Namiesto pár eur muselo mesto zaplatiť niekoľko tisíc, pretože sa veci neriešia včas, vraví Emil Melitoris ku kauze upchatého kanála, na ktorý dlho upozorňoval.
S Prešovčanom a dobrovoľným aktivistom sme sa rozprávali v decembri. Zanedbané chodníky či neporiadok v meste rieši svojpomocne a rozhodol sa ukázať vedeniu mesta, čo všetko sa dá stihnúť za dve hodiny dôslednej práce. Svoju aktivitu nazval protest prácou a na sociálnych sieťach zdieľa fotky, aby ľuďom otvoril oči.
Kedy ste sa rozhodli protestovať prácou, čo bol pre vás posledný varovný prst?
Mesto som si začal bližšie všímať, keď som začal mať viac voľného času. Denne nachodím 10 kilometrov, pre covid mám problémy s nervovými zakončeniami na nohách aj rukách, prechádzky mi pomáhajú. Za november som mal nachodených 400 kilometrov, takže mesto mám naozaj detailne zmapované.
Zlomový bod nastal, keď som išiel na autobus a na zastávke bol neskutočný neporiadok. Keď turista vojde do mesta, hneď sa ocitne na takejto zastávke. Okolie bolo špinavé, mastné a steny boli popísané. Podal som sťažnosť. Po mesiaci sa mi ozvali s tým, že je všetko v poriadku a chybný som ja. Nezaujímali ich ani fotky, odpísali mi iba zo slušnosti. Ja som človek činu, mne reči nestačia, a tak som začal protestovať prácou.
Toto nie je len problém Prešova, viaceré krajské mestá sa vôbec nezaujímajú o poriadok. Čím myslíte, že to je spôsobené? Chýba pracovná sila?
V minulosti sa technické služby mesta rozdelili na niekoľko častí, a tým došlo k roztriešteniu financií. Tak ako hocikde inde, problémom sú financie. Ak pracovníci verejnoprospešných prác pracujú, nikto ich nekontroluje, vôbec na to nikto nedozerá a nerobí sa výstup z tejto práce.
Poriadok na najfrekventovanejších uliciach majú na starosti iba dve ženy. Dvojkilometrový úsek sa upratuje iba ráno a ostatné ulice vôbec. Mesto si robí zápisky, že tam niekto bol a niečo robil, ale nekontroluje sa kvalita práce.
Opravil som napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú. Ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova.
Čo všetko ste už stihli spraviť?
Začal som kosením lavičiek od žihľavy v lete. Verte či nie, doteraz jediné pokosené lavičky v celom meste sú tie moje. Ďalej som opravil napríklad spadnutý kôš na odpadky, kde sa oň ľudia opierajú, ale nevadí, ak zas spadne – opravím ho znova. Odstránil som nežiaducu zeleň, opravil schody, pozbieral odpadky…
Okrem toho pomáham aj v škôlke, kde robí riaditeľku moja manželka. Od rôznych menších údržieb som sám vytvoril gumové ihrisko pre deti. Dovolím si tvrdiť, že precíznejšie a hlavne lacnejšie v porovnaní s firmou, ktorá to projektovala.
Máte nejakých pomocníkov?
Dostávam rôzne ponuky na pomoc od dobrých ľudí. Niektorí mi dávajú aj finančné ponuky, aby podporili moju činnosť. Zatiaľ robím veci iba sám, ale na väčšie aktivity zrejme budem potrebovať nejakú pomoc. Uvidíme, všetko záleží, ako sa k tomu do budúcna postaví mesto.
Koľko hodín práce ste už odpracovali?
Nemám to spočítané. Určite to je veľa, už len to zháňanie materiálu mi zaberie kopec hodín. Všetko si robím sám. Od augusta to môže byť nejakých 8 dní, čiže 16 hodín práce. Dôležité sú pre mňa výsledky, ktoré si ľudia môžu porovnať s tými, čo „upratujú‘“ a patria pod mesto.
Nevšímam si však len nedostatky prešovských ulíc. V sociálnom stredisku My mami som upozorňoval na upchatý kanál, nakoľko tie ženy pochádzajú z rôznych sociálnych vrstiev a nemajú skoro žiadne hygienické návyky. Ony ani nevedia, čo robiť s hygienickými pomôckami, a už vôbec nie to, že nepatria do záchoda. Nie je to ich chyba, jednoducho ich to nenaučili.
Nič sa dlho neriešilo a začala sa tomu dávať pozornosť, až keď sa kanál začal vylievať na detské ihrisko hneď vedľa. Namiesto pár eur muselo mesto zaplatiť niekoľko tisíc, pretože sa veci neriešia včas. Od vedenia sa mi dostala kritika, vraj ich očierňujem a robím paniku. No, človek sa nezavďačí.
Rozmýšľali ste, že vstúpite do politiky?
Zatiaľ nie, nemám takéto ambície. Som dosť skeptický a mám pocit, že každý ide do politiky so zámerom urobiť niečo pre seba. Ja to robím pre ľudí, a to sa v politike často nevidí. Som len obyčajný človek bez predošlých politických skúseností. Hoci jednu vlastnosť mám s politikmi spoločnú – nebojím sa ísť do konfliktov. Na osobné stretnutie s primátorom mám prichystanú celú škálu fotografií, napríklad aj spomínanej zastávky. Priamo do očí sa ho chcem opýtať, čo na to hovorí. Chcem zdôrazniť, že sa ignorujú pripomienky občanov.
Okrem iného si rád strážim súkromie, už len moja aktivita na Facebooku ma oň trochu obrala. Môj syn mi povedal, že by sa hanbil robiť to, čo teraz robím ja. Manželka z toho tiež nie je nadšená. Popravde im trochu nerozumiem, ale zatiaľ som takto asi spokojný. Lepšie to bude už len vtedy, keď sa o tom celom porozprávam s primátorom.
Riešili by sa veci rýchlejšie a lepšie, ak by sme my občania písali sťažnosti napríklad kvôli neopravenému chodníku, ktorý naozaj môže niekoho ohroziť na zdraví?
Ja vidím, že ľudia tlačia na tieto veci. Mám pocit, že sa zaujímajú. Skôr tí poslanci sa sťažujú, že nestíhajú sledovať podnety, ktoré dostávajú. Môj kamarát podal 600 podnetov na mesto a z odpovedí je veľmi sklamaný.
My ako občania máme tú moc, vieme s vecami hýbať, treba na veci tlačiť a dokončiť ich do konca. Až kým nebudú naše prosby vyslyšané. Tak to funguje všade, v každom meste.
Stav mesta nie je len primátorova chyba. Chcem mu ale otvoriť oči a poukázať na nedostatky.
Je to s mestom až také zlé? Čo vás prekvapilo najviac?
V Prešove máme človeka bez domova, ktorý upratuje okolie rieky Torysy. Robí z toho kôpky a technické služby to vezmú a vyhodia. Prekvapuje ma, čo všetko sa nájde v prírode. Deky, matrace, kuchynské spotrebiče, kufre…
Na jednej ulici sa nachádza takzvaná čierna skládka, tam sa auto nedostane, a tak tá kopa rastie. Nájdete tam neodstránené batérie z auta, hrnce a mnoho iného. Zatiaľ to je iba veľká zasnežená kopa bordelu, z toho som neskutočne sklamaný. Asi tam bude musieť prísť nejaký tajný Mikuláš a odniesť to sám.
Máte pocit, že vašou činnosťou sa veci pohli a zlepšili?
Cítim to od ľudí. A ani nemusia opravovať mesto, stačí, že pokosia škôlku, do ktorej chodí ich dieťa. Niektorí mi posielajú aj fotky, ako sa to robí u nich na sídlisku, vznikla z toho celkom veselá debata. Len je potrebné, aby si to všimol niekto zhora.
Takže prevládajú skôr pozitívne spätné väzby na vašu prácu?
Určite áno. Sám som až prekvapený. Ak sú negatívne, tak len niečo v tom zmysle, že sa predvádzam, lebo podľa nich chcem byť primátorom. Niektorí hovoria, že urážam primátora, ale to vôbec nie je pravda. Stav mesta nie je len jeho chyba. Skôr mu chcem otvoriť oči a poukázať na nedostatky.
Ste aj darcom krvi. Čo vás motivuje pomáhať?
Prvýkrát som bol darovať krv, keď som bol na vojne. Daroval som krv priateľke môjho kamaráta, ktorá mala leukémiu. Po niekoľkých mesiacoch som jej chcel darovať krv znova, no pri diktovaní jej mena mi bolo povedané, že ona už krv potrebovať nebude, zomrela. Vtedy som ostal dosť zaskočený a zároveň motivovaný. Je to dobrý pocit, transfúzna služba mi začala posielať oznámenia, ak moja krv niekomu zachránila život. Momentálne som už 120-násobný darca krvi.
To iste platí aj o mojom proteste, ktorý som sa rozhodol zdieľať, keď mi občania začali vravieť, že pomáham ľudom, Prešovčanom. Bol som nominovaný aj na vojenský čin roka, keď som v Grécku zachránil dve topiace sa dievčatá v mori.
Pre Prešovský Štandard ste sa vyjadrili, že pre mesto pracovať nechcete. Vaše naplánované stretnutie s primátorom bude vaše prvé?
Primátor ma určite vníma, no zatiaľ sme sa osobne nestretli. Úradníci ma pozvali do jeho kancelárie a podľa mňa by to ani neurobili, nebyť priamej otázky redaktorky práve zo spomínaného denníka. Na stretnutie sa celkom teším.
Mám kopec otázok, poznámok a návrhov na zlepšenie – uvidíme, ako na to bude reagovať, sám som zvedavý. Dovtedy však stále protestujem a zaznamenávam svoju činnosť. Verím a dúfam, že sa veci už pohnú.
Viete si predstaviť nadviazať spoluprácu s mestom?
Spoluprácu s mestom si neviem predstaviť. Vraj v meste vzniká nejaký ďalší sociálny podnik, chcú tam moje skúsenosti. Zatiaľ sú tam dvaja ľudia, ktorí majú mať na starosti mesto a 7 škôl, ktoré nemajú financie. Máme na to technické služby mechanikov, zváračov a nerozumiem tomuto konceptu, načo vlastne vznikol.
Nechcem sa dať do nejakej škrupiny, do obalu, ktorý ma bude neustále kontrolovať a nebudem mať voľnú ruku vo svojej práci. Zatiaľ ma žiadna ponuka nezaujala. Som realista, uvidíme po stretnutí, čo z toho je vôbec reálne.
