Tajné potešenie, verejné pohoršenie. Prečo nás reality shows tak priťahujú?

Reality shows sú naše televízne hriechy, ktoré kritizujeme za ich povrchnosť, no zároveň sa od ich sledovania nedokážeme odtrhnúť. Nie nadarmo si zaslúžili prívlastok „guilty pleasure“ (previnilé potešenie – pozn. red.). Čo nás toľko fascinuje na dráme cudzích ľudí a bizarných situáciách?

Slovenské reality shows ako Farma, Ruža pre nevestu či Love Island sú pre diváčku Soňu takmer denným zdrojom zábavy. Neočakáva od nich žiaden veľký podnet na zamyslenie. Rada ich sleduje, lebo pri nich dokáže vypnúť hlavu po dlhom a náročnom dni v práci. „Pri reality shows si oddýchnem, možno sa trochu nahnevám, ponadávam si a vybavené. Je to pre mňa guilty pleasure, pri ktorej sa viem vyventilovať,“ ozrejmuje Soňa.

Láska iných rozmerov

V súčasnosti vo svete reality shows pozorujeme trend romanticky ladených relácií, v ktorých sa účastníci medzi sebou snažia nájsť vyvoleného partnera či partnerku. Lenka Rusňáková, doktorka na FMK, vysvetľuje: „Love story sme vždy vyhľadávali v akomkoľvek žánri. Pri reality shows to vyeskaluje do takých rozmerov, že okrem lásky tu máme milostné nevery, konflikty, škandály, sexuálne a iné tabu témy. Koncept lásky ide ešte viac za hranice, ako sme doteraz vídavali. Vidíme aj to, čo by sme možno nemali.“

Podľa mediálnej sociologičky Ireny Reifovej sú romantické reality shows špecifické v tom, že ide o predaj krásnych tiel a tvárí. Potreba dívať sa na atraktívnych ľudí, z ktorých si mnohí prešli rôznymi úpravami na skrášlenie, hrá veľkú rolu pri narastajúcej popularite romantických relácii.

Producent Farmy, Love Islandu či Farmára hľadá ženu Samuel Jaško za tým vidí mladú generáciu, ktorá je citlivejšia. Uvádza: „Dráma vzniká zo vzťahov, z neporozumenia medzi dvoma ľuďmi, čo je ľudské a prirodzené, lebo všetci to poznáme a vieme sa s tým identifikovať. Nikto z nás nezažil dokonalý vzťah, všetci si prechádzame rôznymi fázami.“

Kombinácia slasti a znechutenia

Reality shows z nás niekedy robia rozdvojené osobnosti. Na jednej strane milujeme pozorovať príbehy cudzích osôb a ich autentické reakcie. Na druhej strane často nimi opovrhujeme a sme znechutení zo správania účastníkov. Psychológ Aleš Bednařík hovorí, že nás priťahujú práve pre potrebu naplnenia voyerizmu, teda sledovania správania ľudí, ich osobných až intímnych rozhovorov, s ktorými sa buď stotožníme, alebo ich odsúdime.

Opovrhovanie vníma ako zaujímavú morálnu emóciu, ktorá v nás vyvoláva morálnu povýšenosť nad účinkujúcimi, že my by sme takí nikdy neboli. Mnohí diváci si preto môžu od reality show vytvárať odstup, ktorý Bednařík opisuje: „Sledujeme niečo, čo si myslíme, že by sme sledovať nemali. Preto to v nás vyvoláva pocit guilty pleasure. Pred verejnosťou sa vyhovárame, že to nesledujeme naozaj, ale len s kamarátmi z recesie, aby sme ohovárali a zabávali sa na účinkujúcich.“

Odstup hrá rolu aj v sledovaní dramatických chvíľ a konfliktov. Psychológ dodáva: „Konflikty nás priťahujú, lebo v nás vzbudzujú silné emócie. Zároveň máme od nich odstup, lebo sa nás netýkajú. Vieme do situácií voľne vstupovať, komentovať, čo by sme (ne)urobili a máme tiež pocit bezpečia, že môžeme reláciu kedykoľvek vypnúť a nenechať sa rozrušiť.“

Podľa mediálnej sociologičky reality shows ako guilty pleasure nám ponúkajú základnú formu slasti, ktorá väčšinou pochádza z emocionálneho stavu, ktorý sa nazýva „Schadenfreude“. „Je to druh škodoradosti z toho, že toto hlboké dno sa nás netýka. Ide o sociálne porovnávanie, ktoré nám poskytuje uistenie, že naše postavenie a situácia je lepšia ako to, čo vidíme na obrazovke,“ vysvetľuje.

Sú naozaj reálne?

Podľa producenta Jaška je autenticita charakterov kľúčová pre úspech reality show. V momente, keď je človek tlačený do niečoho, čo nie je pre neho typické, nebude to fungovať. Do priebehu natáčania sa snaží zasahovať minimálne a skôr len postrčiť aktéra k činnosti. Ako príklad uviedol 48-hodinové natáčanie Love Islandu, kde sa dlhšiu dobu nič nedialo. Ponúkli aktérovi šancu sa rozprávať s inou aktérkou, čo väčšinou s radosťou vítajú.

Keby o reality shows nebol záujem, tak sa nevyrábajú a neboli by v ponuke.

Mnoho divákov však nechce uveriť, že reality shows sú skutočne autentické. Ako tvrdí psychológ Bednařík, táto predstava je nepravdivá. On sám sa podieľal na výbere kastingu Ruže pre nevestu a bol jedným z expertov v Láske na prvý pohľad. Z vlastnej skúseností vie, že účinkujúci sú v prítomnosti televízneho štábu autentickí najviac ako vedia.

Nemal skúsenosť, že by tvorcovia manipulovali realitu. „V momente, ako pozeráte televíziu, nesledujete realitu. Napríklad aj pri dokumentárnom filme o levoch vidíme dve minúty z dvojhodinového natáčania a vyzerá to tak, že lev má dobrodružný a bohatý sociálny život,“ upozorňuje Bednařík.

Tragický osud celebrity

Producent Jaško vysvetľuje, že čím je starší a skúsenejší, tým na seba kladie väčší dôraz v etických pravidlách pri práci s účinkujúcimi. Spomína na svoje začiatky s natáčaním, keď boli s tímom viac divokí a neuvedomovali si dopad svojich činov. Mrzí ho napríklad tragický osud Martinky z Turca (relácia Farmár hľadá ženu pozn. red.), ktorá sa napokon upila k smrti.

Myslí si, že keby niektoré veci robili vtedy inak, tak by jej možno vedeli ešte pomôcť. „V momente, keď vidím, že sa niekto trápi počas show a prežíva nejaký problém, chcem, aby sa to riešilo s našim psychologickým dozorom. Je to veľký kus zodpovednosti a hlavné je si vytvárať dôverný vzťah a úzko spolupracovať s ľuďmi,“ dodáva Jaško.

Skreslený obraz diváka

Reality shows môžu negatívne vplývať aj na divákov. Rusňáková upozorňuje na skreslený pohľad na realitu: „Priznám sa, že aj ja rada skočím do idylickej predstavy, že výhercovia Love Islandu budú spolu šťastne žiť aj po show. Nevidíme však skutočné problémy života, iba ako sa láska vybudovala v podstate z ničoho.“ Preto Rusňáková apeluje, že je dôležité, aby človek interpretoval akýkoľvek mediálny obsah s porozumením.

Rovnako sa v takýchto formátoch často objavujú stereotypy. Jeden z mnohých je o ženách, ktoré chcú byť vydržiavané a potrebujú bohatého manžela. Psychológ Bednařík si myslí, že keby na Slovensku neboli silné stereotypy, nezobrazovali by sa ani v reality shows. Zdôrazňuje, že mladým od 12 do 23 rokov, ktorým sa stále vyvíja osobnosť, podobné relácie môžu vytvoriť skreslené a nedosiahnuteľné ideály. To môže prispievať k úzkostiam a znižovať sebavedomie.

Podľa producenta Jaška je na každom dospelom, aby sa rozhodol, čo bude sledovať a čo nie. Zároveň dopĺňa: „Keby o reality shows nebol záujem, tak sa nevyrábajú a neboli by v ponuke. Divák nemôže obviňovať televíziu a tvorcov, čo ponúkajú.“

Mediálna sociologička Reifová vníma, že sledovanie reality shows hraničí so záľubou v bizáre a virálnom obsahu. Ten sa šíri na sociálnych médiách, kde sa mnohé vtipné hlášky a situácie spopularizovali. Tieto platformy majú rozhodujúcu úlohu aj v marketingu. „Sledovateľ reality show je typom diváka, ktorý je užívateľom sociálnych médií, trávi na nich veľa hodín a dokáže aj tvoriť kontent,“ opisuje riaditeľka marketingu JOJ Group Ivana Semjanová.