Teba dnes ľudia poznajú najmä kvôli tvojej reklamnej praxi a kvôli Cynickej oblude, ako publicistu a ako autora knihy. Ty si však vyštudoval priemyselnú školu a potom si brigádoval v lokálnom dubnickom rádiu DCA. Neskôr si začal písať recenzie na hudbu pre cdshop.sk. Ako si sa dostal k recenzovaniu hudby?
To bola haluz. Chodil som na priemyslovku a potom som chodil na FEI, kde som po troch rokoch zistil, že nechcem byť programátorom. Rozhodol som sa odísť z FEI a tým pádom mi vyschol zdroj príjmov, keďže mi rodičia prestali dávať peniaze. No ja som sa potreboval niečím živiť a vlastne ani neviem ako ma napadlo, že sa budem živiť písaním o hudbe. Bolo to v roku v 97 alebo 98 a internet bol vtedy ešte len v plienkach. Mal ho málokto. Predaj CD na internete bol považovaný za luxus. Vtedy som našiel inzerát, kde hľadali človeka do takejto firmy. Vďaka tomu, že som mal na škole prístup k internetu som sa prihlásil a povedal som si, že budem písať o hudbe. Hudbu som sledoval len tak poloaktívne. Jednak som pracoval pre internátne rádio, kde som asi aj napísal svoje prvé texty a naučil sa robiť si názory na hudbu. Potom som mal už len tu drzosť povedať, že ja to viem a zamestnajte ma. A keďže ľudí s kombináciou internet, cd a názory vtedy nebolo veľa, tak ma aj zamestnali.
Akú hudbu počúvaš ty?
Už som ostarol. Nepočúvam skoro žiadnu novú hudbu. Úplne ma obchádza.
Na akej si teda vyrastal?
Môj život je v tomto rozdelený na dve polovice. Prvá polovica je do osemnástich rokov, keď som žil v Novej Dubnici. Bol som v akejsi izolácii a hudbu som vtedy neriešil. Celý čas som programoval. Pomaly som začínal vnímať hudbu, ktorá prichádzala trebárs z MTV. Z toho času mám aj temné obdobie európskeho danceflooru, ktorý vtedy fičal. Pamätám si, že potom ma ovplyvnila relácia Alternative Nation, ktorá chodila na MTV. Viem, že úplne prvé CD, ktoré som si kúpil, bol taký ten modrý album od Weezer. Dodnes ho mám. Vtedy to bolo hrozne drahé a ja som nemal žiadne peniaze. Doteraz snáď ani neviem ako som na to peniaze získal. Všetky som ich ale rozhodne vrazil do tohto. Potom som sa presťahoval do Bratislavy a spoznal som veci ako rádio Ragtime, ktoré tam vtedy vysielalo. Otvoril sa mi nový svet. V tom rádiu som sa potom aj zamestnal. Vysielal som po nociach a počúval som tam celý archív, kde som zistil, že hudba existovala aj pred mojím narodením. Objavoval som kapely ako The Smiths, alebo David Bowie a podobné veci. To som počúval a nasával. V druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď som dospieval, ma najviac ovplyvnili Radiohead. Ich album OK Computer som počúval dookola a ak by som mal povedať jeden album, tak asi tento. V podstate tých pár skupín, od ktorých mám všetky albumy, som začal počúvať ešte doma. R.E.M, Radiohead. Obidve obdobia spája ešte Mňága a Žďorp. Dodnes počúvam tie staré albumy a páčia sa mi. Keď som sa potom stal človekom, čo píše o hudbe a veľa toho pozná, tak som toho počúval mnoho. Dá sa povedať, že môj hudobný vývoj, myslím ten osobný sa zastavil niekedy v roku 2005. Odvtedy už počúvam skôr len hudbu, na ktorej som vyrastal a len pomaly objavujem nejakú inú.
„Myslím, že ak chceš pracovať v reklame, tak maximálne pol roka treba venovať štúdiu. Potom už len prax.“
Počúvaš slovenské rádia?
Nepočúvam. V aute občas počúvam FM-ko, inak vlastne rádio a ani televíziu nesledujem.
Na slovenskom trhu dnes dominuje rádio Expres. Väčšinou sa hrá len komerčná hudba. Je to podľa teba dobré alebo zlé?
Neviem. Neposudzujem to. Ale rádio Expres, ako každý iný komerčný subjekt, slúži najmä na to, aby zarábalo peniaze. Ak je toto spôsob ako zarobiť peniaze, tak im nemožno nič vyčítať. Neočakávam od komerčného rádia, že bude kultivovať vkus ľudí.
Akú hudbu považuješ za zlú? Myslím zo slovenských kapiel.
Mohol by som menovať strašne veľa (smiech). Ale naozaj sa tomu za posledné roky vyhýbam, tým že nepočúvam iné rádia, iba ak tak v taxíku. Na rádiu FM zlú hudbu nehrajú. Kedysi som mal na to vyhranený názor a písal som články o Desmode, No Name a podobných veciach. Odkedy som pochopil, že sa tomu dá veľmi ľahko vyhnúť, tak na to nemám názor. Päť kapiel, ktoré neznášam ti asi nepoviem. Je mi to už jedno.
Potom si teda prešiel do reklamy a napísal si knihu Homo Asapiens, ktorá je z prostredia reklamnej agentúry. Do akej miery tu čerpáš z vlastných skúseností?
Do veľkej miery čerpám zo skúseností ani tak nie vlastných, ale zo skúseností ľudí, ktorých poznám. Spoznal som veľa osobných príbehov ľudí z reklamy a z nich som potom vydestiloval knihu. Nič v tej knihe nie je presne tak, ako sa to naozaj stalo, ale všetko je to skôr tak, ako sa to stať mohlo. Mnohokrát sa takéto situácie stali v obdobných variáciách. Ja som si teda povedal, že tento fenomén tu je a vymyslím scénu, ktorá ho ilustruje. Je to taký destilát príbehov, ktoré sa nestali, ale pokojne by sa mohli.
Prácu v reklamke v nej opisuješ dosť nebezpečne, pretože ničí zdravie a vzťahy. Je to naozaj tak?
Myslím, že áno. Každá práca, ktorá vyžaduje od človeka, aby bol neustále rýchlejší, dával toho zo seba viac, zameriaval sa na zisk a pri ktorej je osobný záujem človeka postavený až na ďalšom mieste a navyše chce byť v nej na vrcholovej úrovni, má asi tento dôsledok.
Nastáva skorší dôchodok? Respektíve ako dlho sa dá robiť v reklamke?
To neviem. Na Slovensku ešte nemáme dôchodcov v reklame.
Oplatí sa teda podľa teba študovať marketing?
Nie. Myslím, že ak chceš pracovať v reklame, tak maximálne pol roka treba venovať štúdiu. Potom už len prax.
„Agentúry sa nevedia na úrovni KRAS-u (Klub reklamných agentúr Slovenska – pozn. red.) dohodnúť ani na veciach akými sú stanovenie si určitých pravidiel“
Ako prebieha tender? Napríklad keď Orange vyhlási, že hľadá reklamku.
Klient si vyberie agentúry, ktoré sa mu nejakým spôsobom hodia a osloví päť najväčších. Pošle im zadanie, čo asi chce a dá im priestor na otázky. Prípadne urobí osobný rozhovor s každou agentúrou a povie im koľko majú času. Väčšinou sú to dva, alebo tri týždne, no niekedy iba týždeň. Následne ich požiadajú o výstupy. Ak sa bavíme iba o jednej kampani, tak prinesú spot vo forme storyboardu, teda komixu, kde sa dá ukázať akú podobu budú mať vizuály. Riešime s nimi ako to budú chcieť strategicky rozvíjať. Takto si pozrú asi tak 6 prezentácií. Každá ma hodinu aj viac. Následne si z toho vyberú. Niekedy jednu, alebo dve – tri do druhého kola. Tam to buď doplnia, alebo im dajú urobiť inú disciplínu. Opäť sa to opakuje a keď vyberú výhercu, tak ho ešte podhodia, ak to je veľká firma, nejakému tendrovému nákupu, ktorý s tou agentúrou rieši cenu.
Neexistuje tam nič také, že sa jednotlivé reklamky dohodnú? Lebo ten trh je na Slovensku predsa len malý.
Do istej miery to tak možno je. Agentúra by ale teoreticky nemala mať dvoch klientov, ktorí pôsobia v tej istej oblasti. Dochádzalo by ku konfliktu záujmov. Ale neviem, či sa to občas robí tak, že sa agentúra dohodne s inou agentúrou, že si necháme jedného klienta a vy budete robiť toho konkurenčného, no v skutočnosti to budeme formálne robiť my. V princípe si desať najväčších agentúr ide pomerne dosť po krku, lebo trh je naozaj malý. Malý aj v tom zmysle, že peňazí tam nie je až toľko, aby sa mali všetci v každom čase dobre. Takže konkurenčný boj je podľa mňa ostrý. K takýmto dohodám teda nedochádza. Agentúry sa nevedia na úrovni KRAS-u (Klub reklamných agentúr Slovenska – pozn. red.) dohodnúť ani na veciach akými sú stanovenie si určitých pravidiel, aby nás napríklad klienti nemohli zdierať v rámci tendrov. Pretože existujú krajiny, kde sa miestne agentúry dohodli, že keď niekto vyhlási tender, musí pozvať maximálne tri agentúry a zároveň každej z nich musí dať nejaké feečko (honorár – pozn. red.). U nás nič také nefunguje. Sú klienti, ktorí si pozvú aj pätnásť agentúr a potom pätnásť agentúr robí zbytočnú prácu pričom za to nemajú ani euro. Ľudia v agentúrach pomerne dosť trpia. V niektorých oblastiach by teda možno bolo dobré, keby existovala nejaká dohoda.
„Väčšina ľudí jednoducho povie, že nemajú radi reklamu, ale to neznamená, že by ta reklama na nich nefungovala.“
Na ktorú svoju kampaň si najviac hrdý?
Z mojich osobných prác asi najviac na kampaň pre Sony v čase, keď boli v Rakúsku majstrovstvá Európy vo futbale. Pred nimi Sony spustilo kampaň, aby si ľudia kúpili telky, kamery a takéto veci. My sme ako malá agentúra vyhrali stredoeurópsky tender, takže sme robili pomerne veľkú kampaň pre Sony Česko, Slovensko, Maďarsko až po Albánsko. Naozaj sa nám podarilo urobiť tie návrhy za rekordne rýchly čas a vyhrať s tým tender v Budapešti oproti oveľa väčším medzinárodným agentúram. Potom sme to aj s dobrým fotografom fotili na jednom štadióne, kde sa potom majstrovstvá hrali. Možno, že to ani nebola najlepšia kreatíva, aj keď potom dostala zlatý klinec, ale bolo s tým najviac zábavy. Bol to dobrý zážitok.
Ktorých päť slovenských reklám sa ti páči v súčasnosti?
V tomto mám strašne nastavenú kritiku. Z takých kampaní, pri ktorých som si naposledy povedal, že sa mi páčia, je to asi Veľký Tresko. Páčila sa mi aj kampaň, ktorú robila Istropolitana pre Žilinskú synagógu. Toto sú asi jediné dve zo slovenských reklám, pri ktorých som si povedal, že boli fakt dobre spravené.
Čo hovoríš na slovenskú reklamu v televízii? Aká je?
Taká, akú potrebujú klienti. Ľudia dnes na reklamu väčšinou nadávajú. Kazí im večerné posedenie pri televízii.
Napriek tomu sú zisky z reklamy stále vyššie. Prečo dochádza k takémuto paradoxu?
Zisky z reklamy nerastú a televízie plačú. Jojka plače menej ako Markíza. Trebárs naše reklamy pre Coop ľudia milujú. Máme na ne samé dobré ohlasy. Ľudí to baví pozerať a tešia sa. Závisí to od klienta. Avšak nepoznám človeka, hlavne takého, ktorý nie je z marketingovej brandže, ktorého keď sa opýtaš, či má rad reklamu, tak ti povie, že áno. Väčšina ľudí jednoducho povie, že nemajú radi reklamu, ale to neznamená, že by reklama na nich nefungovala. Medzi ľuďmi je nepoučená naivita, že Markíza je povinná im film púšťať bez reklamy, lebo im reklamy vadia. Samozrejme, že to tak nie je. Tým, že reklamy pozerajú, platia za to, aby mohli filmy sledovať. Keby si ľudia uvedomili, aký biznis model stojí za tým celým, možno by na reklamy aj menej nadávali. Na druhej strane je logické, že nadávajú, keď vidia pätnásťkrát za večer ten istý spot. Navyše to ešte prerušuje film a to je vrchol otravnosti. Keď nechcú pozerať reklamy, tak nech pozerajú filmy v kine.
„Keby sa povedalo, že reklama musí hovoriť iba reálnu faktami overenú pravdu bez emócií, nafukovania a prikrášľovania, tak by to skončilo na úrovni písaných inzerátov.“
Klamú nás reklamy?
To sa nedá povedať. Reklama je v podstate premena faktov na emócie. Reklama ti takmer vždy dáva nejakú emóciu a samozrejme pritom používa veci ako metafory, hyperboly a podobne. To niekedy nemusí byť sto percentná pravda. Nazvime to argumentačný faul. Napríklad, že z niekoho môžeme urobiť hyperbolicky hrdinu alebo mu môžeme dať pocit niekoho úplne sexy, ale v realite to tak nie je. Či je to klamanie? Za klamanie to fakticky nebolo vyhlásené. Takže v zmysle, že by reklama tvrdila o empirickej hodnote A, že je vlastne B, sa nedeje. Na to je aj Rada pre reklamu a aj samotní ľudia sa kvôli takým veciam ozývajú. Či nás zavádza, teda že ti reklama sľubuje emóciu, ktorú ti produkt reálne nedá, to je už iná vec. Keby sa povedalo, že reklama musí hovoriť iba reálnu faktami overenú pravdu bez emócií, nafukovania a prikrášľovania, tak by to skončilo na úrovni písaných inzerátov.
Už si si niekedy povedal, že nie, toto nebudem robiť pre klienta?
Osobne áno. Aj sme si to potom v tej bývalej agentúre vyhádali s vedením s tým, že sa na tom podieľať nebudem. Bol to klient politického razenia, s ktorým som nič nechcel mať. Inak sa chvalabohu pohybujem v agentúre, kde nie sú nejakí konfliktní klienti. Napodiv etika v reklame existuje. Sú napríklad agentúry, ktoré trebárs nerobia politické veci. Alebo také, ktoré nerobia vyslovene škodlivé a zavádzajúce veci. Ľudia si myslia, že agentúry urobia čokoľvek a klamú. Ale aj vo filme Český sen, kde kreatívny riaditeľ agentúry odmietol dať nejaké veci do kampane, je vidieť, že tí ľudia majú vlastné zásady a keď vidia, že ide o klamstvo, tak si povedia, že to robiť nebudú. Jednak by to nefungovalo a k tomu s tým majú aj nejaký problém.
Takže do politických kampaní by si nikdy nešiel?
Nešiel by som do politických kampaní pre strany, ktoré sú mi úplne odporné.
Ako hodnotíš slovenské politické kampane? Nedávno sme mali voľby do VÚC.
Toto je vec, o ktorej by som mohol povedať, že je nudná. Ale nechcem sa k tomu vyjadrovať lebo politická reklama je tak špecifická vec, že na to musí byť človek aj z časti politológ a až potom profesionál z reklamy. Preto tomu nechcem dávať nejaké hodnotenie, lebo to nie je oblasť, ktorú by som riešil.
„Nešiel by som do politických kampaní pre strany, ktoré sú mi úplne odporné.“
Ako sa dá dohodnúť s klientom, že váš návrh je ten správny? Lebo si spomínal, že väčšinou si klient vyberie to najhoršie.
To sa len tak hovorí. Samozrejme, že veľakrát si klient vyberie aj najlepší návrh. Inak ho treba presvedčiť. Klienti väčšinou počúvajú na argumenty. Treba im ukázať, že niečo môže fungovať, lebo predtým niečo podobné fungovalo. Môžeme v tom ukázať logiku, ktorú vidíme za tým, prečo by práve toto malo fungovať. Je nutné urobiť všetko preto, aby pri rozhodovaní klienta nedošlo k subjektívnemu „páči“, „nepáči“. To by bola lotéria. Okrem toho, že agentúra vymyslí nápady, ktoré robia kreatívci, tak robí aj na tom, ako nápad potom predať klientovi.
Ty si písal aj pre starý inZine. Ako naň spomínaš a čo hovoríš na T station?
InZine bola chránená dielňa. Gratex bola frima, ktorá riešila IT a v tom čase mala veľa peňazí, tak si povedala, že bude robiť kultúru. Pre InZine písali naozaj profesionáli ako Peter Pišťanek, Eva Borušovičová, Elena Akácsová a Peter Uličný. To boli vtedajšie kapacity v rámci písania. Dotovali to veľmi silno a fungovalo to asi päť rokov až kým zistili, že to už dotovať nemôžu.
Takže vy ste sa vlastne sústredili len na kvalitu a predaj ste neriešili?
Áno. My sme to riešili tak, aby to boli pekné články. To fungovalo, až kým neprišlo k tomu, že na to nie sú peniaze. Potom v T station-e išlo už o to, že tá vec ma za úlohu podporovať nejaký iný druh obsahu. Už tam nemohol byť iba sponzoring a keď sa ukázalo, že z toho nie sú peniaze získateľné a Slovak Telekom zmenil myslenie, skončilo to veľmi rýchlo. V porovnaní s InZinom to trvalo asi len dva roky.
„V poslednej dobe beriem čoraz menej veci vážne a potom to tak vyzerá, že som cynik.“
Keď počujem slovo „cynik“ vždy si vybavím známu postavu Dr. Housa. Neobľúbený v skupine a bez štipky empatie. Ty tak na mňa nepôsobíš. Si v skutočnom živote cynik?
Nemyslím si. Cynická obluda je proste názov, ktorý pochádza z filmu. Mne sa páčil, tak som ho použil. Ani samotné vtipy nie sú koľkokrát založené na cynizme. Rozhodne to nereprezentuje mňa ako človeka. Reprezentuje to vtipné pointy. Či som taký v osobnom živote, neviem. Moja bývala manželka hovorí, že hej (smiech). Ja si tak samozrejme nepripadám. V niektorých veciach mám asi posunutú hranicu. Možno, že občas trepnem nejakú vec. Viem si oddeliť, že toto myslím ako vtip a toto beriem vážne. V poslednej dobe beriem čoraz menej veci vážne a potom to tak vyzerá, že som cynik. Ja si skôr rád robím srandu, rád vymýšľam vtipné pointy.
Takže existujú nejaké hranice, za ktoré by si nešiel.
Isteže. Som normálny existujúci človek. Dávam peniaze na charitu. Ja nie som také hovädo.
Volal ti niekedy niekto, že toto si už prehnal?
Občas mi to niekto povie, alebo to ľudia napíšu do fóra. Výhodou Cynickej obludy a aj iných mojich projektov je, že to robím sám. Nie som za to nikomu zodpovedný a vždy si poviem, že ak sa niekomu nepáči, tak to nemusí pozerať.
Takže sa žiadnym feedbackom neriadiš.
Nie. Včera si obludu kliklo stotisíc ľudí za jeden deň. Určite má na to každý z nich nejaký názor. To by som nerobil celé dni nič iné, len sa riadil feedbackom.
Podtitulok tam znie: Zlí ľudia na dobrej adrese. Prečo zlí ľudia?
Len aby som to podtiahol. Vedel som, že vtipy nebudú také, ktoré by sa páčili každému. Vedel som, že si kopa ľudí povie „bože, to je ale hovädo. To je zlý človek, čo to píše.“ Je to jednoducho také žmurkanie na diváka. Prišlo mi to ako vtipný popisok a celá Cynická obluda nemá inú ambíciu, ako byť vtipná.
„Včera si obludu kliklo stotisíc ľudí za jeden deň. Určite ma na to každý z nich nejaký názor. To by som nerobil celé dni nič iné, len sa riadil feedbackom.“
Prečo si spočiatku ostával v anonymite s Cynickou obludou?
Lebo som to začal robiť pre seba a pár kamarátov, ktorí vedeli, že som to ja. Spojenie „cynická obluda“ používam často vo svojej reči. Potom sa to nejakou náhodou vymklo z pod kontroly. Boli z toho obviňovaní iní ľudia, ktorí sa k tomu nechceli hlásiť. Zbytočné špekulácie. Preto som povedal, že som to ja.
Obludy vymýšľaš úplne sám?
Úplne sám.
Čo hovoríš na to, že sa Marian Kotleba stal županom?
Ľudom j***.
Pretláčaš niekedy svoj politický názor cez Cynickú obludu?
Nemyslím si. Pretláčam to, čo považujem za vtipné.
Nedávno som ťa videl v relácii Večer pod lampou, kde ste diskutovali o generácii tridsiatnikov na Slovensku. Keby to máš spätne zhodnotiť? Oplatilo sa tam ísť?
Ja som si to strašne užíval (smiech). Prvá reakcia bola, že čo tam budem robiť. Budem tam u nejakého Hríba kecať? Čo by som povedal k tej téme? Pretože to nebola téma, pri ktorej by som chcel hájiť nejaký názor. Potom som si uvedomil, že je to relácia Večer pod lampou a budem môcť svojím deťom jedného dňa hovoriť, že som tam bol (smiech). Bral som to ako takú pop kultúrnu udalosť, ako keď sa ide do kina na zombie film. Po samotnom sedení som čítal reakcie, kde z toho boli ľudia sklamaní, lebo sa nedozvedeli o žiadnom návode na život. Ľudia očakávali, že tam zaznie: „Áno, za vaše zlé životy môžu politici, alebo tí druhí. Vy za to nemôžete.“ To nezaznelo a ľudia z toho boli potom sklamaní.
Mne sa napríklad nepáčilo, že ste tam boli všetci štyria z Bratislavy. V podstate súhlasím s vaším tvrdením, že keď sa mi zle žije v meste na východe, môžem sa presťahovať do Bratislavy alebo aj za hranice. Ale čo ak je to z nejakých externých dôvodov? Napríklad keď mám chorú manželku alebo deti.
O externých situáciách tam reč nebola. Aspoň ja som povedal, že sa bavíme o ľuďoch, ktorí sú zdraví, nie sú sociálne vylúčení. Bavíme sa o deväťdesiatich percentách v strede gaussovej krivky a tých sme aj riešili. Na externé prípady treba už zvláštne riešenie, ktoré má na starosti štát. Ten by im mal pomáhať. Platiť im peniaze, alebo čokoľvek. Ale ľudia, ktorí hovoria o tom, ako je im zle a nič pre to nespravia, to nie sú tí externí. To sú podľa mňa ľudia, ktorí majú šancu niečo s tým urobiť, ale radšej sa sťažujú.
Takže aké je podľa teba riešenie ako zlepšiť situáciu? Lebo bavili ste sa o generácii tridsiatnikov, ale ty si povedal, že sa necítiš ako súčasť nejakej generácie, pretože to je široký pojem.
Podľa mňa je riešením to, aby každý robil to, čo vie najlepšie. Ak je možné, aby ho to aj bavilo a ak sa dá, aby sa staral nielen o seba, ale aj o svojich blízkych. Nech sa nestará do vecí, do ktorých ho nič nie je, nevybíjal si na tom čas, ale radšej nech venuje svoju energiu veciam, ku ktorým vie on sám najlepšie prispievať. Nech už je to talent alebo je to niečo o čom veľa vie. Ja si osobne uvedomujem, že žijem v bubline a podľa toho sa aj riadim. To je to, čo mi potom ľudia aj vyčítali. Áno, samozrejme, že v nej žijem a robím všetko preto, aby nepraskla. Alebo to uvediem na tomto príklade. Nebudem na ulici vyhadzovať ohryzok na zem, ale nebudem ho ani zbierať po iných. Tak by som to asi ilustroval. Robím to tak, ako chcem, aby to robili ostatní, ale nemám energiu, pokiaľ to nie je nevyhnutné, riešiť hovädstvo niekoho iného.
„Ľudom j***.“
Teraz si vydal novú knihu Tekvicový prívarok. O čom je?
Je to výberovka z mojich starých textov. Napísal som asi 2000 krátkych textov, článkov. Sadol som si k nim a vybral som z nich asi 59, ktoré ma bavia ešte aj dnes a dal som ich do tejto knižky. Odkedy robím Cynickú obludu, nemám potrebu písať. Preto je táto kniha akýmsi uzavretím veľmi intenzívnej písacej životnej fázy.
Už písať nebudeš?
To neviem. Možno. Hocikedy mi môže niečo napadnúť. Ide o to, že ľubovoľnú vec, ktorú som kedysi musel rozpísať na článok teraz viem dať do jedného vtipu.
Čo je jednoduchšie? Napísať niečo krátke alebo spraviť obludu?
Teraz je to už tá obluda. Hlavne vytvoriť článok trvá hrozne dlho. Nemohol by som napísať dva články denne.
PROFIL
Rado Ondřejíček (36) vyrastal v Novej Dubnici a vyštudoval tam priemyselnú školu. Potom ako sa presťahoval do Bratislavy, začal písať recenzie na hudbu pre cdshop.sk. Neskôr písal pre známy internetový magazín inzine.sk. Od roku 2003 pracuje pre reklamnú agentúru JANDL, v ktorej si dal párkrát pauzu. Začal v nej ako copywriter, robil kreatívneho riaditeľa a momentálne pracuje ako Head of Strategy. V reklame pracoval pre Sony, COOP Jednota, Pilsner Urquell. Je autorom Cynickej obludy ale aj kníh Homo asapiens a Tekvicový prívarok.
Autor: Magda Švecová, Timotej Michalko
Zdieľaj rozhovor s Radom Ondřejíčkom na Facebooku a vyhraj jeho najnovšiu publikáciu Tekvicový prívarok pre dušu.
