Nevidiaci si už nevedia prečítať ani názvy liekov. Braillovo písmo nahrádzajú počítače, hovorí Lenka Patyiová, vedúca trnavského strediska Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
18. septembra bude verejná zbierka Biela pastelka. Pomáha dofinancovať činnosť Únie nevidiacich, ktorá tento rok oslavuje 30. narodeniny. Klientom poskytuje služby na zlepšenie psychického a fyzického zdravia, snaží sa umožniť im samostatný, čo najplnohodnotnejší život. Prevádzkuje strediská v každom krajskom meste na Slovensku, trnavské riadi Lenka Patyiová.
Koľkým zrakovo postihnutým ľuďom ročne pomôžete?
Naše krajské centrum navštívi približne 200 až 300 nevidiacich a slabozrakých za rok. Vek tu nehrá rolu, pomáhame malým deťom aj seniorom.
Okrem špecializovaného poradenstva, ktoré sa týka napríklad výberu optických pomôcok či úpravy fyzického prostredia klienta, poskytujete tiež sociálnu rehabilitáciu.
Ide o nácvik a osvojenie si praktických zručností, ktoré nevidiacemu pomôžu osamostatniť sa v bežnom živote. Učíme orientáciu v priestore, Braillovo písmo či prácu s technicky náročnejšími pomôckami, akou je napríklad počítač so špeciálnym programom.
Vidiaci človek si len zriedka uvedomí, že osoba so zrakovým postihnutím má problém samostatne sa naučiť na prvý pohľad najjednoduchšie úkony. Nacvičujeme varenie, upratovanie, ale aj činnosti spojené s osobnou hygienou. Chodíme ku klientom domov, aby sa o seba dokázali postarať v konkrétnom prostredí. Samozrejme, len ak nás k sebe pustia. Ešte sa nám ale nestalo, že by niekto odmietol.
Koľko stojí taký kurz?
Poskytujeme ho zdarma. Potrebná je len diagnostika poškodenia zraku.
Predpokladám, že prístup, doba nácviku aj výsledok sa môže líšiť vzhľadom na to, do ktorej skupiny nevidiacich a slabozrakých daná osoba patrí – či nevidí od narodenia, alebo stratila zrak počas života.
Samozrejme, ak mal človek predtým zrak, oveľa ľahšie si predstaví moje pokyny, má totiž zapamätaný zrakový vnem. Nevidiaci od narodenia musia všetky potrebné predmety ohmatať, dobre ich spoznať, až potom s nimi pracovať. Záleží však aj na tom, kedy s rehabilitáciou začnú.
Kedy je teda vhodný čas?
Čo najskôr. Chodia k nám ľudia, ktorí majú problém so zrakom už dlho, no starali sa o nich blízki. Odrazu sa niečo stalo, rodičia si uvedomili, že už nemajú toľko síl a nevedia, do kedy sa dieťaťu dokážu naplno venovať. Vtedy nás vyhľadajú. Je to stratený čas. Dávno mohli vedieť množstvo vecí a viesť plnohodnotnejší život, no my sme o nich nevedeli. Začíname spolu odznova.
Osobitnou skupinou sú seniori, ktorí celý život videli a starali sa sami o seba. Stúpajúci vek ich postupne pripravil o zrak alebo o jeho časť a musia sa naučiť robiť úplne inak takmer všetko. Prichádza frustrácia a stres, neraz aj depresia. Taká rehabilitácia trvá oveľa dlhšie a nevyhnutná je trpezlivosť oboch strán.
Ktorá z činností nacvičovaných na vašich kurzoch robí nevidiacim najväčšie starosti?
Je to veľmi individuálne. Staršie ročníky majú problém najmä s modernými technológiami, mladší ľudia, hoci majú horší zrak, často ovládajú mobil či notebook lepšie ako ja. Pre každú vekovú kategóriu je veľmi náročné efektívne komunikovať so štátnymi inštitúciami. Byrokratický systém pripomína bludisko aj pre zdravého človeka, bez zraku predstavuje obrovskú prekážku.
Sú štátne inštitúcie povinné uvádzať informácie aj v Braillovom písme či inak ich nevidiacim prispôsobiť?
Nie. Zákon to neprikazuje. Na druhej strane, nemám skúsenosti s tým, že by personál na úradoch zrakovo postihnutému človeku nepomohol. Ako, to je už iná vec. Bežní ľudia nepoznajú sprievodcovské techniky a vyškolení zamestnanci nie sú.
Naopak niektorí súkromníci, napríklad obchodný reťazec Billa, poskytujú nevidiacim osobného asistenta pri nakupovaní. Stretávate sa s podobnou službou aj v iných prevádzkach?
V Trnave je to napríklad Obchodný dom Jednota. Do strediska chodieval chlapec, ktorý chcel nakupovať práve tam. Personál s tým nemal žiaden problém a pri návšteve mu pravidelne asistoval. Máme však aj opačné skúsenosti. V mnohých prevádzkach asistenciu odmietli. Niekde dokonca nedovolili vstúpiť nevidiacemu s vodiacim psom.
Okrem pomoci pri nakupovaní ma vo videu Malého Miša na YouTube, pripravovanom v spolupráci s vašou úniou, zaujal aj nácvik orientácie v priestore. Ako prebieha?
Učí sa dlhou bielou palicou, odborne nazývanou orientačná. Osobitnými technikami naučíme nevidiaceho dostať sa z bodu A do bodu B. Prvotným cieľom je vedieť samostatne chodiť po jednej konkrétnej trase. Na ňu následne dokážeme napájať ďalšie. Naposledy som učila chlapca, ktorý sa potreboval dostať z internátu na autobusovú zastávku.
Je to veľmi náročná, ale zvládnuteľná rehabilitácia. Človek musí disponovať výbornou stabilitou tela a dobrou pamäťou. Pomocou palice sa drží určitých línií a podľa nich sa orientuje.
Myslíte tie „bodky a pásiky“ na zemi?
To sú umelé vodiace línie. Trnava ich má vybudované veľmi dobre. Mesto pri výstavbách dokonca komunikuje s našim oddelením bariér. Niektoré vodiace línie môžu naopak nevidiaceho zmiasť. Problém totiž nastáva, ak je chodník poškodený. Zrakovo postihnutý človek potrebuje pod nohami zacítiť „výbežky“, ktoré ho majú navigovať alebo varovať. Kvôli nerovnostiam na povrchu či zničenému asfaltu ich nedokáže správne rozoznať.
Prirodzené vodiace línie používajú aj zdraví ľudia. Automaticky sa orientujeme podľa chodníkov, ciest a budov. Nevidiaci pred sebou kladie bielu palicu na zem, pričom vykonáva pohyb zo strany na stranu. Takto nachádza vodiace línie naučenej trasy. Neuvedomujeme si, koľko prekážok a kde všade musí prekonať.
Aké napríklad?
Je samozrejme dobré, že sa snažíme o bezbariérovosť pre vozičkárov. Znižujeme obrubníky pri vstupoch na priechody pre chodcov. Avšak nevidiaci tak stráca prirodzenú vodiacu líniu a dostáva sa priamo na cestu. Jednu bariéru nahrádzame druhou, nebezpečnou pre ľudí s iným typom postihnutia.
Posuňme sa ďalej. Momentálne asi neexistuje sféra, ktorú by koronakríza viac či menej neovplyvnila. Do akej miery poznačila pandémia vaše stredisko?
Vírus nám veľmi znepríjemňuje život. Momentálne vôbec nevykonávame kurzy sebaobsluhy, je to nebezpečné, keďže ide o časté navštevovanie cudzích domácností či prácu s potravinami. Sme radi, že aktuálne môžeme aspoň sčasti pracovať v teréne.
Počas najhorších mesiacov sme poskytovali naše služby len ambulantne či telefonicky. Tým zdatnejším to pomohlo, s niektorými slabozrakými sme komunikovali aj cez sociálne siete. Väčšina však nevyhnutne potrebuje osobný kontakt, pre klientov to bolo veľmi stresujúce obdobie. Pre nás tiež.
Ale nebezpečenstvo ochorenia sa netýka len stretnutí vo vašom stredisku alebo u klienta. Nevidiacim ľuďom predsa zrakový vnem nahrádza najmä hmat.
Presne preto sú vo väčšom ohrození než ľudia s dobrým zrakom. Dôležitá je oveľa dôslednejšia hygiena rúk, u nás aj všetkých pomôcok, s ktorými pracujeme. Predstavte si napríklad, že v MHD cestujete so zaviazanými očami, všetkého sa nevyhnutne musíte dotýkať, aby ste nespadli a zorientovali sa. To je počas pandémie veľmi nebezpečné.
COVID-19 neohrozuje len zdravie ľudí, ale aj ich pracovné pozície. V júli tohto roka bolo na Slovensku evidovaných takmer 210-tisíc uchádzačov o zamestnanie. V rovnakom mesiaci roka 2019 to bolo skoro o 73-tisíc menej. Evidovaná miera nezamestnanosti tak medziročne narástla o 2,68 %. Únia sa snaží pomôcť nevidiacim aj s uplatnením sa na pracovnom trhu. Darí sa vám?
Nie. Nedarí sa nám počas koronakrízy, ale ani predtým sa nám nedarilo.
Prečo?
Uplatnenie zrakovo postihnutých ľudí na Slovensku je takmer nulové. Šťastie majú tí, ktorí disponujú nejakými naučenými zručnosťami. Chodí k nám pán, ktorý vyrába a predáva metly. Máme tiež niekoľkých hudobníkov.
Viacerí robia masérov. Všimla som si, že verejnosť toto povolanie vníma ako veľmi vhodné pre nevidiacich. Neznamená však, že ak stratíte zrak, automaticky sa vám chce dotýkať iných ľudí.
Nikto nepracuje v štátnej či súkromnej inštitúcii?
Jeden náš klient je zamestnaný v mestskej knižnici. Avšak stará sa o audioknihy v oddelení pre zrakovo postihnutých. Nepoznám žiadneho nevidiaceho, ktorý by sa rovnocenne uplatnil v akejkoľvek organizácii medzi zdravými ľuďmi. V tejto oblasti je integrácia zrakovo postihnutých osôb veľmi problematická a zatiaľ zlyháva. Viem, že v iných krajoch pôsobia nevidiaci právnici a IT technici.
Hovorili sme o pomoci zo strany únie. Okrem príspevku na Bielu pastelku, ako môžu „obyčajní“ ľudia pomôcť nevidiacim? Povedzme, že stretnem zrakovo postihnutého človeka na priechode pre chodcov alebo v obchode. Nevníma nevidiaci moju otázku, či potrebuje pomoc, ako formu poníženia alebo podceňovania?
Takáto iniciatíva je viac než vítaná. Prihovoriť sa slušným spôsobom, hendikepovanému či zdravému človeku, je predsa normálne.
Avšak veľmi nesprávny je autoritatívny prístup. Stáva sa, že vidiaci človek na priechode schmatne osobu s bielou palicou pod pazuchu a ťahá ju na druhú stranu cesty. Nadradenosť je v tomto prípade naozaj ponižujúca. Často prichádza v kombinácii s nemiestnymi otázkami o tom, prečo nevidiaci prišiel o zrak a ako to zvláda. Je to nepríjemné, ale bohužiaľ bežné.
Vy sa venujete aj právnej úprave podmienok nevidiacich na Slovensku. Na webe zverejňujete správy o činnosti. Posledná je ale z roku 2018 a za ostatných päť rokov jediná. Máme teda dostačujúcu legislatívu alebo sa v tejto sfére nekoná?
Zverejňujeme len veci, ktoré sme dosiahli. Inak pripomienkujeme návrhy zákonov neustále. Naposledy sme sa vyjadrovali k spornému návrhu na zánik štatútu osobnej asistencie.
Na medzinárodnej úrovni sme zas nedávno komunikovali nebezpečenstvo moderných elektrických áut. Okrem toho, že sú ekologické, ich „výhodou“ má byť aj minimálna hlučnosť. Tieto vozidlá takmer nepočuť a zatiaľ čo pre zdravých ľudí ide o technologický nadštandard, zrakovo postihnutým ide o život. Zapájali sme sa do diskusie o ich umelom ozvučení.
Informovanie prostredníctvom sluchu je vo všeobecnosti náročnejšie. Na portáli uvádzate zásady „jasnej tlače“ týkajúce sa napríklad veľkosti či typu písma, aby ju mohli čítať aj slabozrakí.
Pravidlá sa vzťahujú tiež na druh papiera, ktorý by sa nemal lesknúť a presvitať, či na kombinácie vhodných farieb. Zverejnené zásady a ich vysvetlenie majú slúžiť verejnosti, ktorá prejaví záujem zohľadniť potreby slabozrakých pri tvorbe akýchkoľvek tlačovín. Dôsledne sa ich však držíme len my.
Samozrejme si uvedomujeme, že nie je možné, aby redakcie bežných periodík brali do úvahy všetky pravidlá jasnej tlače. Používajú kurzíva alebo zarovnanie do bloku. Taký text je pre človeka so slabým zrakom takmer nečitateľný. Napriek tomu našich klientov učíme orientovať sa v ňom pomocou špeciálnych lúp.
Ktoré slovenské noviny alebo časopisy zohľadňujú potreby slabozrakých?
Žiadne.
Existujú ale časopisy v Braillovom písme, v stredisku sa ho vaši klienti môžu naučiť.
Áno, ale „brailo“ je v súčasnosti na ústupe. Vďaka moderným technológiám sa postupne všetko ozvučuje. Navyše, toto písmo nie je pre každého. Musíte mať naozaj jemný hmat. Ľudia, ktorí o zrak prišli vo vyššom veku, sa ho učia veľmi dlho, ak vykonávali ťažkú manuálnu prácu alebo sú diabetici a inzulín si pichajú do prstov, nenaučia sa ho nikdy.
Je to škoda. Braillovo písmo ľuďom pomáha vo výťahoch či vo vlakoch. Nemusia čítať celé knihy, ale dokázať si prečítať aspoň názov lieku je dôležité. Sama som viedla kurzy Braillovho písma, no viem ho prečítať iba zrakom, nemám taký dobrý hmat. Záujem o túto zručnosť upadá tak veľmi, že si ani nepamätám, kedy presne som „braillo“ naposledy vyučovala.
