Že som vyhorela, mi došlo pomerne neskoro. Až keď som každé ráno čupela nad záchodovou misou a napínalo ma tak, že som cítila bolesti.
Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:
Keď som sa budila v noci o tretej a nemohla som zaspať až do rána. Keď ma NIČ nebavilo, nechcelo sa mi ísť medzi ľudí, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Keď som chodila ráno do práce alebo si sadala za počítač s plačom. Cítila som, že moja duša je mŕtva – dead inside, ako sa hovorí v angličtine a ja len tak prežívam. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi, proste nikomu. Ako som sa sem dostala? Pýtala som sa, keď som už nevedela, čo ďalej. Som lenivá, určite to bude tým. To, že nie som lenivá, ale vyhorená, mi povedali až moji blízki a najmä terapeutka. Ona ma nasmerovala.
Ale zvyšok práce musí urobiť človek sám. Premýšľať, prečo konám tak, ako konám a prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Nastaviť si hranice. A to neznamená robiť len od deviatej do piatej a cez víkendy mať voľno. Znamená to uvedomiť si, že moja hodnota sa nemeria výkonom a tým, koľko toho stihnem, v koľkých projektoch budem, že budem všetkých počúvať, budem stále milá a ochotná a budem tu pre všetkých.
Vždy som bola tá aktívna, tá, čo robí aj veci navyše. Tá, ktorej hovoria, aká je šikovná, koľko toho robí. Vždy chcem každému pomôcť, pre každého tu chcem byť. 100 percent v práci, 100 percent v rodine, 100 percent medzi kamarátmi, všetko a všade. Dlhé roky som si neuvedomovala, že robím niečo zle. Perfekcionizmus je mýtus. Nedá sa to a kto si myslí, že hej, klame. Ja si na to postupne zvykám, rovnako, ako aj na požiadavky a správanie okolia.
Prostredie nás formuje tiež a ja nie som výnimka. Občas je toxické, aj ľudia sú a ani o tom nevedia. Nepochvália, keď treba, sú nervózni, keď netreba. Berú, ale nedajú nič naspäť. Počas niektorých dní im chýba empatia a nemyslia na to, že ich správanie má dosah aj na iných. Aj ja som si nechala vyčerpať zásoby svojej energie. Preto si aj v medziľudských a kolegiálnych vzťahoch nastavujem hranice a pravidlá, ako by sa mali ľudia ku mne správať. A nielen kolegovia, ale aj kamaráti či rodina.
A prečo toto píšem? Učím mladých ľudí, ktorých každý motivuje k výkonu, k dokonalosti, k úspechu. Ja som rada, že je veľa z vás dostatočne múdrych a viete, že práca nie je všetko. Robte si voľno, užívajte si poéziu bežných dní, vietor, slnko, dážď. Knihu, hru, rozhovor alebo čokoľvek, čo máte radi. Nenechajte myšlienky na povinnosti pohltiť váš život a dušu. Nemyslite stále na „to-do listy“ z roboty, že vám treba kúpiť nové topánky, alebo že ste už dlho nezavolali kamošku na kávu.
Netýrajte sa tým, že nie ste dosť dobrí, že nespĺňate nejaké vymyslené štandardy. Bude vás to trápiť o rok alebo týždeň? Ak nie, kašlite na to. Okrem pani psychologičky a pravidelnej reflexie nad mojím životom mi pomohlo dostať sa z vyhorenia aj venovanie sa činnostiam, ktoré ma bavia. A to nielen pozerať Netflix, ale ísť na koncert kapely, ktorú zbožňujem, podniknúť výlet s ľuďmi, ktorých mám rada, kúpiť si nové lyže a púšťať sa dolu kopcom. To sú „to-do listy“, ktoré treba vyškrtávať, ale tiež s mierou.
V prípade, že ste sa necítite dobre, môžete v Trnave zadarmo kontaktovať:
Psychologická poradňa UCM
Flek Klub
