Po výsledku parlamentných volieb mnoho mladých Slovákov zvažuje odchod z krajiny. Podľa študenta našej fakulty Jakuba Pružinského sa to týka najmä inak zmýšľajúcich ľudí, nakoľko ich tu nemá kto podporiť.
Nedávno sme si pripomenuli výročie teroristického útoku v Teplárni, po ktorom sme s tebou robili rozhovor. Aké pocity máš po roku od tejto udalosti?
Bol som na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo rok od výročia vraždy. Ľudia, s ktorými som v kontakte, nezabudli a stále to riešia. Tí, ktorí sa pohybujú mimo mojej bubliny, tomu stále nevedia dať dostatočnú vážnosť. Za posledný rok sa nič nezlepšilo a pocity sú veľmi podobné ako na začiatku.
Keď sa pozrieme na výsledok nedávnych volieb, aký dosah to môže mať na queer obyvateľov Slovenska?
Ľudia zmýšľajúci inak pôjdu zo Slovenska preč, nakoľko ich tu nemá kto podporiť. Už teraz môžeme v spoločnosti zaznamenať obrovskú polarizáciu, v ktorej bude nová vláda pokračovať. Z výsledku volieb nie som prekvapený, ale sklamaný, nakoľko sa opäť opakuje niečo, čo tu bolo. Bojím sa a mám pocit, že som tu už iba kvôli škole. Inak by som asi šiel preč, aspoň na štyri roky.
Queer ľudia existovali už pred komunizmom.
Čiže zvažuješ odchod zo Slovenska?
Nechcem, aby to vyznelo tak, že odchádzam zo Slovenska, avšak napadla mi táto myšlienka. Aj keď neviem, či by som s tým niečo reálne vyriešil. Po rozhovoroch s inými ľuďmi mám pocit, že ani v iných krajinách to nie je úplne ideálne.
Najradšej by som ostal, cítim nejakú občiansku povinnosť. Mal by som rozprávať o veciach, možno aj viac ako doposiaľ. Nemyslím si, že odchod do zahraničia je riešenie. Ak odídu všetci progresívne zmýšľajúci jedinci, neviem, čo by sa stalo s týmto štátom.
Keď sa na to pozrieme z trocha historického hľadiska, nie je Slovensko v otázke riešenia tejto problematiky zaostalejšie aj pre režim, ktorého súčasťou bolo niekoľko desaťročí v rámci Československa?
Určite áno. Doteraz môžeme vidieť vzorce ohľadom takzvanej tradičnej rodiny v podobe ženy, muža a detí. Queer ľudia existovali už pred komunizmom. Vedeli však, že nemôžu ísť protestovať alebo niekde vyvesiť dúhovú vlajku. Na základe toho sa v spoločnosti nachádza skupina starších ľudí, ktorá trpí, lebo skrz predsudky vtedajšej doby sa doposiaľ nevyjadrila o svojej orientácii.
Nemyslím si, že odchod do zahraničia je riešenie.
Keď situáciu u nás porovnáme s Českou republikou, nezdá sa, že je to tam otvorenejšie?
Keď to porovnám s ľuďmi z mojej bubliny, ktorí žijú v Prahe, mám pocit, že aspoň tam to bolo vždy priateľské. Nepoznám až tak politiku Českej republiky alebo verejnú mienku občanov, ale tuším, že sú tam povolené aj registrované partnerstvá. Z toho hľadiska je to tam určite progresívnejšie než u nás. Myslím si však, že tiež to nie je úplne ružové.
Pôsobíš v umeleckej branži. Máš pocit, že umelci sú viac otvorení inakosti?
Každý umelec musí byť otvorený voči všetkému. Pokiaľ tomu tak nie je, nenazval by som ho umelcom. Queer ľudia dokážu otvárať obzory mnohým jedincom najmä v tom, že byť inak orientovaný neznamená byť len iný. Doposiaľ som sa nestretol s niekým, kto by nereprezentoval spomínané hodnoty.
JAKUB PRUŽINSKÝ
Študent magisterského stupňa štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Podieľa sa na kultúrnom podujatí Srdcové záležitosti a v minulosti sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar.
