Klinická psychologička a psychoterapeutka Mária Štetinová tvrdí, že základom spokojného života je poznať samého seba a vedieť, kde máme svoje hranice a mať zdravé sebavedomie.
Ľudia, ktorí patria k starším generáciám zvyknú hovoriť, že mladí ľudia majú teraz ľahší život, než mali oni. Myslíte si, že je to pravda?
Líši sa to od prípadu k prípadu. Dnešná doba je oveľa hektickejšia, ako bola predchádzajúca. Ľudia majú pocit, že tlak spoločnosti sa zvyšuje, či už ide o prácu alebo vzdelávanie. Ku mne najčastejšie prichádzajú ľudia, ktorí už majú zdravotný problém. Zvyknú popisovať dlhodobú záťaž v práci alebo počas štúdia.
Vyvíjajú na seba tlak, ktorý spomínate, aj sami?
Áno. Musím ísť do práce, musím niečo zvládnuť, musím sa ešte vzdelať. Keď im vysvetlím, že vznikol zdravotný problém, ťažko sa im to prijíma a nechcú sa vzdať práce, nevedia si predstaviť ako sa budú liečiť. Najčastejšie ide o depresívnu poruchu alebo panickú poruchu zo spektra úzkostných porúch. Postupne však každý príde na to, že ak chce pracovať a ďalej podávať dobré výkony, liečba je nevyhnutná. Potom je to už na jednotlivcoch, či dajú na naše odporúčania a zredukujú svoju pracovnú záťaž alebo ich k tomu časom prinúti organizmus, lebo zistia, že nie sú schopní vykonávať trvalú pracovnú činnosť.
Snažíme sa učiť pacientov ako meniť myslenie a ako ošetriť emočné zranenia, aby s nimi vedeli v prítomnosti fungovať.
S čím za vami mladí ľudia chodia najčastejšie?
S depresívnymi poruchami. Je to niečo nabalené, nie otázka posledného obdobia. Mám skúsenosť, že neboli diagnostikované školské problémy alebo ťažkosti v rodine. Myslím si, že najčastejší fenomén sú rozpadnuté rodiny. Dovolím si tvrdiť, že aj preto máme toľko chorých detí, lebo absentuje tento základný pilier. Deti potom nemajú pocit domova, istoty, bezpečia. Nabaľuje sa to a je to efekt snehovej gule. Časom to klbko odhalíme a prídeme na všetko, čo je za tým a začíname riešiť dôsledky, ale je to celoživotná záťaž.
Môžeme depresívnu poruchu nazvať aj vyhorením?
Áno, vyhorenie je depresívna porucha. Je to pekne zaobalený terminus technicus. Ale medzinárodná klasifikácia chorôb nemá takúto diagnózu.
Ako sa z toho človek vylieči?
Forma psychoterapie je, aby sa pacient naučil rozpoznávať symptómy ochorenia a pracovať s nimi. Je potrebné naučiť sa stop techniky, čiže ako zastaviť tok automatických negatívnych myšlienok, lebo ten je súčasťou depresie. Keď prejdeme tieto základy, často sa potom ľuďom vynárajú ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Niečo si nesú z minulosti, ide o chybné jadrové presvedčenia, ktoré sa im vytvorili v detstve alebo počas dospievania.
V psychoterapii pracujeme tu a teraz, s tým, čo je. Organizmus sám bude pripravený, aby začal spracovávať ťažšie traumatické zážitky. Treba dopriať čas, a vedomie človeka začne pracovať s tým, čo bolo uložené v podvedomí. Aj takýmto spôsobom ošetrujeme zranenia z minulosti, pomenúvame problémy. Snažíme sa učiť pacientov ako meniť myslenie a ako ošetriť emočné zranenia, aby s nimi vedeli v prítomnosti fungovať. Potom si môžu vytvárať lepšiu budúcnosť a krok za krokom sa dostať k cieľu, ktorý chcú dosiahnuť. Cieľom je dostať ochorenie pod kontrolu.
Ako na tom môže človek pracovať doma?
Základom je naučiť sa rozoznávať, čo prežívame. Napríklad teraz to na mňa prišlo, toto je symptóm toho ochorenia, potrebujem si uvedomiť, čo sa vo mne odohráva. Aké myšlienky, spomienky alebo predstavy mi nabiehajú. Ako sa v tejto chvíli cítim? Som smutný alebo nahnevaný? Cítim úzkosť? Aké telesné symptómy sa mi prejavujú? Ako na to reagujem? Kričím alebo utekám z nejakej situácie? Zatváram sa doma a nechcem s nikým hovoriť?
Keď sa toto naučia všímať si, učia sa, ako pretínať ten bludný kruh. Naučia sa od situácie k situácii, kedy je efektívnejšie začať pracovať s myšlienkami a kedy je lepšie zamerať sa na zmenu správania. V ktorej situácii mám také silné emócie, že ich najprv potrebujem zachytiť a odfiltrovať a potom môžem začať racionálne uvažovať. Toto všetko chce dve základné premenné, ktorými sú čas a cvik.
Prežívali ľudia aj v minulosti vyhorenie, respektíve depresiu? Alebo ide o novodobý problém?
Depresívne poruchy mohli byť zriedkavejšie. Ľudia mali kedysi veľa fyzickej aktivity a v súčasnosti pozorujeme jej pokles. Večer mali energiu ísť na tancovačku a odfiltrovali, čo ich trápilo. Tým si vytvárali serotonín, čiže hormón šťastia. Tento hormón je u pacientov s depresívnou poruchou dodávaný vo forme liekov. Mozog si ho vie sám tvoriť v primeranej miere, ale akákoľvek pohybová aktivita, napríklad 30 minút chôdze, zabezpečí zvýšenú tvorbu tohto hormónu.
Problémy mladých ľudí môžu súvisieť aj tým, že po niekoľkých rokoch v praxi nie sú spokojní so svojou prácou a začínajú pochybovať, či si správne vybrali zamestnanie. Ako prísť na to, čo chceme v živote robiť?
Treba mať vlastnú introspekciu, rozumieť si, poznať seba. Pýtať sa seba, čo chcem od života? Čo by ma bavilo, čo by ma napĺňalo. Spätne si to vyhodnocovať a pýtať sa, keď robím túto prácu, som v nej šťastný? To je vrchol Maslowovej pyramídy, kedy je potreba sebarealizácie naplnená. Klásť si otázky, hľadať na ne odpovede a vyhodnocovať všetky faktory. Ak potom človek nie je s niečím spokojný, nech vyhľadá odbornú pomoc a radšej sa v predstihu poradí. Či tam je vážnejší problém alebo len potrebuje niekoho, kto by mu pomohol získať nadhľad nad sebou a životom.
Keď sa v mladom veku osamostatňujeme od rodičov alebo nastupujeme do novej práce, môžeme mať strach. Ako nadobudnúť istotu?
Veľmi trefne ste to pomenovali – je tam prítomný strach. Takéto obavy sa môžu vyskytovať u ľudí, ktorí sú osobnostne úzkostlivejší a majú sklon, že v istých oblastiach cítia neistotu. Je to črta osobnosti. Napríklad, ak za neho rodičia celý život riešili praktické záležitosti, pravdepodobnosť obáv u neho je vyššia. Bude sa báť, čo si sám počne. Aj v tomto prípade je dôležité poznať sa, vedieť aký som a poznať stratégiu, čo mi pomáha zvládnuť to.
Ako sa držať v dobrom psychickom stave, keď nenavštevujem psychológa? Existuje nejaká prevencia, ktorú odporúčate?
Do zdravej psychohygieny určite patrí pohyb, napríklad chôdza po schodoch alebo športy ako plávanie, či beh. Dôležitý je aj oddych a mali by sme tiež robiť čo máme radi, napríklad čítať knihy alebo pozerať seriály, to však samozrejme v zdravej miere. Neodporúča sa pozerať televízne noviny, ktoré sú zväčša negatívne. Ďalej by sme mali mať dostatok spánku, ideálne osem až deväť hodín. Keď niekto povie, že mu stačí menej alebo potrebuje viac, je to podozrivé. Mozog sa nestihne dobre zregenerovať alebo sa už takto môže prejavovať syndróm depresie. Od desiatej večer do polnoci sa mozog najlepšie regeneruje, to je dôležité najmä pre pamäť a pozornosť.
Ako komunikovať so svojím okolím, keď má človek problém alebo navštevuje psychológa?
Je to individuálne, podľa toho ako sú im ľudia blízki. V cudzom vzťahu nemusíte nič vysvetľovať, stačí povedať áno/nie, bez vysvetlenia. Ale ak je vzťah hlboký, vtedy je žiadúce dať podrobnejšie vysvetlenie. Raz mi kamarát povedal, čo sa dá, rieš komunikáciou a čo sa nedá, tiež rieš komunikáciou. Je dôležité, aby človek, ktorý navštevuje psychológa dostával povzbudenie a ocenenie od najbližších. Je dobré pochváliť ho, že tam chodí, že hľadá pomoc a oceňovať malé zmeny, či snahu.
