Fotografovaniu sa venujete už tridsať rokov. Ako ste sa k nemu dostali?
Vďaka kresleniu, ktoré bolo mojou najväčšou záľubou. Mal som asi 15 rokov, keď som bol v Tatrách a uvedomil si, že na to, aby som vedel nakresliť krajinky či panorámy, ich najskôr potrebujem nejakým spôsobom zachytiť. A tak mi rodičia kúpili prvý fotoaparát. Bola to ruská Smena. Samotné fotografovanie však bolo stále len malou záľubou, prvoradé bolo pre mňa kreslenie, ktoré ma baví doteraz. Čo sa týka profesionálnejších skúseností, to už bola dlhšia cesta. Začal som chodiť na Školu umeleckého priemyslu (v súčasnosti Škola úžitkového výtvarníctva, pozn. red.) v Bratislave, kde som už vedel, že ma fotografia dostala. Študovali sme jej rôzne žánre, od reportáže cez koláže, obaly na platne, až po filmový plagát a plnili sme rôzne fotografické zadania. Boli to síce len školské projekty, ale vypracovávali sme ich takým spôsobom, aby sme ich vedeli využiť aj v reálnej praxi. Vďaka tomu som dostal prvú reálnu ponuku, ísť na vojnu do Dukly Banská Bystrica, kde som pracoval na ich propagácii. Odtiaľ som išiel robiť televízneho fotografa do ČSTV. No a časom som sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Vo vašom portfóliu sa nachádza široké spektrum rôznych fotografických žánrov. Je nejaká téma, ktorú osobne spracovávate najradšej?
Najradšej zachytávam ľudí a ich život. Je úžasné stretávať také široké spektrum osobností a ich emócií. Každý z týchto ľudí ma vždy niečím obohatí a má svoj život, ktorý je úplne odlišný od ďalšieho. Je to úžasné, najmä vtedy, ak si vás pripustia bližšie a prejavia tie prirodzené emócie. Momentálne sa tiež snažím pracovať na viacročných projektoch a témach, ktoré by mali hlbší zmysel. Taký, aký jednodňové fotenia nemajú. Okrem toho mám svoju vlastnú voľnú tvorbu, ktorú vystavujem a to je asi to, čo ma baví najviac.
„Zastávam názor, že keby sme teraz fotografickej verejnosti vybrali baterky z digitálov a dali im do rúk analógy, pri drvivej väčšine z nich by sa ukázalo, že fotografovať nevedia.”
Odkiaľ najčastejšie čerpáte inšpiráciu? Kto vás najviac ovplyvnil pri vašej tvorbe?
Je množstvo fotografov, ktorí ma určitým spôsobom inšpirujú, medzi nich určite patrí reportážny fotograf Henri Cartier Bresson, Ansel Easton Adams, ktorý vymyslel zonálny systém, či ikona módneho fotografovania Helmud Newton. Naposledy ma uchvátil Sebastiano Salgado, rodák z Brazílie, ktorý svojimi fotkami posunul myslenie ľudí, snažil sa ich zlepšiť a otvoriť im oči. Na mieste, v ktorom žil, bola nádherná príroda, divý prales. Neskôr odišiel a ako fotograf chodil a dokumentoval ťažkú prácu ľudí po celom svete. Fotil život domorodcov, hladomor v Afrike. Keď sa vrátil a videl, ako jeho krajina vyzerá, bol zhrozený. Ľudia ju totálne zdevastovali. A tak si zohnal sponzorov a vytvoril projekt, ktorý jeho rodnú zem pomohol obnoviť. Do zničenej prírody dal znova vysadiť tisíce stromov. No a teraz je z toho znova prales. Momentálne chodí po svete a snaží sa medzi ľuďmi šíriť osvetu. Môžem teda povedať, že ma nezaujíma len samotná fotka, ale záleží mi aj na príbehu za ňou. Aj náhodná fotografia môže byť dobrá, ale študentom vždy hovorím, že by sa mali učiť od kvalitných fotografov, najprv si ich napozerať. Nemám rád fotografie, pri ktorých treba napísať ešte ďalšie tri A4-ky, prečo je dobrá. Fotka má zaujať na prvý pohľad. Či už obsahom alebo kompozíciou. Jednoducho musí mať svoju výpovednú hodnotu. Podľa môjho názoru existuje fotografia, ktorá je dobrá alebo zlá. Inú nepoznám.
Po niekoľkoročných skúsenostiach s fotografovaním muselo vašimi rukami prejsť obrovské množstvo rôznej techniky. Aké vybavenie používate? Preferuje skôr analóg alebo digitál?
Osobne som už prešiel asi naozaj všetkým. Mám k dispozícii digitálne fotoaparáty, ktoré sú aktuálne medzi tými najlepšími na svete. Teraz fotím Hasselbladom s digitálnou zadnou stenou a tiež často používam Fujifilm X-T1. Dvadsať rokov som fotografoval rôznymi fotoaparátmi. Používal som Mamiyu 6×4,5 mám aj Linhofa, Sinar a spomínaný Hasselblad. Aktuálne najčastejšie využívam digitál, ale kúpil som si aj analóg, ako mal aj Ansel Adams či Helmut Newton. Ale to je skôr na to, aby som sa zahral s veľkým fotoaparátom. Pri fotografovaní na analóg musíte mať zvládnuté aj fotografické remeslo. Výsledok vidíte, až keď ho vyvoláte. Preto musíte presne naexponovať film a presne vedieť, čo robiť, aby fotka vyšla tak, ako má. Zastávam názor, že keby sme teraz fotografickej verejnosti vybrali baterky z digitálov a dali im do rúk analógy, pri drvivej väčšine z nich by sa ukázalo, že fotografovať nevedia. Nevedia nastaviť čas, plne využiť možnosti fotoaparátu či vlastnosti objektívu. Majú pocit, že všetko sa však dá vyriešiť photoshopom, ktorý však neodsudzujem. Je to bežná postprodukcia. Stále som však toho názoru, že technické remeslo by mal ovládať každý fotograf. Ja taktiež využívam photoshop, je to veľmi nápomocný softvér, ktorý má obrovské množstvo možností. Je ale potrebné vybrať z neho ten správny filter, ktorý je pre fotku prospešný. Miera využitia je veľmi krehká, buď fotografii prospeje, alebo jej uškodí.
Za svoju kariéru ste usporiadali už 20 výstav, a to v niekoľkých krajinách. Aj vďaka nim ste sa stali majiteľom niekoľkých prestížnych ocenení. Ktoré z nich pre vás znamená najviac?
Čo sa týka výstav, často predvádzam fotografie, na ktorých sú nasnímané rôzne scenérie, zátišia, kde používam materiály ako sklo, kov, farby či zrkadlá. Umelo vytváram krajiny, ktoré mám vo svojich predstavách. Občas však aj nejaké reálne ako napríklad Grand Canyon či Las Vegas. Tie fotografie vyzerajú ako digitálne upravené, ale opak je pravdou. Všetko je reálne vyrobené, nič nie je dokolorované či prirobené, i keď tie kompozície sú veľmi náročné a potrebujú dlhú prípravu. Medzi moje srdcovky patrí výstava vo Washingtone, ktorú navštívila bývalá starostka Las Vegas a objednala si práve takúto fotografiu, ktorá pripomínala toto mesto. S týmito fotografiami som všelikde vo svete vyhral niekoľko cien. Čo sa týka ocenení, to, ktoré si vážim najviac, je titul Master QEP spred dvoch rokov. Som členom a zároveň spoluzakladateľom Asociácie profesionálnych fotografov SR. APFSR patrí do európskej fotografickej federácie FEP, ktorá združuje 29 štátov a má 50 000 členov. Spomínaný Master QEP je vlastne najvyššie ocenenie, ktoré sa dá v tejto asociácii získať. Má niekoľko tisíc členov a na tento titul, ktorý má len 50 fotografov. Vás musia nominovať fotografi, ktorí sú vašou konkurenciou a ďalší vybraní vás potom zhodnotia. Medzi ďalšie ocenenia, ktoré si veľmi vážim, patrí QEP, Kvalifikovaný európsky fotograf, za portrét a ilustráciu. Bohužiaľ, u nás na Slovensku tieto ocenenia nemajú až takú váhu ako v zahraničí.
„Nemám rád fotografie, pri ktorých treba napísať ešte ďalšie tri A4-ky, prečo je dobrá. Fotka má zaujať na prvý pohľad.”
Máte na konte aj niekoľko fotení pre reklamné kampane, no postupne ste sa im prestali venovať.
Na trhu je momentálne veľmi veľa fotografov, niekoľko z nich je aj veľmi šikovných. Mám však dojem, že nejako sa vytráca obrazová kvalita a klienti sa snažia čo najviac ušetriť. Potom tie fotografie aj tak vyzerajú. Pracoval som napríklad na reklame pre BMW, kde sme fotili s tigrom. Bolo to veľmi zaujímavé, no trošku som sa toho obával kvôli bleskom, pretože som netušil, ako na ne zareaguje. Medzi ďalšie patria napríklad reklamy pre Telecom, St. Nicolaus, Peugeot, Union, VÚB, Julius Meinl, Krušovice, booklet pre Fragile a tak ďalej. Pri reklame som však zanedbal svoju vlastnú tvorbu. Preto sa teraz chcem naplno venovať svojim projektom a nejak ten čas dobehnúť. Spomínaný Salgado zo mňa asi nebude, no chcem robiť niečo, čo po mne zostane a bude mať hlbší zmysel. Reklama je dočasná, má hodnotu len dovtedy, kým neskončí.
Na našej univerzite študuje mnoho mladých a talentovaných fotografov. Je niečo, čo by ste im chceli odkázať?
V prvom rade by nikdy nemali robiť niečo, o čom nie sú presvedčení. Osobne som tým párkrát prešiel, robil som niečo, o čom som vedel, že to nebude dobré a tak to nakoniec aj dopadlo. Nakoniec to aj tak zostane na ich „triko“, pretože ostatní od toho dajú ruky preč. Môžu si veľmi poškodiť svoju reputáciu, ktorá sa veľmi ťažko buduje, no ľahko stráca. Fotografiu treba robiť kvôli tomu, že k nej máte vzťah, nielen pre peniaze, hoci aj tie sú časom dôležité. Ak sa chcú živiť fotografiou, musia na sebe tvrdo pracovať a neustále sa vzdelávať, no najmä veľa fotiť. Dôležité je mať svoj štýl, niečím vynikať a vyčleniť sa z radu.
PROFIL: Ivan Čaniga (51)
Fotograf, ktorý sa zaoberá najmä reklamnou, portrétnou, módnou a produktovou fotografiou. Je viceprezidentom a zakladateľom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky. Zúčastnil sa a zrealizoval 20 samostatných výstav v krajinách ako Vel’ká Británia, Taliansko, Škótsko, Francúzsko či USA. Je držiteľom titulu Master QEP, kvalifikácie, ktorú má len približne 50 fotografov na svete.
Autor: Dominika Jurigová
Foto: Archív Ivana Čanigu
