Ako ste vlastne s ovcami začali? Ako vznikol nápad?
V rámci projektu na ochranu detí na internete sme rozmýšľali, aký nástroj funguje v tom detskom svete a čo urobiť, aby sme ovplyvnili myslenie a správanie detí na internete. Keďže vieme, a to sme vedeli aj pred piatimi rokmi, kedy sme s OVCE.sk začali, že internet sa stále posúva do nižších a nižších vekových kategórií, rozhodli sme sa spraviť niečo pre najmenšie deti. Tento projekt bol na začiatku smerovaný na prevenciu a tá je dobrá, keď príde skôr ako ohrozenie. Keď poviete niekomu, kto má cigaretu v ústach, že nefajči, tak je už neskoro. To isté platí aj na internete. Hovoriť niekomu, koho už šikanujú, že toto si nemal robiť, je už neskoro. Treba povedať skôr, že nerob toto toto a vyhnúť sa vo veľkom percente tomu, aby sa na tom internete šikanovalo. A aby sme povedali deťom ešte pred ohrozením, čo nemajú robiť, vymysleli sme tento nástroj. Uvažovali sme, o čom vlastne ten detský svet je a zistili sme, že je to o telke a rozprávkach, detských knižkách, hračkách, ale aj o online svete ako sú počítače, tablety alebo online hry, a tak sme sa rozhodli, že začneme asi tým najťažším, a to vyrobiť animovaný seriál, aby sme chytili dieťa, keď sedí pred telkou a pozerá rozprávky. Minulý rok sme si povedali, že chceme chytiť aj svet kníh. Naplánovali sme si sériu kníh na najbližšie 4 roky. Stále ale myslíme ďalej a rozmýšľame nad tým, ako uchopiť svet hrčiek. Aké majú byť, aby boli aj zábavné aj poučné. O tom je aj ten seriál. Jedna línia je tá zábavná, aby to zaujalo dieťa a pozeralo to, aj keď nemusí úplne rozumieť danej problematike, lebo to je dobrá prevencia, povedať to trochu ináč, skôr, ako to dieťa pochopí. Keď už príde konkrétnemu ohrozeniu, tak vtedy to dieťaťu zapne, že aj som tá ovečka, od ktorej chce nejaký baran, spolužiak, aby som sa odfotila hore bez, bez kožušteka, ale neurobím to, lebo dopadnem ako tá ovca v rozprávke. Teraz sme v štádiu, kedy po 24-och rozprávkach o ovciach rozmýšľame, ako pokračovať s knihami na najbližšie štyri roky a teraz pripravujeme plán, ako pôjdeme do toho hračkárskeho sveta a začne tvoriť vzdelávacie hračky.
„Minulý rok sme si povedali, že chceme chytiť aj svet kníh.“
Čo sa týka kníh, budete sa tiež držať najmä bezpečnosti na internete, alebo tam zahrniete už aj iné témy?
Je to hlavne otázka financií, keďže hlavný zdroj príjmov máme z programov EÚ na podporu ochrany detí na internete, a preto vyberáme práve tieto témy. Čo rozprávka to téma, čiže sme už vyčerpali v podstate 24 tém, ale máme ich pripravených ďalších 32, ktoré povieme pomocou kníh. V prvej knihe sú tri témy, ktoré už deti poznajú z televízie alebo DVDčiek a ďalšie štyri príbehy sme doplnili a dorozprávali ohrozenia. Jednotka sa venuje mobilom, facebook-u a ostatným sociálnym sietiam, že čo ešte ohrozuje deti. Dokopy to teda bude 56 tém, čo je približný počet tých, ktoré sú tie najvážnejšie. Napríklad sa do rozprávok nezmestila téma návodov na samovraždy, ukážky sebapoškodzovania, ktoré sú na internete, téma zneužitia chlapov na kybersex či prostitúciu, preto tieto témy budeme otvárať pomocou kníh.
Máte aj nejaké výsledky, či sa už deti niečo naučili, alebo aký ovce dosiahli úspech?
Jedna vec je merať prevenciu, čo sa nedá. Vieme to len veľmi nepriamo. Napríklad na Slovensku sme zatiaľ nemali medializovaný prípad úmrtia dieťaťa, s tým, že to ohrozenie začalo niekde na internete. Bolo to už všade okolo nás, no na Slovensku ešte nie. Keď napr. Microsoft meral nejaké zručnosti aj o bezpečnosti detí v približne 20-30 krajinách v Európe a vo svete, tak Slovensko vyšlo na prvom mieste. Toto sú nepriame ukazovatele toho, že u nás funguje niečo lepšie, ako v ostatných krajinách. Samozrejme, nedá sa to zmerať, aké by to bolo, keby tu neboli ovce, zodpovedne a iné naše projekty. Žiaľ, prevencia je taká, že keď sa urobí niečo, nevieme na tej istej vzorke odmerať to, čo by bolo o päť rokov, keby tu tá vec nie je. Ale snažíme sa to merať nepriamo. Napríklad minulý rok sme požiadali Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, aby urobil kvalitatívny aj kvantitatívny výskum o tom, ako fungujú ovce. Či deti pochopili rozprávky, či sa stotožňujú s tými osobami, kedy a ako často na ovce myslia, či im napadne nejaká pomoc z rozprávky, ak dôjde k ohrozeniu. Robilo sa to na vzorke takmer 400 detí. Zistili sme, že 92% deväťročných detí pozná ovce, čiže je to jedna z najznámejších značiek v detskom svete, známejšie ako coca-cola.
Prečo ste si vybrali práve tieto postavičky?
Ja som vymyslel tie postavičky a dnes by som už asi šiel inou cestou ako vtedy, ale keď sa spätne pozriem, tých 5 rokov dozadu som chcel vybrať niečo, čo by až tak nebolo cudzie slovenskému prostrediu. Je to niečo, čo môže byť zaujímavé aj v zahraničí. Syrové výrobky, dedinské prostredie či bača boli kontrastom k tomu novému, čo prichádza. Bača je ako rodičia, síce múdri, ale nevyznajú sa. Jano a ovce zobrazujú to moderné – to, čo všetko vedia, no pritom robia chyby, lebo sú mladí, čiže aj takéto všelijaké paralely sú tam. Tak vlastne vznikla séria postavičiek, kde najlepšia je podľa mňa postava poľovníka. Keď sa spýtame detí, o čom bola rozprávka, odcitujú to, čo na záver povedal poľovník. Vysvetlenie je to, že po prvé tam funguje mužský princíp – poľovník, ktorý hovorí posolstvo. Jožko Vajda hovorí všetky postavy zmenenými hlasmi, no pri tom poľovníkovi sme našli pozíciu seriózneho hlasu. Funguje tam aj to psychologické hladisko, že to, čo je na konci, si pamätáš. Je to aj uniforma. Dieťa vidí v uniforme či už policajta alebo poľovníka autoritu, ktorú treba počúvať. Každá postavička má vlastne svoju úlohu. Neskôr sme prišli na chybu, že tam nemáme ženské postavy. Postupne sme ich tam pridávali. Väčšiu rolu hrali ovečky, Jano sa zamiloval do dievčaťa a v poslednej časti si bača zobral Katarínu za ženu.
Kde čerpáte námety?
Máme štatistiku najväčších ohrození, z toho sa vybralo 50 najväčších a písali sa scenáre. Napríklad na hoaxy nie je ani jedna rozprávka.
Plánujete neskôr spravovať aj tieto?
Ideme teraz tým knižným spôsobom, čiže o hoaxe sa bude písať tam. Je to o financiách. Rozprávka je drahá, náročná aj ľudsky, aj časovo a kniha je o niečo jednoduchšia.
Máte aj konkrétnu predstavu o knihách napr. čo sa týka ilustrácii, veľkosti písma..?
Celé know-how vznikalo asi pol roka. Ako robiť knihy, aký mať formát, prečo je to ležatá A4, koľko to má mať strán, aká má byť hrúbka strany, prečo je 10 gramová, aká je potlač, aké sú písmenká a font, aké sú medzery medzi písmenkami, koľko textu treba na jednu stranu, aké veľké obrázky. Pri kontrolných čítaniach zase bola otázka, čomu nerozumejú, či treba slovníček, na aké slová, či stačí len textový alebo aj obrazový. Ako tie postavy majú vyzerať, aká tam má byť 3D grafika. Treba brať ohľad aj na to, ako deti čítajú knižky. Deti si do knižky akoby sadnú, podľa toho vieme, čo dáme hore a čo dole. Aký dať obal, prečo žlto-oranžová kombinácia, prečo tvrdá a lesklá väzba, na všetko vieme odpovedať prečo. Myslím si, že mnoho autorov na Slovensku na to povedia že preto, lebo sa im to páči. Ja poviem, že nie, lebo sa robil výskum na ženách, pretože ony kupujú detské knihy. Zisťovalo sa, akú knihu, obal by vybrali, ktorý by bol praktický pre deti v kategórii 4-12 a zistilo sa, že naozaj lesklý obal je pre nich praktickejší, lebo je umývateľnejší, nechcú, aby tá knižka bola zničená. Žltá farba preto, lebo tie knihy sú aj pre chlapov, aj pre dievčatá a kedy vyšla prvá kniha ako ružová alebo modrá, odsekneme si kus trhu. Žltá je teda neutrálna. V tretej a štvrtej časti pôjdeme aj do studených a teplých farieb. V marci preberieme v Panta Rhei cenu za túto knihu ako detská novinka roka ako najpredávanejšia detská kniha na Slovensku. Urobili sme všetko preto, aby sme trafili to, čo sme chceli trafiť. Teraz, rodičia vravia, že sú prekvapení, ako to deti zaujalo.
„Treba brať ohľad aj na to, ako deti čítajú knižky.“
Mali ste aj bezbariérové intermediálne projekty, vyhrali ste aj nejaké ceny, plánujete teda aj túto knihu spraviť ako audioknihu?
Vždy sa snažíme všetko postupne urobiť aj pre znevýhodnené skupiny divákov alebo detí, čiže napríklad rozprávky mali okrem titulkov aj obraz s posunkovým jazykom pre nepočujúce deti, dva roky dozadu sme urobili audiokomentáre a máme to aj v jazykoch národnostných menšín. Ide teda o veľký projekt, za ktorý sme pred pár mesiacmi dostali cenu v Srí Lanke, kde súťažilo zhruba 460 projektov z celého sveta. Kategória, ktorú sme vyhrali, bola e-Inclusion & Empowerment. Ide vlastne o tú silu, ktorou ideme a jej výsledkom je 92% zasiahnutých deväťročných detí.
Máte aj stratégiu, ako sa chytiť vyššej vekovej kategórie, napríklad 14-ročných?
14-ročnému hovoriť, že nefoť sa hore bez, už nie je prevencia, ale intervencia a hasenie ohňov. Máme vymyslené nástroje, ako na nich, ale pre nás sú deti číslo jeden, lebo tam sa dá niečo urobiť. Máme dve cesty, ako sa dá ísť a plné šuflíky nápadov, ale ide hlavne o peniaze. Jedným z nápadov je, že ovce budeme predabovávať do slovenských nárečí, spravíme tam troška toho štrnásťročného vtipu, aby viac prijali tú rozprávku aj oni. Táto cesta je relatívne jednoduchá, ale je to 24 rozprávok, 24 scenárov, museli by to písať ľudia, ktorí ovládajú jednotlivé nárečia. Druhá vec, a to prednášame aj starším deťom, je audiovizuálna tvorba, teda hrané filmy. Je to cesta, ktorou by sme chytili aj 16, 17 či 18-ročné deti a touto cestou sme išli aj v novom projekte Nehejtuj. Je to projekt, ktorý je proti xenofóbii, rasizmu a všetkých tých vecí. Je to cesta, že film dokáže vyvolať emócie. Vybrali sme dvanásť filmov, ktoré hovoria na rôzne témy. Je tam maďarský, rómsky a homosexuálny problém a domáce násilie. Je tam aj americký veľkofilm, na ktorý sme dostali práva od Disneyho. Spolu s príučkou, kde rozoberáme jednotlivé témy, aby učiteľ vedel prednášať o každom filme, sa to bezplatne distribuuje do škôl, ktoré prejavia záujem.
Snažíte sa v rámci toho distribuovania pretlačiť do škôl mediálnu výchovu? V súčasnosti je dosť málo škôl, ktorí majú mediálnu výchovu ako predmet, prípadne je len ako voliteľný.
My chápeme, že bezpečnosť na internete je jednou častou mediálnej výchovy, no na druhej strane otvárame témy sociálnej neznášanlivosti a diskriminácii medzi deťmi, čo je v podstate tiež téma mediálnej výchovy, pretože televízia nám ukazuje, že človek musí byť krásny, mladý a bohatý a vtedy si “in“ a keby si všetko ostatné, tak nemáš čo robiť na televíznej obrazovke. Vieme spraviť rozprávky o všetkých týchto, no zase je to o financiách a my sa držíme donorov, ktorí nám dávajú peniaze a na mediálnu výchovu tu zatiaľ nie je snaha donorov, aby vznikalo niečo pekné. My máme svoje kanály, ktorými ideme. Sme veľmi silní na samosprávach, na základných a materských školách, kam sa rozdáva kniha so školeniami.
Okrem toho využívate ešte aké kanály? Ovce som si všimla aj v MHD a televízii..
Máme jeden výstup, kde je spísané, kde sa všade deti stretli s ovcami. Je to veľmi zaujímavé, lebo keby sme boli napríklad len na internete, tak chytíme približne 50% detí. Televízia má 65%. Na DVD a offlajnoch sme zasiahli 11% detí. Vďaka MHD sú to 2-3%. Cez školu je to 55% detí. Vlastne tým naskladaním týchto percent nám vznikne to číslo 92%. Multikanálovosť, o ktorú sa snažíme, dáva našej značke úspech.
Pre ovce máte titulky vo viacerých jazykoch. Plánujete v zahraničí spolupracovať s neziskovkami, ktoré by to aj predabovali prípadne by sa tiež vydala kniha?
Je to 24 jazykov, väčšina titulkov, niektoré sú s dabingom. Je veľmi veľa neziskoviek, napríklad v Čechách je to asi päť, ktoré by chceli tento projekt, ale problém je ten, že tieto neziskovky sú v audiovizuálnej tvorbe amatéry. Vysvetľovať im základné veci, čo je dabing, ako sa robí a prečo máme podmienku na štúdio, ktoré má už za sebou nejaké Disneyho veci, nás nebaví. Niektoré krajiny to už nadabovali, ale sme im nedali práva, pretože to bolo zlé. Chceli to napríklad z Azerbajdžanu. Dali by sme im to, ale keď im pošleme dvanásť stranovú zmluvu na distribúciu zadarmo s určitými podmienkami, tak ich nedokážu splniť.
Už niekto tieto podmienky splnil?
Áno, niekde zavrieme oči. Ale napríklad v Slovinsku sa to do telky nikdy nedostane, lebo je tam nekvalitný dabing. Treba ísť profesionálnymi cestami. Buď jednať priamo s televíziami alebo štúdiami, ale potom netreba hľadať financovanie tam, ale niekde inde a to je väčšinou problém.
„Máme aj divadelnú hru ovce.sk, s ktorou chodíme po Slovensku a je cielená presne na žiakov prvého stupňa a začiatkom druhého.“
Okrem týchto vecí organizujete aj rôzne workshopy. Plánujete na tento rok nejaké novinky?
Najnovšie workshopy, ktoré máme, sú pre učiteľky materských škôlok. Budeme preškoľovať všetkých zhruba 3000 škôlok na Slovensku. Tým, že sa všetky preškolia, dostáva každá škôlka knihu, aby mohla ďalej so svojimi deťmi pracovať. Na základných školách je to tiež na podobný spôsob. Máme aj divadelnú hru ovce.sk, s ktorou chodíme po Slovensku a je cielená presne na žiakov prvého stupňa a začiatkom druhého. Chodíme po mestách a vždy je v sále v priemere 400 detí. Ide o interaktívne predstavenie na báze ovečiek. Všeobecne je noviniek veľmi veľa. Ide sa vyrobiť učebnica pre túto problematiku Deti v sieti. Momentálne máme s Monikou Gregussovou rozpísaný takmer dvesto stranový pracovný zošit k tejto knihe. Pripravujeme projekt Nehejtuj 2 s ďalšími filmami. Tiež pripravujeme obrovský výskum z oblasti sexuálneho zneužitia detí. Chystáme sa aj na ďalších sedem pokračovaní knižky, na vzdelávacie hračky, tých vecí je veľa..
Kto vám to všetko financuje?
Financuje sa to z programov ministerstva vnútra a školstva, EÚ a ďalší partneri ako Telekom a podobne.
Budete aj tieto ostatné produkty distribuovať do škôl?
Teraz sa dodistribuováva ročník 2013, už sa pripravuje aj 2014 a 2015. Budeme to možno vydávať ako dvojročník. Vyhodia sa staré veci a dodajú sa nové a aktuálne. Všetko je samozrejme aj bezpplatne na stiahnutie v PDF formáte, ale v nákladoch rozdávame asi desaťtisíce kusov všetkým pracovníkom s deťmi a mládežou na Slovensku.
Týmto spôsobom vlastne zasiahnete deti a učiteľov. Orientuje sa nejako aj na rodičov?
Práve tá kniha je prvý väčší pokus, ako ísť na rodičov, lebo je to veľký problém po prvé ekonomický, pretože učiteľov je pár desiatok tisíc, čo sa dá z projektov financovať. Detí je už 1,1 milióna, kde sa už bez médii nepohneme. No rodičov je viac a je absolútne nereálne pre nich niečo vyrábať a dávať im to zadarmo. Skúšame teda tento model s knihou, ktorá sa dá kupovať v kníhkupectvách a kupujú ju tisícky rodičov, ale zase distribúcia do škôl je bezplatná.
Máte pod sebou aj projekt pomoc.sk. Hľadajú tu deti pomoc často?
Teraz sme dali von infografiku z roku 2013, koľko bolo tých tých podnetov a telefonátov, ale zahŕňa sa tam aj chat a mail. Máme tam stovky až tisíce hovorov ročne práve s problematikou bezpečného internetu.
Kvôli čomu najviac telefonujú?
Na prvom mieste je šikana, potom sú problémy vo vzťahoch, odmietnutie cez internet, rozchody, prenasledovanie.. Všetko má tú internetovú e-podobu. Okrem toho máme aj projekt stopline.sk, ktorý slúži na nahlasovanie nezákonného obsahu na internete. Je tu približne 3,5-tisíc hlásení ročne, z toho gro tvorí hlavne sexuálne zneužívanie detí resp. detská pornografia.
Na tejto linke pomoci pracujú psychológovia alebo kvalifikovaní odborníci?
Je tam supervízor, ktorý má podmienku 11 rokov psychologickej praxe, sociálnej práce atď. Ďalej sú tam bratislavskí študenti týchto odborov, ktorí majú 92-hodinové školenie na to, aby dvihli telefón. Niekedy to deti zneužívajú aj na ľahké prípady, ale bývajú a tie ťažšie ako sexuálne zneužívanie, kedy už prichádza rada supervízora. Linka funguje 24 hodín, 7 dní v týždni.
PROFIL
Miroslav Drobný vyštudoval kybernetiku a od roku 1998 sa spolupodieľal na rozvoji mnohých internetových projektov. Je zakladateľom eSlovensko, združenia pre rozvoj informatizácie Slovenska a riaditeľom projektu Zodpovedne.sk. Produkuje animovaný seriál OVCE.sk, kde je autorom scenárov a knižného pokračovania. Zastupuje SR v niektorých európskych inštitúciách a projektoch. Počas pôsobenia v oblasti internetu získal so svojimi spolupracovníkmi viac ako 20 ocenení z domova a zo zahraničia.
