Do Európy sa presťahoval, lebo túžil po zmene, momentálne v Bratislave študuje na Slovenskej technickej univerzite. Hovorí, že sa snaží v noci nechodiť po ulici sám.
Zahraniční študenti príliš nekomunikujú na verejnosti cudzím jazykom, už boli obeťami nadávok a útokov. O živote v našom hlavnom meste hovorí študent Bruno Costa, pochádzajúci z exotického ostrova Svätý Tomáš a Princov ostrov.
Bolo ťažké nájsť si prácu v Bratislave kvôli tomu, že si cudzinec?
Moje zameranie v štúdiu je IT. Bakalárky stupeň som vyštudoval v Portugalsku, kde som popri štúdiu aj praxoval v odbore. Chcel som získať iné skúsenosti, preto som sa rozhodol študovať druhý stupeň na Slovensku a hľadal som si prácu popri štúdiu. Bolo to náročné najmä preto, že ľudia sú uzavretí, boja sa zamestnať ľudí iných kultúr a, samozrejme, problémom bola aj jazyková bariéra. Predpokladal som, že v profesijnej oblasti, akou je IT, nebude slovenčina až taká podstatná.
Mýlil som sa. Keby som si hľadal zamestnanie v oblasti gastronómie či upratovania, bolo by to ľahšie. Mám pocit, že Slováci a celkovo ľudia z východných krajín nechcú dať dobrú prácu osobám, akou som ja. Keď som praxoval v Portugalsku pre IT spoločnosť, na vianočnom večierku, kde bolo 400 ľudí, som bol jediným černochom. Často sa stáva, že menšiny neobsadzujú lepšie pracovné pozície.
V škole a v zamestnaní komunikuješ po anglicky, alebo si sa musel začať učiť po slovensky?
Komunikujem po anglicky, ale určite by bol život v hlavnom meste jednoduchší, keby som ovládal slovenský jazyk. V škole sa nezúčastňujem na vyučovaní pravidelne, pretože to prebieha po slovensky. Na základe dohody sa stretávam s vyučujúcimi iné dni, kde konzultujeme zadania. Posielajú mi taktiež veľa literatúry, ktorú si musím naštudovať, aby som sa pripravil na skúšku. Ak som na hodine prítomný, vždy si niečo zapamätám a učenie je jednoduchšie.
Takto je to komplikovanejšie. Pracujem v medzinárodnej firme. S klientmi komunikujeme po anglicky. Nevýhodou je komunikácia medzi kolegami, ktorí pochádzajú zo Slovenska a nekomunikujú medzi sebou po anglicky. Prihlásil som sa na jazykový kurz a učím sa základy slovenčiny, ale je to mimoriadne náročné.
Mal si nejaké nepríjemné skúsenosti s profesormi, ostatnými študentmi či s kolegami v práci?
V škole len minimálne. Mal som len jednu negatívnu skúsenosť s nemenovaným profesorom. Po prezentácii zadania, ktoré nám určil, som bol vždy frustrovaný. Moja práca nebola pre neho nikdy dostatočne dobrá. Vždy uvádzal, podľa môjho názoru, nezmyselné komentáre k mojej práci. Čo sa týka spolužiakov, mal som šťastie. Boli vždy ochotní mi pomôcť. Z práce zatiaľ nemám žiadnu negatívnu skúsenosť. Tie mám skôr vtedy, keď som na verejných miestach – autobuse, klube alebo nákupnom centre.
V obchode sa ma staršia pani spýtala, či sa môže dotknúť mojich vlasov, pretože také kučeravé v živote nevidela.
Mentalita ľudí je odlišná. Ako by si porovnal život ľudí v domovskej krajine a na Slovensku?
Najväčším rozdielom je teplo. Verím aj v to, že pekné slnečné počasie pozitívne ovplyvňuje energiu ľudí. Na Slovensku mám z ľudí zmiešané pocity. Polovica mi dáva pocítiť, že som iný. Pozerajú sa na mňa inak, občas zazerajú. Druhá polovica je priateľská. Stretol som ľudí, ktorých keď som na ulici poprosil o pomoc, otočili sa mi chrbtom, ale aj takých, ktorí mi pomohli s úsmevom na tvári. Občas ma ľudia zastavia v klube alebo pri bežnom nákupe a chcú sa so mnou odfotografovať. Cítim sa ako známy futbalista.
Negatívnu skúsenosť so Slovákmi mám predovšetkým z klubov. Nočný život v hlavnom meste je zábavný, ale musím byť stále v strehu. Viackrát sa mi stalo, že sa na mňa zamerali a naschvál do mňa drgali alebo dokonca vyliali minerálku. Aj fakt, že som ja ten, ktorý musí nakoniec odísť z klubu, a nie útočník, je nepríjemný.
Povedal si, že ľudia sa na teba v negatívnom zmysle zameriavajú. Majú Slováci podľa teba silné rasistické predsudky?
S rasistickými názormi úzko súvisia predsudky, ktoré sú hlboko zakorenené v mysliach ľudí. Myslím, že je to problém nielen Slovenska, ale aj iných východných krajín Európy. Na jednej strane si myslím, že sčasti je to preto, že nie ste na ľudí tmavšej farby pleti zvyknutí a neprichádzate s nimi do každodenného kontaktu. Z tohto dôvodu ľahko ľudia prepadajú predsudkom a stereotypom, čo u niektorých vedie k rasizmu.
Na druhej strane sú niektorí ľudia jednoducho zlí, neakceptujú rôznorodosť a ani ju akceptovať nechcú. Ľudia majú a vždy budú mať predsudky, a tie sa týkajú ako černochov, tak aj homosexuálov či imigrantov. Som toho názoru, že tolerancia k rôznorodosti je nedostatočná a mala by sa učiť v škole odmalička. Keby ste navštívili moju krajinu, nehovorím, že sa nič zlé nemôže stať, ale je tu veľmi malá pravdepodobnosť. Žijem s rodinou v hlavnom meste a my vítame cudzincov s otvorenou náručou. Môžem dokonca tvrdiť, že sa k nim dokážeme správať lepšie ako k sebe samým.
Myslíš si, že váš postoj k ľuďom bielej farby pleti je ovplyvnený históriou z dôvodu okupácie a zotročovania belochmi?
Určite áno. Otroctvo neskončilo tak dávno, dokonca ešte aj moja generácia si v sebe nesie následky. Ostrov Svätý Tomáš bol portugalskou kolóniou. Boli naň dovážaní otroci z Angoly kvôli práci na plantážach cukrovej trstiny. Takmer 400 rokov sme boli základňou pre lode otrokárov na ceste do Brazílie a pre obchodné lode na ceste z Portugalska do Indie. Portugalci prišli na naše územie a zobrali nám všetko, čo sme mali. Patrili sme im. V roku 1869 bolo oficiálne zrušené otroctvo, ale fakticky ešte existovalo do roku 1875. Nezávislosť sme získali v roku 1975.
Keď som bol dieťa, starý otec mi hovoril, aby som len sklonil hlavu a s pokorou sa prispôsobil. To isté hovorili jemu, keď bol dieťaťom. Snažili sme sa vám veľmi podobať. Napríklad dievčatá si kupovali parochne, aby mali rovné vlasy ako Európanky. Dúfam, že toto myslenie sa s nástupom ďalšej generácie vymaže. Chcem, aby si všetci uvedomili, že sme si skutočne rovní. Ľudia chcú byť rovnocenní, ale mnohí z nich si myslia, že si to nezaslúžia, pretože ich pleť je tmavá.
Ako reaguješ na aktuálne kauzy v Bratislave, pri ktorých boli zahraniční študenti napadnutí a dokonca aj zabití?
Registrujem tieto správy o útokoch. Vyvoláva to vo mne pocit strachu. Nikdy si nemôžete byť istý, že sa niečo zlé nestane, aj ak ste vo vlastnej krajine. Ale keď ste v zahraničí, ten pocit nebezpečia sa znásobuje. Snažím sa nechodiť v noci po ulici sám a vyhýbam sa konfliktom. Často sa stretávam so zahraničnými študentmi, ktorí sú tu na výmennom pobyte. Aj keď sú bielej farby pleti, taktiež majú strach. Snažia sa nekomunikovať na verejnosti cudzím jazykom, pretože už boli obeťami nadávok či útokov. Tieto kauzy určite vrhajú zlé svetlo na Slovensko ako demokratickú krajinu pre život cudzincov.
Stávajú sa podobné kauzy na ostrove Svätého Tomáša cudzincom?
Informácie o podobných útokoch z mojej krajiny nemám. Vlastne si ani nespomínam, že by sa niečo podobné stalo. Moji známi, ktorí sú Slováci, neustále riešia negatívne správy z diania na Slovensku. Život v mojej krajine je úplne iný. Tam nepočúvaš v spravách, že ľudia urobili niečo také zlé. My sme veľmi pokojní a mierumilovní.
Keď som bol dieťa, starý otec mi hovoril, aby som len sklonil hlavu a s pokorou sa prispôsobil.
Vieš si predstaviť dlhodobý život na Slovensku alebo preferuješ žiť v inej krajine?
Dlhodobo nie. Nikdy a nikde nie si v bezpečí, ale na Slovensku pociťujem podvedomý strach, ktorý je predovšetkým psychicky náročný.
Život v hlavnom meste by mal byť pre cudzincov priaznivejší ako v iných regiónoch Slovenska z dôvodu väčšieho počtu ľudí zo zahraničia. Navštívil si aj iné časti Slovenska? Ako sa ľudia k tebe správali?
Áno, mal som viacero možností. Najlepšie spomienky mám na Oravu. Samozrejme, ľudia sa na mňa pozerali, ale bolo to iné ako v Bratislave. Boli len zvedaví. Napríklad v obchode sa ma staršia pani spýtala, či sa môže dotknúť mojich vlasov, pretože také kučeravé v živote nevidela. Na dedinských trhoch ma ponúkali rôznymi tradičnými špecialitami, aby som mal skúsenosť a krásne spomienky. Cítil som sa tam v bezpečí. Najviac negatívnych skúsenosti mám z mesta Trnava. Bežne na mňa útočia predovšetkým mladí muži. Z Bratislavy mám zmiešané pocity. Niekedy mám pocit, že sa ľudia ku mne správajú podľa toho, ako sa zobudia.
Čo tvoji najbližší priatelia a komunita, máš viac slovenských alebo zahraničných priateľov?
Pohybujem sa v komunite zahraničných študentov, ktorí prichádzajú na výmenné pobyty. Tým, že máme rovnaké problémy, zdieľame ich, rozprávame sa o svojich skúsenostiach a podporujeme sa navzájom. Samozrejme, za ten čas, čo som tu, som si vytvoril vzťahy aj so Slovákmi, ale je ich len zopár. Povedal by som, že najväčším problémom je jazyková bariéra. Veľa Slovákov má blok, boja sa hovoriť po anglicky.
