Posledný Pančlajn v tomto semestri sa udial znovu dvojdielne – pondelková predpríza bola „znamením“, že rovnaká zostava sa na pódium dostane aj v stredu. Väčšia vtiahnutosť do deja je z publika nepopierateľná, zachytenie atmosféry je tiež autentickejšie. Keď už sme pri autenticite, Samo Trnka si na ňu potrpí. Pri úvode nezabudol spomenúť patálie – so sebou, s plávaním, s politickými predstaviteľmi… A sľúbil, že spomenie aj preslávené akvárium. Ale až nabudúce.
Prvým veľkým pódiovým ťahúňom bol v pondelok Matej Adámy. Po tom, čo ho konferencier uviedol, chopil sa slova a dostal zo seba frky, pri ktorých sa ľudia bežne ocitajú v rozpakoch. Cynizmus je totiž preňho rovnako typický, ako aj jeho “rovnošata” obsahujúca slušne vyzerajúcu košeľu. Okrem toho, že z pondelka na stredu Matej vymenil farbu outfitu a miesto v poradí účinkujúcich, dvojdňový odstup podľa neho priniesol aj rozdiel v publiku: „Každá show je v istom zmysle boj o priazeň. Zatiaľ čo v pondelok som ho vyhral takmer okamžite a zvyšok setu som si mohol užiť, v stredu som musel bojovať do konca. Videl som to aj na iných: my v zákulisí sme sa rehotali a oni na pódiu predvádzali ľahko atletický výkon.“
Spomienky na Schumachera v prvom výstupe vystriedali spomienky fanúšikov SMEčkárskych videí na Pavla Grausa. „6 vecí, ktoré ma trápia” – tak znel pracovný názov zoznamu postrehov, ktoré zabávač šetriaci svojou pravidelnosťou na vystúpeniach priniesol. A tak trochu našliapol ďalšiemu účinkujúcemu. Kým veci, ktoré môžu trápiť bežného Slováka dozneli, v zákulisí sa na debut na doskách Pančlajnu chystal chlapík, ktorý nie je celkom bežným Slovákom. Sia je pôvodom z Iránu a pri každom uvádzaní sa “musí” spomenúť ako nezvyklé je, že Iránčan robí na Slovensku standup. A o čom inom by malo byť prvé takéto vystúpenie, ak nie o dojmoch z krajiny, v ktorej mu zachutila borovička? Sia miešal slovenčinu s angličtinou, preto sa človek mohol na sekundu stratiť. Teda, minimálne ja som sa. Cez dvojjazyčné frky sme sa dostali aj k nenápadnej sonde do hláv Slovákov. Sia pochválil prítomných divákov, vraj mu rozumeli všetky vtipy (teda asi až na mňa) a boli veľmi milý. A či sa mu jeho premiéra vydarila? „Bol to vynikajúci zážitok. Vystúpenie dopadlo lepšie, ako som plánoval!”
Čisto mužskú zostavu komikov dopĺňala gitarou a spevom Mirka Miškechová. Dámska spevácka účasť bola pre mnohých už tradične odprevádzačom a vítačom pred alebo po návšteve toalety. To však nič nehovorí o kvalitách prejavu slečny s gitarou, ktorá potešila zaujímavými textami – (a to je dnes pomerne prekvapivé) slovenskými. Nechcem byť sudcom, nabudúce však isto stojí za zváženie návšteva WC pred predstavením. Okrem toho, že je to neúctivé voči vystupujúcemu, už sa mi nechce dvíhať nohy a potkýnať okoloidúcich. Fakt, už to nie je taká zábava ako kedysi.
S paradajkou v žĺtku od kinderka zavelil do smiechu Šoko. Šušlavý jedinec s prapodivnými životnými postojmi sa po čase vrátil, aby si na paškál vzal rozprávky. Konkrétne ich nevhodný vplyv na vývoj detí. Po návrate do pôvodnej osoby Juraja Tabačka som sa opýtal na dojmy z javiska: „Pondelkové publikum ma bavilo. Bolo aj kritické a ja mám rád divákov, ktorí ti dajú najavo, že to, čo hovoríš, nie je úplne na posratie.”
Účinkujúci v zákulisí okrej pojedania chlebíčkov a opakovaní si textov sledujú aj kolegov. V malej chodbe pri pódiu sa dobrovoľne motajú v tme len preto, aby si vypočuli kolegov. Samo Trnka, muž, ktorý dáva vystupujúcim rady väčšinou len chválil. Teda, ako inak si vysvetliť jeho zvonivý smiech, ktorý bolo v pondelok zreteľne počuť až do sály? A ktorý sa v stredu opakoval (a dokonca väčšinou na rovnakých vtipoch)? Preto by bolo zrejme škoda neopýtať sa aj účinkujúcich, kto najviac v pondelok a v stredu pobavil ich. „Najviac ma dokáže fascinovať zvláštnym humorom zaváňajúci zjav menom Dano Čistý, to bez debaty. Tak trochu mi pripomína Ivana Mládka, čo je len dobre. Bavil ma aj Maťo Adámy, mal dobrý materiál… A nebál sa ho použiť,” povedal Šoko na margo pondelkových dojmov.
„Nie je skoro na vtipy o Orlande?“ riešil ktosi v zákulisí. To však ešte v čase keď Tomáš Hudák bežal do KáCečka. Keby to počul, možno by si úvodný vtip kvôli tomu rozmyslel – ale to by bola škoda. Humornú paľbu v stredu trochu pomenil, reflektovanie aktuálnych udalostí je mu vlastné a tak neprekvapilo ani spomenutie našich futbalistov. V publiku sa stretol s veľkým pochopením, v zákulisí prišlo nepochopenie – zákazu byť hlučný. Pri pódiu Tomášovi vzdávali jeho kolegovia hold potleskom aj smiechom, obojstranné uznanie tak bolo pre vedúceho vydania Správ RTVS náplasťou na nekonečný kolotoč povinností a nedostatok oddychu v posledných týždňoch.
Pred posledným číslom stredajšieho večera sa tmavom priestore za zákulisím nahromadil zhluk ľudí. Nepohodu a minimálny priestor v intímnej zóne riskli účinkujúci a aj okoloidúci len na to, aby sa mohli pozrieť na Dana Čistého. Na pohodlnom gauči neostal jediný človek, všetci s nadšením napínali uši za kolegom, pre ktorého je typické otváranie historických tém a vecí priam nereálnych (Rozmýšľali ste niekedy nad tým, akú operačnú pamäť má chirurg?). Dano sa vykašľal na príbeh, vtipy hádzal jeden za druhým, aby svoj surrealizmus posunul do absolútneho nepríčetna: „Mal som veľa “one linerov“ a nechcel som ich nasilu hádzať do jedného príbehu. Navyše s príbehom prichádzajú všetci.” O uchvátení z jeho prejavu ako aj z oboch večerov svedčí “zdvorilostná fráza”, ktorá od kohosi padla po záverečnom príchode do zákulisia: „Kámo, to bolo také že… Dáš mi číslo na svojho dílera?”.
Autor: Ján Janočko
Foto: Michal Petrovský, Vladimíra Hradecká
