť svoju misiu a svoje poslanie a školské veci by až tak nemali byť prenášané na rodinu, ako napríklad robenie úloh a vyrábanie pomôcok. Akonáhle dieťa zapíšeme do školy, prebieha veľké zaškoľovanie, aktivity, kde už sme s rodičmi, kde prebieha monitoring školskej zrelosti.
Tu sme s rodičom vo veľmi intenzívnom kontakte. Existuje vzdelávanie pre rodičov, o ktoré majú veľký záujem. Chcú vedieť na čo sú pomôcky, ako s nimi robíme. Keď si nás rodičia vyberú, majú možnosť ísť sa pozrieť na vyučovanie s deťmi alebo aj bez detí, aby sa rozhodli, či toto je to miesto, kde chcú, aby ich dieťa bolo.
Čo potom, keď už dieťa do školy chodí?
Rodičia majú možnosť chodiť na konzultácie, čo aj robia. Komunikácia s rodičmi prebieha formou pravidelných stretnutí žiak – rodič – pedagóg. Na týchto stretnutiach hovoríme či už o výchovných veciach alebo o vzdelávacích veciach. Jednou z vecí, prečo si nás rodičia vyberajú, je aj to, že vidia konkrétne výstupy.
V akej podobe napríklad?
Robíme prezentácie ročníkových prác. Deti si vyberú tému alebo im zadáme tému a oni na tom celý rok pracujú. V jednej triede mali napríklad tému zoo. Mali zvieratká, prezentovali tam o nich všetko možné. Mávame tiež každoročne vianočnú mega akciu. Pri poslednej sme od polky novembra piekli medovníky, tlačili kapustu a varili kapustnicu. Na výtvarnej, na technike a v školskom klube vyrábali deti výzdobu.
Na tieto podujatia sú pozvaní rodičia. Škola sa premenila na veľké vianočné trhy. Predávali sme výrobky, z ktorých výťažok išiel aj na charitu. Z jedného kúta išla muzika, deti hrali na rôzne nástroje. Všetci si to užívali a tvrdili, že to malo len jednu chybu, že to trvalo krátko (smiech).
Po večierku mávame noc v škole. S veľkými deťmi chodievame na vianočné trhy, v škole potom hľadajú s čelovkami poklad, s menšími máme polnočné čítanie rozprávok. Na tieto akcie chodievajú aj naši absolventi. Pozývame ich hrať na koncerty, chodia k nám spať na noc v škole.
Sme škola so zameraním na anglický jazyk. Robíme tiež študijné pobyty do Anglicka, kde deti aj pedagógovia bývajú v rodinách a riadne sa zúčastňujú vyučovania v anglickej škole.
Na základe akých kvalít vyberáte učiteľov, ktorí u vás pracujú?
Pedagógovia sú vyberaní veľmi starostlivo, sú to profesionáli. Musia vedieť čítať v mapách – v štandardných učebných osnovách, ale tak, aby dokázali rešpektovať vývinové osobitosti detí. Rešpektovať povahu a charakter dieťaťa. Učitelia, ktorých vyberáme sú vzdelaní, chcú sa učiť. Ísť tou líniou, kde učiteľ nechá, aby ho jeho žiaci prerástli.
Je problém nájsť takýchto učiteľov? Majú záujem učiť v montessori zariadeniach?
Učitelia sa hlásia, čomu sa veľmi teším. Máme aj zmluvu s fakultami – pedagogickou fakultou, či UPJŠ v Košiciach, odkiaľ chodia študenti na prax. Chodievajú do školského klubu, na rôzne aktivity. Mali sme raz osem študentiek na prax do školského klubu. Dve z nich boli také, u ktorých nebol vlastný záujem. Chýbala tam motivácia. Jednu to vôbec nechytilo, druhú nakoniec veľmi áno. Následne bola opakovaná prax a momentálne má aj záujem o pracovný pomer. Potom však ideme do tej reality. Jedna vec je vzdelanie a chcenie a druhá je aj vedenie. Prísť do života a vedieť fungovať.
Učitelia sú zaškoľovaní, rok vopred k nám prichádzajú, zaškoľujú sa a po roku idú na pozíciu. Je dôležité aby mohli byť s nami, ja hovorím, aby ten človek mohol „byť v našej kuchyni.“ Aby sme sa navzájom spoznávali. Zaškoľovanie môže ísť sporadickou aktivitou, alebo nejaký krúžok. Učiť deti a byť s deťmi, to je prekážkový beh na dlhé trate. Jedna vec je mať kondičku – teda vydržať a druhá je mať schopnosť prijímať a zdolávať prekážky.
Nemajú absolventi montessori školy neskôr problém zvyknúť si na iný systém vzdelávania napríklad na stredných školách?
Rodičia sa na toto veľmi starostlivo pýtajú, my si to aj monitorujeme a sledujeme. Deti či už kognitívne, či sociálne fungujú veľmi dobre a majú navrch. Naši žiaci spravidla odchádzajú na osemročné gymnáziá. Vidíme, keď idú do iných zariadení, aké silné benefity majú. Jednak edukačné, jednak sociálne.
Čo sa týka známok, nemôžu s tým mať problém, pretože si vedia odrátať percento úspešnosti. S čím sa ale stretávame ako problémom je prístup „nemáš domácu úlohu – päť. Nedoniesol si si projekt – päť.“ Je to veľmi nesprávny spôsob používania známky, pretože známka má hodnotiť výstup, nie prípravu na vyučovanie. Bolo však toľko iných dobrých vecí, že sa ich to až tak nedotýkalo.
Čo sa ich naopak dotýkalo?
Že ich učitelia oslovujú priezviskom. Keď príde nové dieťa k nám, ja sa ho pýtam, ako ma rád keď ho oslovujú. Zvuk, ktorý najcennejšie znie každému, je jeho vlastné meno. Čo ale rezonovalo najviac, bolo ohováranie, intrigy, porovnávanie, škodenie. Na to moja otázka je: „robíš to aj ty?“ Ak nie, moja odpoveď je: „Výborne, uvidíš za chvíľu si nájdeš takú skupinu, s ktorou budeš rezonovať a títo ostatní k tebe nepôjdu, ani ty nepôjdeš k nim.“ Edukačne však problém vôbec nemajú. Keď idú deti napríklad na Košické evanjelické gymnázium, ešte aj tam si ich rozdeľujú do dvoch tried na začiatočníkov a pokročilých. Naše deti automaticky urobia testy tak, že sú v leveli pokročilí.
Ako ste zvládali túto pandemickú situáciu a online vyučovanie?
Teraz v stredu sme mali pre mňa veľmi slávnostný deň. Do školy sa nám po mesiaci a pol vrátil druhý stupeň. Stálo nás to veľmi veľa, máme na to zabezpečené všetky podmienky, všetky možnosti. Na jar, keď boli tri mesiace zatvorené zariadenia, sme išli online aj s dvojročnými detičkami v materskej škole. Každý jeden deň sme mali aktivity, posielali sme vopred materiály, aby deti mohli byť pripravené.
Mali sme riadne vyučovanie aj so školákmi. Pracovali aj špeciálni pedagógovia, aj asistenti. Bežal školský klub, individuálne hodiny pre deti, ktoré potrebovali samé fungovať. V marci sme začali, dá sa povedať, na druhý deň. Prišiel jeden žiak s veľmi konkrétnym nápadom ako ideme učiť online. Tu o tom nikto ešte ani nesníval. My sme tu so zástupcom dumali, ako to ideme technicky zvládnuť a oni hlásia, že sú už pripojení online, že štvrtáci už odučili (smiech).
