Pozícia redaktora je pre niekoho povolaním, pre iného životným poslaním. Absolventka FMK Barbora Škulová vedela, že skúsenosti sú nadovšetko a že robiť viac, ako je nutné, sa oplatí.
FMK dáva potenciálnym novinárom dostatočné zázemie, ale miesto v mediálnom svete si už musia študenti zabezpečiť sami. Redaktorka RTVS Barbora Škulová nám porozprávala o svojej praxi počas štúdia, práci v televízii, úspechoch, chybách i cenných postrehoch z mediálnej sféry.
Patríš k ľuďom, ktorí sú úspešní nielen pre zvládnutie školských povinností, ale najmä pre prax. Kde si ju získala?
Ja som v podstate už od strednej školy túžila pracovať v mediálnej oblasti. Mojím cieľom bolo pôsobiť v nejakom veľkom médiu, a tomu som prispôsobila aj svoju prax. Okrem študentského Rádia Aetter som si skúsila moderovanie v Nitrianskom rádiu. Potom som si ale uvedomila, že televízne prostredie ma láka viac. Prešla som teda do Televízie Central v Nitre. Tam som mala dokonca vlastnú reláciu Central Live a popri nej som prinášala aj reportáže.
Dochádzanie však bolo časovo náročné, pretože som žila v Trnave. Skúsila som preto šťastie v Mestskej televízii Trnava a podarilo sa. Nejaký čas som bola tiež na stáži v TV JOJ a v Slovenskom rozhlase, kde som získala množstvo praxe a môžem povedať, že naozaj som to mala potom jednoduchšie pri nástupe do RTVS.
Práve Rádio Aetter a Mestská televízia Trnava sú zdrojom skúseností pre viacerých študentov. Čo si sa v nich naučila ty?
Každé médium je iné z dôvodu rozdielneho systému práce, ale dali mi toho veľa. V prvom rade ma naučili pracovať s kolektívom. Ten je podľa mňa veľmi dôležitý, lebo každý má svoju úlohu. Navzájom sa dopĺňame, pomáhame si, a tak to funguje aj vo väčších médiách. Samozrejme, zdokonalila som sa tiež v slovnej zásobe a v jazykovom prejave.
V Mestskej televízii Trnava som sa naučila, ako vyskladať a vytvoriť reportáž, vrátane kontaktovania respondentov a natáčania s nimi. Systém práce som si rovnako osvojila v rádiu, keď som pripravovala vysielanie.
Môžeme teda tieto médiá vnímať ako dostatočný odrazový mostík?
Áno, presne. Mne osobne pripravila Mestská televízia Trnava taký odrazový mostík, vďaka ktorému som už vedela niektoré veci lepšie zvládať. Keď som nastupovala do RTVS, povedali mi napríklad, že pôjdem na tlačovú konferenciu a ja som hneď vedela, čo mám robiť. Tá prax je nevyhnutná a človeku dokáže uľahčiť život.
Okrem toho musí byť redaktor pohotový a mať istú mieru flexibility. Občas vzniknú situácie, napríklad v živom vysielaní, na ktoré nie sme pripravení, no mali by sme na ne vedieť zareagovať.
Živé vstupy môžu byť kameňom úrazu. Ako sa na ne pripravuješ?
Myslím si, že živý vstup by mal byť jednoducho prirodzený. Veľkou chybou, ktorú som kedysi robila aj ja, je, keď si napíšeme celý text od slova do slova. Nepôsobí to potom autenticky a divák neverí tomu, čo hovoríme. Je lepšie, ak si redaktor napíše osnovu len stručne v bodoch. Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.
Máš občas problémy aj pri bežnom natáčaní či spracovaní reportáže?
Jasné, veď sme ľudia, robíme chyby a ja nie som výnimka (smiech). Raz som napríklad strihala reportáž a išlo o náročnú tému, ktorá sa ilustračne ťažko pokrývala. Niečo som vtedy v strihacom programe stlačila, netuším čo, a tá reportáž sa celá vymazala. Mala som slzy na krajíčku, pretože zostávala asi štvrťhodina do vysielania. Nakoniec som to ale stihla.
Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.
Ďalším prípadom bolo natáčanie rozhovoru. Respondentka bola perfektná, páčili sa mi jej odpovede a už som si predstavovala, ako bude reportáž vyzerať. V závere som však zistila, že nemám zapnutý mikrofón! Respondentka medzitým už odišla, pretože sa ponáhľala, takže to bolo skutočne nepríjemné. Našťastie bola ochotná rozhovor zopakovať.
Pre niekoho môže byť namáhavá takáto práca s ľuďmi, pre iného napríklad flexibilita či stres. Čo je najnáročnejšie pre teba?
Asi je to práve časový stres a sklz, lebo sa veľmi ľahko vystresujem (smiech). Napriek tomu dávam maximum do všetkého, čo robím a aj na tom strese sa pokúšam pracovať, nech ma ako redaktorku až tak neovplyvňuje.
Je to napätie už miernejšie?
Ak to porovnám so začiatkom, teraz ho viem už lepšie zvládať. Stresu sa ale nikdy úplne nezbavím, čo je prirodzené. Keď chcem, aby bolo niečo dobré, tak mám pred tým rešpekt aj obavy.
Ako zvyčajne postupuješ pri tvorbe mediálnych obsahov od zadania témy až po konečné exportovanie?
Ak mám čas, tak si tému najprv naštudujem. Podľa toho vyberám ľudí, ktorí by k tomu mali čo povedať a hľadám na nich kontakty. Obvolám ich, dohodnem si s nimi čas rozhovoru, natočíme ho a spravíme aj ilustračné zábery. S týmto materiálom následne pracujem pri tvorbe textu, keď sa vrátim do televízie.
Akonáhle to mám celé zosumarizované, idem za naším hlavným editorom. Text pozrie po obsahovej stránke a ak je všetko v poriadku, nastupuje jazykový redaktor a strižňa. Ide o konečnú fázu, kde dám všetko dokopy a doplním ilustračné zábery. Strihač to skontroluje a príspevok je už potom vhodný na záverečné exportovanie.
Okrem obsahu zaujme publikum jazykový prejav. Vie sa podľa tvojho názoru študent naučiť všetko alebo musí mať isté predpoklady?
Čím má človek lepší jazykový prejav a príjemnejší mikrofonický hlas, tým má väčší náskok pred ostatnými. Zároveň si však myslím, že kde je vôľa, tam je cesta. Stále môžeme chyby odstraňovať a učiť sa. Všetko závisí len od človeka a od toho, do akej miery je ochotný venovať sa svojmu nedostatku a pracovať na sebe. Rovnako je tomu aj v živote. Všetko sa dokážeme naučiť, keď chceme.
Aj ty sa máš po rokoch praxe stále v čom zlepšovať?
Určite áno (smiech). Táto práca je niekedy nepredvídateľná. Novinár by mal vedieť reagovať na nové podnety a tým, že sa neustále menia, robím možno aj ja nejaké chyby. Práve vďaka nim sa zdokonaľujem. Naozaj, neustále je v čom sa zlepšovať. Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.
Ktoré chyby robia podľa teba redaktori najčastejšie?
Niekedy je chybou, ak sa veľmi ponáhľajú. Príliš rýchlo načítajú text, hltajú slová. Veľmi dôležité je tiež dať správny dôraz na slovo alebo vetu, ktorá potom môže nadobudnúť úplne iný zmysel. Niekedy zas v nahovorenom komentári počujeme, ako sa redaktor často nadychuje, čo text degraduje.
Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.
Na načítavaní si dávam naozaj záležať, a preto zvyknem kontaktovať pani Andreu Bugošovú. Pomôže mi napríklad aj pri štylizácii, keďže my novinári niekedy napíšeme vetu, ktorú by sme v bežnej reči nepoužili. Tiež nie je dobré, ak sú vety komplikované. Divákovi by sme mali veci vysvetliť jednoducho.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Občas mám pocit, že nemám úplne bežný pracovný deň (smiech). Vstávam ráno o 7:00, aby som sa nachystala. Niekedy idem do práce s takou gučou v žalúdku, pretože neviem, čo ma v daný deň čaká a či všetko postíham. Na začiatku dňa teda zvádzam menší boj.
O 9:00 začíname poradou, na ktorej si určíme kto a čo bude robiť. Po rozdelení tém si každý sadne za svoj počítač. Hľadáme podklady a informácie k reportáži, zháňame respondentov. Mám ten deň na to, aby som si toho o téme pozisťovala čo najviac a našla vhodných ľudí. V tomto som skutočne neviazaná, nikto ma nekontroluje. Ak niečo neviem alebo si niečím nie som istá, obrátim sa na vedenie či na starších kolegov. Dôležité je nebáť sa a pýtať sa. Navyše, po natáčaní si získaný materiál aj strihám.
Stíhaš všetko s prehľadom?
Dovolím si tvrdiť (smiech), že na prípravu niektorej reportáže by mi nestačilo ani 24 hodín. Redaktor musí byť nielen flexibilný, ale aj rýchly. Je nevyhnutné, aby si čas zadelil správne. Či už to musí stihnúť do správ o 12:00, 16:00 alebo 19:00.
Viem, že minimálne vo svojich začiatkoch si riešila kultúrne témy. Ovplyvnila tvoju prácu pandémia?
Kultúrnymi témami sa už nezaoberám, keďže sa kvôli pandémii nič kultúrne nedeje. Ale áno, po nástupe do RTVS som ich prevažne riešila. To sa časom zmenilo a momentálne mám na starosti ďalšie rezorty. Pandémia ma ale v práci neovplyvnila, pretože stále je čo riešiť.
Námety na reportáže si výlučne vyhľadávaš sama alebo ti ich prideľuje aj vedenie?
Je to pol na pol. Myslím si však, že redaktor by mal byť istým spôsobom ako detektív. Mal by snoriť (smiech) a vyhľadávať si témy aj sám. Ja sa primárne snažím sledovať rôzne články, aktuality na internete, no niekedy vychádzajú nápady z bežného života.
Mnohokrát sa mi stáva, že dobrý tip na reportáž dostanem od mojich známych. Napríklad, keď mi rozprávajú o svojich problémoch. Vtedy mi zasvieti kontrolka, pretože podobné veci môžu riešiť aj iní. Samozrejme, vedenie nás už pozná a vie, v ktorých oblastiach sme viac doma, takže nám tiež dokáže prideliť témy.
Redaktor by mal byť teda dobrým pozorovateľom. Máš pri výbere a spracovaní tém zdroje, ktoré ti prácu uľahčia?
Teraz už áno. Ako sa ale hovorí, začiatky sú vždy najhoršie. Keď som začínala, nemala som ešte vybudovanú sieť kontaktov a všetko som si musela prácne vyhľadávať. V súčasnosti mi ľudia posielajú témy a podnety na reportáž aj sami. To vie prácu neskutočne zjednodušiť.
Ak si neviem dať rady s nejakou témou, idem za kolegom. Ten mi poradí a poskytne viacero telefónnych čísel na kompetentných ľudí, čo je veľké plus. A preto sa nehanbím, nebojím a idem za tým človekom. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.
Barbora Škulová (25)
vyštudovala odbor masmediálnej komunikácie na FMK. Počas štúdia pôsobila v Rádiu Aetter a stážovala v Slovenskom rozhlase i v TV JOJ. Skúsenosti získala ako redaktorka a moderátorka vlastnej relácie v nitrianskej TV Central. Spravodajstvu a tvorbe reportáží sa venovala aj v Mestskej televízii Trnava. V roku 2018 sa jej splnil sen a začala pracovať ako redaktorka v RTVS. Aktuálne žije v Trnave.
