Pôvodne ste vyštudovali jadrovú fyziku, neskôr ste sa venovali IT oblasti. Dá sa niečo z toho využiť pri fotografii?
Všetko je o obchodovaní. Mám pocit, že tak funguje každý typ umenia. Samozrejme, dá sa to vidieť dvomi spôsobmi. Jedna vec je tá umelecká – to, čo dávam zo seba a záleží na mne, či tým chcem aj niekoho osloviť, alebo to robím len pre vlastné potešenie. Ak chcem niekoho osloviť, chcem mu to predať a vtedy mu to musím vysvetliť, aby pochopil, čo mu chcem povedať. A práve v tom mi pomohla predošlá práca, v ktorej som veľa komunikoval s ľuďmi a bolo to o tom, že som sa pýtal, čo sa im páči a na základe toho, aj keď je to možno hlúpo povedané, rozbehnúť obchodné praktiky. V zásade aj fotografia je obchodnou praktikou – komunikujete s druhou stranou, snažíte sa ju zaujať a keď sa vám to podarí, posuniete sa do druhého kola, ak nie, tak končíte.
Čo bolo impulzom prísť učiť na FMK?
Mám pocit, že sa mi toho podarilo dosiahnuť pomerne veľa. Existuje tu nová generácia ľudí, ktorá sa hľadá, cíti sa stratená. Je to spôsobené tým, že mladí ľudia nemajú skúsenosť a sú z toho niekedy dosť frustrovaní, pretože keď niečo robím a nikto o to nemá záujem, tak sa pýtam sám seba, prečo to vlastne robím. A tým, že mám za sebou skúsenosti a robím profesionálnu fotku asi dvadsať rokov, tak sa pohybujem v oblasti umenia a zaujíma ma, akým spôsobom sa dá byť jedinečný aj na svetovej scéne, aby si vás vážili nielen tí, ktorí vás poznajú a sú s vami kamaráti, ale aj úplne cudzí ľudia. A keď za to ešte dokážete získať peniaze, tak máte slobodu v tvorbe a môžete tvoriť aj to, čo sa niekomu nemusí páčiť a tým pádom sa vrátite od toho, čo vás až tak nebavilo. Mne fotografia umožnila cestovať, veľa som precestoval a vždy, keď prídem z nejakej cesty, tak mám podstatne väčší rešpekt k všetkému. Človek si uvedomuje, že je tu, že je malou súčasťou niečoho veľkého a máme šťastie, že sme v tejto krajine a nie sme inde.
Ako by mali študenti rozbehnúť svoju kariéru fotografa? Mnohokrát im chýbajú financie nielen na technické vybavenie, ale aj zázemie a pod.
Fotografovanie je aj nie je o peniazoch. Ak chcem robiť len umenie, ktoré uspokojuje mňa, tak nepotrebujem príliš veľké zázemie. Otázkou je, či to chcem robiť naozaj kvôli fotke a môžem začať s fotoaparátom na film (s ktorým som začínal aj ja) a ísť do hĺbky fotografie, vidieť a sledovať celý proces, teda nie len odfotiť telefónom a ukázať. Fotoaparáty dnes sú lacné, nie je problém ísť a kúpiť si aj v bazáre. To, že si nakúpim techniku neznamená, že budem dobrý fotograf. Človek by sa v prvom rade mal naučiť jazdiť, veľa cestovať, veľa vidieť a byť pokorný voči veciam, ktoré sú okolo nás a až potom začať niečo robiť. Myslím si, že tu ľuďom chýba pokora a majú pocit, že kedy inokedy, ak nie teraz a kde, ak nie tu. To nie je celkom pravda. Mám pocit, že ľudia málo cestujú. Nemusia ísť ďaleko do zahraničia, stačí ísť len po Slovensku a pýtať sa. Každý chce byť svetový a dávať fotografie na sociálnu sieť, aby to ľudia ohodnotili, ale toto podľa mňa nie je cesta. Cestou je stanoviť si cieľ, mať spätnú väzbu. treba si nájsť tútora, ktorý poradí, ako cieľ dosiahnuť. Dobrú fotografiu môžete urobiť aj mobilným telefónom a vznikne záber, ktorý z vás urobí hviezdu. Študenti by mali byť všestranní, lebo umenie nie je kolektívny šport, je veľmi individuálne, nikto to neurobí za mňa – buď to urobím a prezentujem sa, že toto je moja práca, to som urobil ja. Ak sa mi to nepáči, tak sa pod to nepodpisujem. Ja som tiež začínal ako nikto, tiež som vyštudoval niečo iné a ak by to bolo o vzdelaní, tak by som v množstve fotografov nemal šancu preraziť. Podľa mňa by ľudia mali úplne bežne hovoriť po anglicky. Ja som sa učil sám, bol som v Amerike na stáži, všetko som si povybavoval sám. Nie je to nič zložité, len mám pocit, že ľuďom sa nechce, je to pre nich nepohodlné, lebo sa zrazu musia o seba postarať sami.
Venovali ste sa viacerým témam – krajina, portréty, šport, tanec či akty. Plánujete niečo zo svojej tvorby preniesť aj do náplne semestra?
Ak bude zo strany študentov záujem, tak samozrejme. Ak nie, tak nemá zmysel míňať na to energiu. Je to len na nich. Sú tam študenti od druhákov vyššie, každý z nich má nad osemnásť rokov, každý má právo voliť a mať vodičský preukaz a každý je sám za seba zodpovedný. Mali by vedieť, čo chcú vedieť a nehanbiť sa opýtať, lebo inak sa nič nedozvedia. Mňa hlavne zaujíma, čo vedia. V minulosti som mal pár prednášok na iných vysokých školách a priznám sa, bol som dosť sklamaný z toho, akú úroveň vedomostí študenti majú. Ja ich nechcem učiť, ako sa fotografuje, čo je kompozícia, čo je zlatý rez. Chcem zistiť, čo robili s Tiborom Huszárom, čo sa naučili a akým spôsobom chcú ísť ďalej. Zistiť, čo ich napĺňa, aby boli šťastní.
Pomerne veľa sa venujete práve fotografii aktu. Kedy je podľa vás fotografia aktu zlá?
Mne sa nepáči, keď je akt vulgárny. Rozdiel medzi erotickou fotkou a aktom je, že v erotickej fotografii sa žena na vás díva. Ak ja ako fotograf chcem fotkou šokovať, môžem to urobiť akokoľvek. Veľa záleží aj na divákovi. Ja sa veľmi rád v tomto dívam do minulosti. Ľudia by mali chodiť do múzeí, do galérií, vidieť, čo sa maľovalo, čo chceli mať ľudia doma a aj aktov bolo veľmi veľa. Vezmime si takého Michelangela, ktorý maľoval Sixtínsku kaplnku, kde sú vyslovene nahí ľudia. A to je najsvätejšia kaplnka na svete. A aj jeho niekto oslovil, bol to pápež Július II, ktorý ho na to najal, dohodli sa na cene a pápež mu kryl chrbát, lebo robil svetské maľby v sakrálnej stavbe, čo sa ostatným nepáčilo. Teda už od histórie bol proces rovnaký – veľakrát to ľudia robili za peniaze a mali mecenášov. Sú tri spôsoby, ako sa živiť fotografiou – prvý je , že to beriem ako záľubu popri práci, tak ako som to robil ja. Druhým spôsobom je nájsť si mecenáša, ktorý vám ročne platí peniaze a vy len robíte, a tretí spôsob je, že sa starám o všetko okolo produkcie a fotografovanie vás dokáže uživiť. Posledný je procesom ľudí, ktorí už majú niečo za sebou, a za ktorými prídu ľudia, ktorí vám za fotografiu zaplatia. Len to chvíľu trvá.
Niekedy bývajú študenti za svoju prácu (grafici, fotografi) ohodnotení podstatne nižšie ako profesionáli, a to aj za rovnako hodnotnú prácu. Mali by sa odvážiť vypýtať si viac?
Často je to tým, že sa boja vypýtať si. Ja ľuďom hovorím – pýtajte si toľko, koľko si myslíte, že to stojí, koľko za to ste ochotní dostať, a ak vám to nedá prvý, choďte za druhým a skúšajte. A ak vám to dlhodobo nedá nikto, tak asi niekde robíte chybu. Vy musíte vedieť, kde sa pohybujete, na akej úrovni, mať prehľad o trhu. Fotograf nie je jediný na svete, ako bol Adam, ten nemal konkurenciu, jedinou bola Eva a tá mu robila modelku. Ja hovorím, že dnes ten, kto si kúpi fotoaparát a má dieru v zadku, môže byť fotografom. Tí, čo viac kričia, viac dostanú, aj keď len krátkodobo. Tých sa netreba báť, ako rýchlo prídu, tak aj odídu. Ak som o niečom presvedčený, mal by som za tým ísť, ak nie som, tak môžem ísť predávať paradajky, to je istejšie, čo sa týka predaja. Fotografia je v tomto zmysle veľmi nevyspytateľná, musím vedieť veľa disciplín okolo, aby som ju dokázal predať. Mne sa dnes darí predať fotografiu, keď ešte nie je hotová – a ľudia sú za ňu ochotní zaplatiť dopredu, čo nebýva často.
Máte rozbehnutých viacero projektov, čomu sa momentálne venujete?
Tento rok mám rozbehnutý projekt s českým divadlom, s baletom v Prahe. V SND v Bratislave som veľkú odozvu nemal, dlho fotografujem pohyb a balet, poznám veľa tanečníkov, no na Slovensku o to nebol veľký záujem. Pokiaľ som to netlačil ja, tak sa to nehýbalo a ja nemám chuť robiť niečo nasilu. Oslovil som pražského riaditeľa baletu Petra Zusku, ktorý bol ochotný stretnúť sa, každý týždeň som v Prahe, dohadujeme obchodné veci. Vždy hovorím- treba mať veci pripravené, a potom si oblečiem plášť obchodníka a obchodujem – snažím sa ľudí presvedčiť o pridanej hodnote pre nich.
Podľa čoho si vyberáte námety? Aj podľa dopytu na trhu?
Podľa dopytu to nerobím, Priznám sa, vždy ma fascinoval balet, pohyb a to, že som išiel pod vodu bola len zmena prostredia. Bola to otázka odlíšenia sa, široko ďaleko nikto pod vodou nefotí, lebo je to technicky dosť náročné. Pomáhal mi s tým jeden pán z USA a ja by som to chcel spraviť aj tu, ale samozrejme musí byť záujem aj na druhej strane.
Kde vidíte vrchol svojej kariéry? Nejaký zlomový bod, keď si poviete: Končím, idem sa venovať niečomu inému?
Neviem, mám pocit, že koniec bude, keď ma klepne (smiech). Ja fotografiu nepovažujem za prácu. K fotografovaniu som sa dostal tak, že som začal komunikovať s ľuďmi, ku ktorým by som sa v práci nedostal. Vždy ma fascinovalo umenie, hlavne divadlo. Teraz robím veľký projekt s hercami, projekt emócií. Máte pred sebou ľudí, ktorí sú tridsať-štyridsať rokov v SND a smejú sa a o chvíľu plačú skutočnými slzami- je to pre mňa veľmi silný vnem, ktorý ma uspokojuje. Pre mňa je dôležité, aby moju prácu videli aj ostatní. Sú aj projekty, ktoré sú neúspešné, ktoré robím druhý, tretíkrát. Keď to nejde z jednej strany, tak to skúšam z druhej, ide o to nájsť cestu, ktorou sa pustím.
Boli aj projekty, ktoré ste úplne vzdali?
Ja mám pomerne veľa nápadov a vždy sa pýtam ľudí, či sa im to páči, a keď vidím, že to nemá význam, tak nepokračujem. To, čo teraz robím s hercami, má veľký zmysel. Ak človek pozná hercov len zo seriálov a sitcomov, tak je to smutné. V našich divadlách hrajú excelentní herci, a to sa netýka len Bratislavy. Sú v nich herci, ktorí tam prežijú celý život, sú neuveriteľní a nikto o nich nevie. Seriál je pre hercov istotou peňazí, v divadle je tá pozícia neistá, môžu alebo nemusia dostať úlohu v inscenácii, rovnako je to aj pri baleťákoch – tí majú životnosť pätnásť rokov a treba im dať váhu, lebo sú tu a tvoria. Problémom je, kto je v novinách, koho médiá tlačia dopredu, tí ľudia sú v určitom zmysle kultúrny odpad – nemôžeme si z nich brať vzor. Neviem, či je toto môj vrchol, ale je to príjemný pocit pracovať s hercami. Zajtra fotím pána Chudíka, potom Táňu Pauhofovú, spolupracujem s Jurajom Kukurom a divadlom Aréna. Sám som ich kontaktoval, predstavil som sa im. Toho sa dnes ľudia boja. V čom je problém? Zdvihnem telefón a zavolám. Čo sa môže stať, prinajhoršom povedia, že nie. Vyhodia ma dverami, vojdem oknom.
Koľajnice
„Človek by sa v prvom rade mal naučiť jazdiť, veľa cestovať, veľa vidieť a byť pokorný voči veciam, ktoré sú okolo nás a až potom začať niečo robiť.“
„Dnes ten, kto si kúpi fotoaparát a má dieru v zadku, môže byť fotografom.“
„Ja mám pomerne veľa nápadov, a vždy sa pýtam ľudí, či sa im to páči, a keď vidím, že to nemá význam, tak nepokračujem.“
Profil
ĽUBOMÍR ŠPIRKO sa narodil v Levoči a vyštudoval jadrové inžinierstvo. Takmer desať rokov pracoval na pozíciách finančného a generálneho riaditeľa v IT odvetví. Od roku 2000 sa začal venovať profesionálne svojej dovtedajšej záľube – fotografovaniu. Na svojom konte má sériu fotografií športovcov, tanečníkov či podvodných aktov. V súčasnosti sa okrem vedenia fotoateliéru venuje aj fotografiám hercov a baletných tanečníkov.
5 vecí, čo o ňom neviete
Mam rad exaktné predmety ako matematiku a fyziku (narozdiel od kolegov fotografov) Asi aj preto som si to vybral ako štúdium na VŠ.
Prekáža mi ľahostajnosť, nedochvíľnosť, nezáujem.
Ak niekto chce a nevie, môže sa to naučiť.
Ak niekto nechce, niet mu pomoci.
Nejem pečienku. Akúkoľvek. Asi by som umrel od hladu ak by toto bolo jediné jedlo (smiech).
Autor: Ľudmila Krkošková
