Za vlády Vladimíra Mečiara prišiel na univerzitu minister školstva a začal na rektoráte vymieňať zámky, spomína rektor Trnavskej univerzity v Trnave René Bílik.
V rozhovore sa dozviete:
- na čom stoja rozhovory s ministerstvom školstva,
- aké výhody so sebou prináša spájanie fakúlt,
- v čom ako rektor zlyhal,
- či by podporil vznik queer spolku,
- ako sa pokúšal Vladimír Mečiar TRUNI zlikvidovať,
- prečo je sklamaný zo súčasnej slovenskej literatúry.
Medzi univerzitami kolujú reči o spájaní medzi TRUNI a UCM. Najnovšie o tom hovoril aj minister školstva Ján Horecký. Prečo je spájanie sa dobrý nápad?
Máte pravdu, že kolujú reči, ale chcem to trošku upresniť. Začali sme užší typ spolupráce ešte v čase, keď bol rektorom UCM pán profesor Boča. Obe univerzity vyjadrili vôľu byť blízko seba nielen v priestore, ale aj vo vzájomnej spolupráci. Preto pred rokom a pol vznikol projekt Trnavský univerzitný klaster. Medzičasom boli publikované aj ministerské výzvy na podávanie integračných projektov, ktoré sa majú financovať z plánu obnovy. V ich rámci sa však objavili problémy, pre ktoré nie je možné na výzvy reflektovať.
Pýtali ste sa na výhody integrácie. Viem si predstaviť, že v prípade kvalitného projektu a jeho úspešnej realizácie by vznikla jedna veľká a silná vysoká škola, ktorá by mala študijný potenciál pre možno 12-tisíc študentov. V priestoroch, ktoré sú veľmi blízko seba, by mohol vzniknúť kvalitný campus a veľmi atraktívna vzdelávacia ponuka.
Spomínali ste problémy v rokovaniach. Na čom to aktuálne stojí?
Na parametroch výzvy, ktorá obsahuje výdavkové limity a prísne časové obmedzenia. Keby sme sa do nej zapojili, išlo by predovšetkým o rozvoj univerzitnej infraštruktúry. Vaša univerzita potrebuje nakúpiť ďalšie budovy a naša má pripravené stavebné povolenia na výstavbu auly a na rekonštrukciu historickej budovy Adalbertína, ktorá stojí oproti hlavnej budove TRUNI. Podľa limitov môžeme použiť na meter štvorcový rekonštruovanej plochy len tisíc eur. Nesmie to byť drahšie, čo nie je pri dnešných cenách možné.
Navyše, Európska únia má požiadavku, aby bol celý proces ukončený v marci 2026. Vzhľadom na to, že sa ešte nezačali súťaže ani verejné obstarávanie, obávame sa, že sa termín nedá dodržať. Čakáme na pondelok (5. 12.). S vašou pani rektorkou ideme na ministerstvo zistiť, či sa z ich strany neobjaví nejaká nová ponuka.
Rektorka UCM v rozhovore pre atteliér spomínala, ako by mala vyzerať bližšia spolupráca medzi univerzitami. Hovorí o systéme „požičiavania si“ pedagógov. Ako by to fungovalo? Nie všetky fakulty sú rovnaké. TRUNI chýba, napríklad, masmediálna a UCM nemá teologickú.
S pani rektorkou sme hovorili o tom, že jedným z prvých bodov, ku ktorým by bolo dobré sa dopracovať, je právna forma spoločnej inštitúcie. Diskutovali sme o konzorciu dvoch univerzít, do ktorého by vstúpili jedna aj druhá ako zakladateľské organizácie. Tam, kde sú prieniky, by sa určite uvažovalo aj o tom, ako z dvoch fakúlt urobiť jednu silnú.
Čiže by ste napríklad dve Filozofické fakulty chceli spojiť do jednej veľkej fakulty.
Áno. Keby sme spojili sily, mohla by to byť jedna silná fakulta s dobrou ponukou študijných programov. Niečo podobné by sa v budúcnosti dalo spraviť z našej Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce a vašej Fakulty zdravotníckych vied. Ale toto všetko je nateraz len moja čisto teoretická úvaha.
Nateraz sa mi nepodarilo presvedčiť fakulty, že univerzita nie je konfederáciou fakúlt, ale jedným súdržným celkom.
Najprv je nevyhnutné premyslieť spoločný právny subjekt. Je to komplikované. Univerzity majú, napríklad, medzinárodné bilaterálne zmluvy a rôzne typy projektov, ktoré sa nedajú mechanicky preniesť na iný subjekt.
Aké ďalšie výhody okrem rekonštrukcie budov bude mať zo spájania univerzít TRUNI?
Keď vzniká niečo nové, hýbe sa aj vnútro organizmu. Vzniká nová štruktúra alebo nové študijné programy. A tam vidím príležitosť. Pri kombinácii personálnych kapacít by mohli vzniknúť atraktívne študijné programy, ktoré si teraz nevieme sami zabezpečiť.
V čom je podľa vás UCM lepšia ako TRUNI a v čom, naopak, zaostáva?
Nikdy som nad tým takto neuvažoval. Nerád premýšľam o vysokých školách v konkurenčných nastaveniach. To za nás robia iní. Keď sa pozriete ako dopadla UCM, resp. naša univerzita v takom či onakom type hodnotenia, vidíte rozdiely, ale aj spoločné črty. My skôr hľadáme odpoveď na to, v čom sme si blízki.
TRUNI vyhlásila voľbu nového rektora na 16. marec. Budete opäť kandidovať?
Toto sa ma pýta od vyhlásenia voľby skoro každý. Nikomu som na to zatiaľ neodpovedal, takže nerád by som svoje rozhodnutie oznamoval prostredníctvom média. Mám na to čas do februára.
Keď sa pozriete spätne na vaše kroky, v čom ste ako rektor zlyhali?
Bolo to nesmierne zvláštne obdobie. Prišla pandémia, novela zákona, akreditácia a teraz problémy s financovaním. Ak by som však ukazoval na problémové miesta, som presvedčený, že sa mi nepodarilo, aspoň nateraz, presvedčiť fakulty, že univerzita nie je konfederáciou fakúlt, ale jedným súdržným celkom.
Čo tým myslíte?
Myslím tým moju skúsenosť predovšetkým s budovaním systému kvality (pozn. red. vnútorný systém univerzity, ktorý preveruje študijné programy kvôli akreditácii). Myslím na náročný spôsob, ktorým bolo, a ešte aj bude treba, presviedčať akademickú obec o tom, že to, čo robíme, robíme v prospech univerzitného celku. Nie je to nejaký administratívny výmysel vedenia univerzity, prípadne rektora a jeho tímu. Viem, že to nie je len náš problém a viem, že s tým bude mať problém každá vysoká škola – presvedčiť pedagógov a študentov, že by sa mali identifikovať s novými podmienkami. Pýtali ste sa však na moje zlyhania. Tak toto je jedno z nich.
Dvaja muži, dve ženy môžu vytvoriť rodinné prostredie, ktoré je mnohokrát oveľa kvalitnejšie ako to tradičnej rodiny.
Čiže fakulty nevidia širší kontext?
Tlak na fakulty bol nesmierne silný. Množstvo administratívnej práce, ktoré súviselo s novou podobou úpravy, zabezpečenia a hodnotenia študijných programov, vyzeralo ako neustály tlak zo strany vedenia. Samozrejme, fakulty boli z toho unavené a nervózne. Práca bola veľmi napätá.
Napriek tomu, že teraz všetci vidíme veľmi dobrý výsledok, som vnútorne presvedčený, že nie vždy sa nám darilo argumentovať tak, aby sa všetci stotožnili s riešením. Boli aj prípady, kedy ho prijali preto, že išlo o viac či menej direktívne rozhodnutie.
Študenti UCM sa pohrávajú s myšlienkou založiť queer spolok. Podporili by ste ako rektor na vašej univerzite takúto iniciatívu? Ako som už spomínala, UCM, na rozdiel od vás, nemá Teologickú fakultu.
Bezprostredne po vražde na Zámockej som zachytil na Facebooku univerzity diskusiu, ktorá ukazovala aj na rôzne typy problémov vo vzťahu univerzity k LGBTQ+ ľuďom. Okamžite som sa stretol s aktérmi debaty. Jedna z požiadaviek bola aj táto, nemám s tým nijaký problém.
S predsedníčkou Študentskej rady sme avizovali, že sme pripravení podporiť túto iniciatívu. Požiadal som účastníkov diskusie, nech si pripravia návrh, ako si to predstavujú a budeme rokovať. Pokiaľ ide o teologickú fakultu, ona v tomto procese nie je prekážkou. Naopak práve na jej pôde sa nedávno uskutočnilo stretnutie s komunitou LGBTQ+.
Zaujímalo ma, či legitímny názor pedagóga mohol mať na hodine oponentúru.
Denník N zverejnil informáciu o prednáškach pedagóga Mária Schwarza, ktorý na univerzite učil predmet psychológia rodiny. Okrem iného na svojich prednáškach tvrdil, že dvaja muži nemôžu vytvoriť rodinu. Nemôžu dvaja muži vytvoriť rodinu?
Ten prípad bol medializovaný len z jednej strany. V momente, keď som sa o tom dozvedel, som požiadal dekana Filozofickej fakulty, aby celú vec prešetril. Podstata problému spočívala v istom, povedzme, že jednostrannom type pedagogického postupu.
Zaoberal sa tým vedúci katedry, osoby zodpovedné za študijný program i dekan. Mňa zaujímalo, či názor pedagóga, ktorý je legitímny a môže zaznieť, mohol mať na hodine oponentúru. V humanitných a spoločenských vedách je bežné, že sa veci interpretujú rôzne a z rôznych uhlov pohľadu.
Ja vás ešte doplním. V texte Denníka N sa píše aj to, že názor pedagóga o tom, kto tvorí rodinu, bol vyžadovaný aj na teste.
Áno, práve preto som to dal prešetriť. Výsledkom diskusie bolo zistenie, že študent musel uviesť zopakovať to, čo hovoril vyučujúci. Zároveň však bol vytvorený priestor aj na iný názor.
Článok v Denníku N mal ale iný rozmer a ten mne osobne prekážal. Vznikla predstava, že médium môže diktovať vysokej škole jej rozhodovanie a spôsob, akým má alebo nemá konať v personálnej veci. Toto som vo svojom stanovisku odmietol.
Máme tu dosť možností na to, aby sa dala vec vykonzultovať. Môže zaznieť taký alebo onaký názor, ale rozhodovanie o veciach medzi zamestnancom a zamestnávateľom musí urobiť zamestnávateľ v dialógu so zamestnancom. Novinárska otázka typu „myslíte si, že má taký človek učiť?“ nemá príliš veľa odpovedí. Vnucuje najmä jednu, ktorá by uspokojila toho, kto položil otázku. Takto som nebol ochotný spolupracovať.
Vráťme sa k mojej pôvodnej otázke. Môžu dvaja muži vytvoriť rodinu?
Dvaja muži, dve ženy môžu vytvoriť prostredie, ktoré bude kvalitnejšie a harmonickejšie, ako to v tzv. „tradičnej rodine“. Napokon, veľa párov tvorených mužom a ženou dnes žije bez oficiálneho uzavretia manželstva, vychovávajú deti a ide o kvalitné a harmonické spolužitie. Naopak, poznám rodiny, v ktorých vládne strach a nepohoda.
Takže, ak by som bol účastníkom debaty na túto tému, položil by som otázku, či je naozaj tým najdôležitejším pýtať sa na to, kto tvorí rodinný celok. Či nie je namieste pýtať sa, na akej kvalite vzťahov je spolužitie postavené a aké práva a povinnosti majú v takomto zväzku jeho účastníci.
Opravte ma, ak sa mýlim, ale TRUNI k incidentu oficiálne stanovisko nezverejnila. Na oficiálnej stránke je len vaša reakcia na podporný list akademikov, ktorý publikoval denník Postoj.
Moja reakcia bola oficiálnym stanoviskom. Základným zámerom listu akademikov bolo, že vyjadril obavu, či je na Trnavskej univerzite možné slobodne vysloviť svoj názor, pričom mysleli na legitímny názor vyučujúceho. Ja som vo svojej reakcii deklaroval, že to je nielen možné, ale štandardne to tak funguje. Súčasne nás signatári listu povzbudili v tom, aby sme nepodľahli mediálnemu tlaku a aby sme v personálnej veci rozhodovali suverénne a autonómne. To sa aj stalo.
Skôr sa pýtam na to, či reakcia nemala prísť skôr. Možno ešte pred tým listom.
Nie, pretože my sme viedli diskusiu s redaktorkou Denníka N. Jej článok vzbudil rozruch a vyvolal tie vyššie spomínané obavy signatárov listu. Keďže to bol list „otvorený“, tak som na obavu akademikov reagoval. Tlak mediálneho prostredia však nepoškodí vnútorné prostredie a nepodľahneme mu v našom personálnom rozhodovaní. Skôr nás to stmeľuje.
Aj najdemokratickejšia vláda sa v istej fáze dostane do konfliktu s médiami len preto, že kladú otázky.
V spomínanom liste píšete aj vetu, ktorá ma zaujala. „V novodobej histórii našej alma mater máme skúsenosti s brutalitou štátnej moci vedenej Vladimírom Mečiarom, ktorá sa usilovala o likvidáciu univerzity.“ Ako sa Mečiarova vláda pokúšala o likvidáciu TRUNI?
Toto je jedna z výrazných stránok dejín Trnavskej univerzity. Bola to prvá univerzita na Slovensku, ktorá nevznikla na marxisticko-leninovských základoch, ktoré sa viazali na komunistický režim. Vznikla ako nová univerzita s dôrazom na akademické slobody.
Vladimír Mečiar mal tendenciu zväzovať demokratické princípy, keď uplatňoval svoju moc. To, čo sa pýtate, malo aj veľmi hmatateľné prejavy. Onedlho po tom, čo Slovenská národná rada na návrh skupiny poslancov zákonom schválila vznik Trnavskej univerzity, vznikli aj snahy o zastavenie jej činnosti a jej likvidáciu. Keď vedenie univerzity a jej akademická obec vzdorovali, tlak sa zvýšil. Prišiel sem vtedajší minister školstva Dušan Slobodník a jeho ľudia začali na rektoráte vymieňať zámky. Univerzite bol zablokovaný účet a bol pripravený zákon o jej likvidácii. Tento tlak zastavila až významná intervencia zo zahraničia a TRUNI sa to podarilo prežiť.
Pri téme mečiarizmu ešte chvíľu ostaneme. Napísali ste knihu No a čo! o slovenskej politike a literárnom živote po roku 1989. Ako sa politika aj literatúra za ten čas zmenili?
Mečiarovský čas výrazným spôsobom zasahoval do oblasti kultúry. Snažil sa ju naviesť na jednoprúdovú a zničujúcu cestu slovenského nacionalizmu Ohrozovalo to elementárne demokratické princípy fungovania spoločnosti a v jej rámci aj literatúry a kultúry. Keď sa to v roku 1998 podarilo celé zastaviť, obnova bola komplikovaná, ale stále to vnímam ako vyslobodenie. Aj pre slovenskú literatúru.
90. roky boli pokusom vrátiť spoločnosť a kultúru do područia štátnej moci. Monopol komunistického režimu sa v slovenskej kultúre po druhej svetovej vojne uplatňoval prostredníctvom doktríny socialistického realizmu. Spomínaný Dušan Slobodník, ktorý bol literárnym vedcom a aj autorom prác o socialistickom realizme, začal v deväťdesiatych rokoch, zrejme inšpirovaný jednou zo svojich pracovných tém v minulosti, hovoriť o národnom realizme.
Prišiel sem vtedajší minister školstva a začali na rektoráte vymieňať zámky.
Dnes je literárny život úplne iný, než ten, ktorý som zažíval ja v druhej polovici osemdesiatych rokov. Nefungujú spisovateľské či umelecké zoskupenia ako kedysi. Existujú síce formálne, ale chýba im kompaktnosť a aj istý typ družnosti, na ktorý si pamätám z minulosti. Nejestvujú ani výrazné literárne časopisy, ktoré ja pokladám za kľúčový priestor pre rozvoj literatúry. Tie, ktoré jestvujú, sú všetky rovnaké. Som dosť sklamaný z toho, ako vyzerá súčasný literárny život na Slovensku.
Vraveli ste, že počas 90. rokov bola snaha o prispôsobenie tvorby politickému presvedčeniu. Dnes má časť spoločnosti pocit, že médiá platí George Soros a prostredníctvom nich realizuje svoju politickú agendu. Je tvorba znova ovplyvňovaná?
Na Slovensku je niekoľko médií, ktoré si robia svoju robotu dobre. Preto sú tŕňom v oku politickej garnitúry, ktorá je pri moci. Zatiaľ sa mi potvrdilo, že aj tá najdemokratickejšia forma vlády sa v istej fáze politickej kariéry dostane do konfliktu s médiami len preto, že médiá kladú otázky. Ale čo iné majú robiť, než klásť otázky?
Som sklamaný z toho, ako dnes vyzerá slovenská literatúra.
Robí aj Denník N svoju prácu dobre?
Denník N robí svoju prácu slušne, ale sú tam, tak ako aj v iných denníkoch, texty a názory, s ktorými ja osobne nesúhlasím. Je to prirodzené a kvôli tomu nemožno hovoriť, že by si robili svoju robotu zle. Niekde sú na môj vkus tendenční či „jednorozmerní“, ale môžem povedať, že som pravidelným čitateľom Denníka N a aj denníka SME.
Spomínali ste absenciu nejakých významnejších zoskupení. Zažíva slovenská literatúra úpadok?
Aj v čase, keď som chodil na vysokú školu, literatúra bola jedným z najreprezentatívnejších médií a zároveň aj jedným z kľúčových reprezentantov národnej kultúry. To už dnes neplatí a ani nemôže platiť. Vznikli nové médiá a aj nové formy umeleckej tematizácie sveta. Ak sa pýtate na nejakú krízu literatúry, tak skôr ide o krízu čítania. Krízu schopnosti rozumieť textu a cezeň svetu. Súčasne, sa nič nemení na tom, že schopnosť čítať text a schopnosť rozumieť mu, je jednou z najdôležitejších kompetencií nevyhnutných na to, aby sa človek vedel vo svete pohybovať.
prof. PaedDr. RENÉ BÍLIK, CSc.
Je rektorom Trnavskej univerzity v Trnave od roku 2019. Zároveň je univerzitným profesorom na tamojšej katedre slovenského jazyka a literatúry a samostatným vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Ako vedec a pedagóg sa venuje slovenskej literatúre po roku 1945, teórii literatúry, teórii literárneho procesu a slovenskej literatúre pre deti a mládež.
