Občianska žurnalistika je pomerne široký pojem. U nás je vnímaná hlavne prostredníctvom toho, že bežný občan zaznamená niečo zaujímavé a túto informáciu posunie do etablovaných médií. Jej súčasťou je tiež to, že ľudia dávajú námety na články a reportáže v komentároch či diskusiách. Podstata občianskej žurnalistiky ako novej platformy však spočíva predovšetkým v tom, že ľudia dostávajú priestor hovoriť o veciach, ktoré sa bežne v médiách nevyskytujú. Námety, diskusia a dopĺňanie informácií v oficiálnych médiách vždy podlieha v konečnom dôsledku pravidlám redakcie a za ich publikovaním stojí niekto, kto tieto informácie filtruje a do novín sa dostane len určitá časť podnetov od čitateľov či divákov. Na Slovensku sa preto zrodilo združenie, ktoré chce tento stav zmeniť a dáva priestor každému, kto sa vie zrozumiteľne vyjadriť aj k tabuizovaným či cenzúrovaným témam. Predstavuje tak skutočnú alternatívu k tradičným médiám. Reč je o projekt Independent Media Center, alebo skrátne Indymedia, ktorá je súčasťou celosvetovej siete mediálnych centier. U nás funguje od roku 2012, kedy sa počas protestov Gorila začali formovať aktivisti bojujúci za myšlienku občianskej žurnalistiky, ktorých cieľom je najmä sloboda prejavu ako protiváha voči štátnej a komerčnej mediálnej manipulácii.
Kde to začalo..
Pôvodné IMC vzniklo počas protestov v Seattlei proti WTO v roku 1999. Proklamovaný cieľ bol jasný – objektívne informovať o dianí súvisiacom s protestami. Indymedia fungovala predovšetkým v USA, no po protestoch v ďalších krajinách sa začala rapídne rozširovať. Do roku 2002 existovalo už 89 indymedia webov, ktoré pokrývali 31 krajín, v januári 2006 ich bolo už vyše 150. Okrem webu sa začali využívať aj noviny a letáky či rádiové a satelitné vysielanie. Indymedia funguje najmä na princípe open publishingu. Ktokoľvek s prístupom na internet môže publikovať svoj vlastný text, fotografie či videá. Má tak byť zaistené slobodné vyjadrovanie a čitatelia sú nabádaní k tomu, aby sa aktívne podieľali na tvorbe webu zverejňovaním svojich názorov a aktivít. Podľa pravidiel sú však odstraňované príspevky, ktoré priamo podporujú rasizmus, sexizmus, nenávisť a homofóbiu.
Ako je to na Slovensku?
S iniciatívnou založiť slovenskú pobočku Indymedie prišiel v roku 2012 občiansky aktivista Peter Sanve, s ktorým sme sa boli porozprávať. Peter bol študentský aktivista, organizoval protesty a mal priamy kontakt s profesionálnymi novinármi. Počas tohto obdobia zistil, že často píšu niečo iné ako reálne vidia. Na Slovensku v tom čase nebolo žiadne nezávislé médium. Existovali iba blogové portály, kde sa skôr vyskytovali len osobné dojmy prispievateľov. „Práve to, že mainstreamové a verejnoprávne média existujú, mi dáva priestor robiť to, čo robím, a z toho dôsledku mi pribúdajú čitatelia a fanúšikovia. Všetky úspešné alternatívy vo svete mohli vzniknúť iba vďaka tomu, že existuje mainstream.“ Indymedia tiež začala publikovaním textov. Ako hovorí Sanve, pre Indymediu neznamená nezávislé spravodajstvo to, že v článku vždy zverejnia názory viacerých strán, aby bol vyvážený a objektívny. „Podstatné je, že vieme dokázať, že nie sme pod vplyvom žiadnej politickej strany ani nejakej finančnej skupiny. Budem tam síce písať svoj názor, ale tým, že zverejním výpisy z účtov ukážem, že mňa nikto neplatí a som financovaný maximálne od bežných ľudí, fanúšikov.“ Hoci sú teda články na Indymedii častokrát subjektívne, kompenzujú to tým, že dajú priestor hocikomu, kto chce niečo napísať a vyjadriť sa. Indymedia v súčasnosti funguje ako občianske združenie a jej hlavným cieľom je prinášať spravodajstvo, ktoré nie je závislé na príjmoch z reklamy a lobingu ako aj vytvárať priestor pre slobodnú diskusiu. Ich mottom je Voltairov výrok “nesúhlasím s tvojim názorom, ale položím aj život za to, aby si ho mohol vysloviť“ a najvyššou hodnotou samotná sloboda slova. Za zrodom Indymedia stála aj Sanveho osobná motívácia. „Chcem aby moje deti, ktoré sa raz budú učiť o tejto dobe, v ktorej žili ich rodičia, mali možnosť si overiť to, čo sa učia v škole a nepodľahli nejakej propagande, ako je to dnes bežné. Chcem, aby si naše deti vedeli nájsť aj iný pohľad na realitu, v ktorej dnes žijeme.“
Denník Verejnosť – prvý občiansky denník
Keďže Indymedia pracuje inak ako komerčné médiá, stretla sa s istým odporom od ostatných médii, pretože prinášala informácie iným spôsobom ako oni. Vzhľadom na náročnú údržbu a slabé finančné zabezpečenie sa koncom tohto roka rozhodli pre netradičný krok a z online prostredia sa presunuli do printu registráciou nového denníka s názvom Verejnosť, ktorý vychádza oficiálne od 5. novembra. Ide o ľahko šíriteľný formát novín, čiernobielu A4-ku, ktorá sa dá jednoducho oskenovať a propagovať medzi ľuďmi, či už prostredníctvom mailov alebo roznášaním a vhadzovaním do schránky. Funguje na báze dobrovoľných príspevkov a ak človek prispeje akoukoľvek čiastkou, Indymedia mu garantuje, že mu tento denník vždy príde na e-mail. Ako hovorí Sanve: „Budeme absolútne prvým slovenským oficiálne registrovaným médiom, ktoré poskytuje transparentný účet.“ Čitatelia si môžu na stránke Slovenskej Sporiteľne pozrieť všetky príjmy a výdavky denníka Verejnosť. Na štart denníka bolo potrebných 2000 eur na mesiac. Bola vyhlásená zbierka, no reálne sa vyzbieralo len niečo vyše 500 eur. Denník Verejnosť teda nemohol vzniknúť, pretože sa nedal technicky zabezpečiť. Sanve chcel ľuďom vrátiť vyzbierané peniaze, hoci pôvodný plán, ako píšu na stránke indymedia.sk, bol darovať ich už vzniknutým alternatívnym médiám. Ľudia tieto peniaze vrátiť nechceli, tak sa našiel grafik, za pomoci ktorého sa Verejnosť začala tvoriť. Pôvodný zámer bol, že okrem Sanveho, ktorý by robil titulnú stranu ako spravodajstvo z dielne Indymedie, sa na tvorbe môžu podieľať aj študenti žurnalistiky, ktorí za svoje články dostanú riadne zaplatené. Druhú stranu by tvorili ľudia, ktorí pošlú svoj článok cez systém WikiDemokracia, s ktorým Verejnosť spolupracuje. Prispievatelia vo WikiDemokracii musia byť overení niekým zo svojho okolia. Dáva to záruku, že sa v denníku nevyskytne akákoľvek propaganda alebo príspevky od politicky motivovaných ľudí, ale autentické výpovede. Ľudia, ktorí nejakým spôsobom, či už finančne alebo článkom, prispejú do denníka Verejnosť, sa stanú členmi Čitateľského klubu, a tým participujú na tvorbe denníka. „Keďže verejnosť tvorí jednu stránku novín, sú akoby jej polovičným vlastníkom. Ich kritiku a požiadavky sa snažíme zapracovať do ďalších čísel.“
Nezávislé neznamená objektívne
Hoci Indymedia nie je nijako politicky vyhradená a snaží sa pomenúvať skutočné problémy stojace za nedôverou obyvateľov v štát a jeho zástupcov, vo všeobecnosti skôr platí, že občiansky žurnalizmus je doménou aktivistov s často veľmi vyhranenou politickou orientáciou. Ukážkovým príkladom je napríklad Slobodný vysielač, ktorý propaguje na svojich stránkach aj samotná Indymedia. Ich logá tiež nesú podobnú symboliku a na stránke Slobodného vysielača je priamy odkaz na mailovú adresu Indymedie, v prípade, že by poslucháči chceli zaslať do redakcie svoje typy a námety. V človeku to evokuje prepojenie medzi týmito dvoma médiami, no ako povedal Sanve, Slobodný vysielač nikdy nepatril Indymedii. Neexistuje medzi nimi právny vzťah a fungujú len na báze spolupráce. Indymedia dodáva vysielaču informácie, za ktoré si on platí. Podľa Sanveho ide o dezinformáciu mainstreamu, pretože sa vydal článok, v ktorom tieto dve médiá priamo spájajú. Hoci sa Indymedia snaží podporovať všetky nezávislé médiá, nemôžeme povedať, že to platí aj naopak. Slobodný vysielač, ani časopis Zem a Vek, ktorý chce prinášať závažné informácie bez cenzúry, zatiaľ oficiálne nepodporil denník Verejnosť, patriaci pod Indymediu. Zatiaľ čo Verejnosť sa usiluje o celospoločenskú diskusiu k súčasným tabuizovaným témam, s účasťou všetkých myšlienkových prúdov, Slobodný vysielač má jasne vyprofilovaný obsah a cieľovú skupinu, ktorej časť tvoria silne národne a kresťansky orientovaní poslucháči. Podľa Sanveho za to môže práve otvorená povaha média, ktorú prirodzene ako prví využili práve tieto ideovo angažovanejšie skupiny obyvateľstva. Slobodný vysielač sa však obsahovo aj hudobne orientuje skôr na starších ľudí, pričom budúcnosťo Sanve vidí skôr v hudobnej a myšlienkovej avantgarde.
Slobodne neslobodne
Občianske médiá, ktoré sa nazývajú nezávislými alebo skôr slobodnými, sa často vyjadrujú k veciam výrazne subjektívnym spôsobom a ich boj za niečo je súčasne akoby nepriznaným bojom proti niečomu inému. Vytvárajú si medzi sebou siete a navzájom na seba odkazujú, aby dali svojím konzumentom pocit, že aj iné médiá s nimi súhlasia. Väčšinu vecí, ktoré podporujú, sa im v podstate hodia do obsahu, a na základe toho by sme ich mohli istým spôsobom zaškatuľkovať. Tu sa tá sloboda, o ktorú sa snažia, postupne vytráca, pretože nedávajú priestor ostatným, vzhľadom na to, že majú úzko vyprofilovaný obsah. Pre Indymediu je však sloboda slova najvyššou hodnotou. Ako tvrdí Sanve, snažia sa to dokazovať aj v praxi. „Nepropagujeme účelovo nejaké extrémistické internetové portály, ale na druhej strane, prečo by sme nemali o nich informovať? Ak budeme v ľuďoch pestovať nejakú nenávisť a budeme určovať mantinely, že toto čítaj a toto nie, tak sme tu mohli nechať ten bývalý režim.“ Cieľom mnohých webov prinášajúcich nezávislé informácie je sloboda, no väčšina z nich propaguje len tých zo “svojej škatuľky“, pričom sledujú ciele prijateľné iba pre ich priaznivcov. Stále väčšej popularite sa tak tešia najrôznejšie stránky bojujúce proti rozličným konšpiráciam, ktoré prinášajú množstvo dezinformácií s cieľom identifikovať nepriateľov, ktorých odstránením podmieňujú akékoľvek lepšie zajtrajšky. Majte preto na pamäti, že k nim treba pristupovať kriticky a snažiť sa identifikovať motiváciu ich autorov, pretože v demokratickej spoločnosti sa vždy sloboda jedného končí tam, kde sa začína sloboda druhého.
