Vyhasli dva životy, smutná hudba v pozadí a najsmutnejšie na tom je, že nikomu to nevadí. Tak znie časť textu piesne od Horkýže Slíže, ktorá s touto udalosťou nemá nič spoločné, no predsa trefne vystihuje situáciu na Slovensku.
Ľuďom z miesta činu možno ešte stále nedozneli výstrely v ušiach, no od vraždy na Zámockej ulici už ubehol polrok. Čin zradikalizovaného mladíka, ktorý otriasol našou malou krajinou, mal byť posledný tohto typu. Malo ísť o pomyselnú bodku za nenávisťou, ktorá rozdeľovala ľudí na dva tábory.
Chvíľu to aj vyzeralo, že sa na Slovensku niečo môže zmeniť. Tisíce ľudí vyšli po 13. októbri do ulíc, aby vyjadrili svoj nesúhlas s tým, čo sa stalo. Možno chceli ukázať ľuďom z LGBTIQ+ komunity, že im nie sú ukradnutí. No urobili pre nich dostatok?
Dodnes si pamätám slová môjho otca, ktoré povedal, keď sa o tom dozvedel: „To sa budeme teraz vraždiť len kvôli tomu, že niekto je iný?“ V tej chvíli som mal pocit, že možno bude mať väčšie pochopenie pre týchto ľudí. Avšak s odstupom času podpora ochabla a hlas opäť získali tí, ktorí dokážu rozdeľovať medzi človekom a “človekom“.
(Ne)schopní politici
Politici sa predbiehali v tom, kto napíše krajší status na Facebook, alebo v tom, kto vyjadrí úprimnejšiu sústrasť. Niektorým to možno aj otvorilo oči, no väčšina len zneužila situáciu na získanie politických bodíkov. Tie sú však pošpinené krvou vlastného človeka.
Zopár z nich sa zaviazalo pomôcť ľuďom, ktorí sa necítia vítaní vo svojej vlastnej krajine. Pár návrhov ďalej (ktoré by aj tak ničomu nepomohli) a posunuli sme sa presne… nikam.
Stále sme tá istá zaostalá krajina, ktorá sa bude donekonečna odvolávať na kresťanstvo. A to aj napriek tomu, že podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 počet katolíkov oproti roku 2011 klesol o viac než 300-tisíc.
Namiesto toho vláda, ktorá mala už len svietiť a kúriť, sa rozhodla priliať benzín do krajiny, ktorá horí nenávisťou. Namiesto zákona, ktorý by mohol pomôcť, prijali proti uznesenie z dielne Záborskej a Andrejuvovej, ktorým dali celému svetu jasne najavo, že Slovensko nechce byť modernou demokratickou krajinou.
V mene Božom
Len nedávno sme dojedli šunku, syr a iné lahôdky, ktoré patria k veľkonočným sviatkom. Málokto sa však zamyslel nad významom tohto sviatku, hlavne Veľkým piatkom. Práve v tento deň Ježiš Kristus obetoval svoj život na kríži, aby nás zachránil. Nehľadel pritom na rasu, vierovyznanie, národnosť či sexualitu. Nemusím byť veriaci, aby som pochopil jeho učenie – miluj každého bez rozdielu.
Len sotva by dokázali urobiť to isté tí, ktorí sa dennodenne odvolávajú na Sväté Písmo, no zároveň dokážu povedať človeku, že je nepodarkom prírody. Akosi zabudli milovať blížneho svojho ako samých seba. Skrývajúc sa za náboženstvo majú pocit nadradenosti a nedotknuteľnosti. Ak Boh naozaj existuje, verím, že súdi každého bez rozdielov.
Poučme sa z našich chýb
Už čoskoro budeme môcť znovu využiť naše právo voliť. Preto sa ho snažme využiť s chladnou hlavou, dostatkom overených informácií a čistým svedomím. Len v minulom storočí sa k moci dostal demokratickými voľbami režim, ktorý bez hanby dokázal zabíjať svojich občanov pre ich inakosť. Nedopusťme, aby sa k moci znova dostali krvilačné zvery prezlečené za ľudí.
