Patrí do akademického senátu našej univerzity, pôsobí na Filozofickej fakulte a často sa objavuje v rôznych médiách. O svojej knihe, politike i náboženstve sa s nami porozprával politológ JOZEF LENČ.
Minulý rok sa v rámci vašej fakulty otvoril nový študijný program etnológia a blízkovýchodné štúdiá. Na Slovensku je unikátny. Čo je jeho náplňou?
Náplňou študijného programu blízkovýchodné štúdiá je vzdelávanie v oblasti histórie a súčasnosti regiónu Blízkeho východu vo všetkých jeho aspektoch. Okrem teoretických vedomostí o regióne, jeho bohatej histórii, kultúre, etnicite a politike je súčasťou štúdia aj jazyková príprava a následne štátna skúška z arabského jazyka. Absolventi tohto študijného programu tak budú kompetentní odborníci na región, jeho výnimočnosti, špecifiká a tiež jazykovo pripravení na prácu v regióne či pri vytváraní väzieb medzi Slovenskom a regiónom Blízkeho východu.
Táto téma vám je blízka. Boli ste jedným z jej iniciátorov?
Áno, táto téma mi je dlhodobo blízka. Venujem sa jej už od čias štúdia na vysokej škole. Avšak v tomto prípade som nebol priamo iniciátorom realizácie projektu, keďže táto myšlienka vznikla na katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií. V každom prípade som ju od začiatku podporoval.
Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami.
Vyvolal program pozitívny ohlas u uchádzačov?
Žiaľ, záujem zatiaľ nie je taký, aký sme očakávali. V súčasnosti asi slovenskí študenti uprednostňujú skôr iné študijné programy. Jednoduchšie alebo zaujímavejšie než sú tie, ktoré majú reálnu budúcnosť a zaujímavé uplatnenie.
Spomínate si, aký ste bol študent? Od začiatku ste vedeli, za čím chcete ísť?
Ak začiatok myslíme odmalička či základnej školy, tak rozhodne som nevedel, kam sa dostanem. Čím budem. Skôr som sa domnieval, že nikdy nebudem učiteľom. A de facto od skončenia štúdia som učiteľom. Mojím snom bolo cestovať, chcel som byť námorníkom. Záujem o politiku nakoniec prevážil. Počas štúdia na strednej priemyselnej škole som zistil, že téma techniky nie je celkom pre mňa. V každom prípade som bol, minimálne podľa známok, dobrý študent, ktorého učenie a spoznávanie nových vecí mimoriadne zaujímalo.
Patríte aj do akademického senátu našej školy. Aké vám prináležia kompetencie?
Senát je kolektívny orgán akademickej samosprávy, a tak je predseda senátu len jedným zo senátorov. Extra právomoci nemám, skôr viac zodpovednosti a práce. Kompetencie predsedu vyplývajú zo zákona a rokovacieho poriadku akademického senátu – týkajú sa hlavne organizácie rokovania senátu a vedenia rokovaní akademického senátu. Inak je predseda v rovnakej pozícii ako ostatní členovia senátu.
Ste politológ, teda viete, ako veľmi politická situácia ovplyvňuje dianie okolo nás. Venujú jej podľa vás dnešní študenti dostatočnú pozornosť?
Nemyslím si. Je to rovnaké naprieč spoločnosťou. Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami. Vo všeobecnosti sa na Slovensku podceňuje politika a nerozumne zanedbáva vzdelávanie zamerané na politiku a fungovanie politického systému. Následne potom majú ľudia skreslené názory na to, ako (ne)funguje systém, a preto majú zvyčajne priveľké očakávania, ktoré vedú k veľkým sklamaniam.
Komentovali ste viaceré udalosti cez rôzne médiá – televíziu, rádio, noviny. Spomínate si, ako ste sa do médií dostali prvýkrát?
Ak sa nemýlim, bolo to približne pred desiatimi rokmi. Oslovili ma z TA3 v súvislosti s komentovaním diania na Blízkom východe. Pravdepodobne som hovoril zrozumiteľne a postupne ma oslovovali ďalšie médiá.
Odmietli ste niekedy diskutovať na nejakú tému?
Áno, najmä vtedy, keď to bola téma, ktorá bola priveľmi vzdialená od toho, čomu sa profesionálne venujem. Niekedy tiež v prípade, ak som mal pocit, že som v médiách častejšie než je zdravé.
Stretli ste sa aj s negatívnymi ohlasmi na vaše vyjadrenia?
Áno, stretol. Obyčajne buď v podobe anonymných emailov alebo správ cez sociálne siete.
Ako ste to riešili?
Tie, ktoré boli skôr konštruktívnou kritikou, som sa snažil aj aplikovať. Ak to boli len nadávky, tak som ich vymazal.
Pod taktovkou univerzity vám vyšla v roku 2015 kniha Náboženstvo v politike a pozícia náboženských politických strán. Dve vám blízke témy ste teda spojili aj v publikácii. Čo predchádzalo jej napísaniu? Ako dlho ste na nej pracovali?
Išlo v podstate o rozšírenejšiu verziu mojej dizertačnej práce, takže jej predchádzalo približne päť rokov práce a výskumu a následne úprav do podoby, v ktorej kniha nakoniec vyšla. Celkovo som ju teda dával do konečnej podoby približne sedem rokov.
Hneď v úvode spomínate, že sa minimalizuje úloha náboženstva v Európe. Zmenilo sa niečo za tých 5 rokov od vydania knihy?
Navzdory tomu, že sa na prítomnosť náboženstva v politike hľadí úkosom – najmä v súvislosti s tým, že sa vníma cez prizmu pôsobenia cirkví a náboženských elít – tak sa v čoraz väčšej miere dostávajú aspekty náboženstva do politiky, takpovediac, zadnými dverami. Deje sa to vďaka politike rôznych populistov, ktorí zneužívajú náboženské cítenie voličov k osobnému politickému zisku. Nehovoriac o extrémistoch, ktorí zasa používajú vieru ako ospravedlnenie pre šírenie ideológie nenávisti.
Zohráva náboženstvo nejakú úlohu v našej politike na Slovensku?
Zohráva. Predsa len to tak bolo aj v minulosti a je tomu tak aj dnes. Toto pôsobenie v podstate kopíruje situáciu vo svete opísanú v predchádzajúcej odpovedi. Je na škodu, že v našej politike nie je náboženstvo pozitívnym prínosom pre politiku a meritom etiky v politike. Zvyčajne sa iba zneužíva na získavanie podpory voličov a presadzovanie partikulárnych záujmov politikov a záujmových skupín.
Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.
V konferenčnom zborníku Muslims are: challenging stereotypes, changing perceptions ste mali uverejnený príspevok Nevítaní cudzinci: moslimovia na Slovensku. Stále si myslíte, že tento „výrok“ platí?
Myslíte ten o neviditeľnosti moslimov na Slovensku? Áno, platí. Moslimovia, občania Slovenskej republiky, sú z pohľadu štátu neviditeľní. Z toho dôvodu, že štát dodnes neakceptuje islam ako náboženstvo a moslimov ako komunitu, ktorá by mala mať rovnaké práva ako štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Moslimovia sú z pohľadu štátu občanmi druhej kategórie. Z tohto hľadiska sú neviditeľní. Neplatí to v prípade využívania tzv. moslimskej karty pred voľbami či v opakovaných útokoch voči moslimom – takým, akého sa pred rokmi dopustili pravicoví extrémisti v Bratislave (medzi nimi aj dnešný poslanec Milan Mazurek).
Môže byť negatívny pohľad na islam spôsobený aj nedostatkom informácií, ktoré o tomto náboženstve väčšina z nás má? Alebo obrazom, ktorý o ňom vykresľujú médiá?
Myslím si, že dôvodom negatívneho nazerania na islam a moslimov je kombinácia oboch. Na jednej strane je to strach z nepoznaného a na druhej obavy z negatívne vykresľovaného „strašiaka“ a hrozby pre Slovensko. Ďalej aj skutočnosť, že štát neakceptuje moslimskú komunitu ako súčasť náboženskej mozaiky Slovenska či historický obraz moslimov, sú dôvody negatívneho prístupu k islamu a moslimov zo strany majority.
Ako vnímate, že väčšina obyvateľov si islamské náboženstvo spája s teroristami?
Ako priamy dôsledok toho, ako je zobrazovaný islam a moslimovia na Slovensku. Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.
Na záver trochu filozofickejšie. Vy ste si svoju cestu našli. Máte nejakú radu pre mladých ľudí, ktorí sa ešte celkom nerozhodli, ktorým smerom majú ísť?
V tomto smere mi prichodí na myseľ myšlienka Jana Wericha, ktorou som sa snažil riadiť od čias, ako som sa k nej dostal. Vo voľnom preklade znie: „Ak už človek je, tak má byť tým, čím je a nemá byť tým, čím nie je, ako to v mnohých prípadoch je.“ Ak sa pre niečo rozhodneme, nemali by sme spätne pochybovať o rozhodnutí. A najmä mali by sme byť takým človekom, aby sme sa za seba nemuseli hanbiť. A aby sa za nás nehanbili naši rodičia a naše deti.
PhDr. Jozef Lenč, PhD. (41)
Vyštudoval politológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity a za svoje PhD. vďačí SAV sídliacej v Bratislave. Patrí medzi našich najznámejších odborníkov na Blízky východ a často sa objavuje v rôznych médiách, kde komentuje aktuálnu politickú situáciu. Už dlhé roky pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Tu zastáva funkciu predsedu akademického senátu. Ako jeden z mála verejne známych osobností sa hlási k islamu.
