Na trnavskom Námestí SNP stále prebiehajú rekonštrukcie. Pozreli sme sa na miesto, aby sme sa dozvedeli, či archeologický výskum zdržiava stavebné práce.
Po ceste zo stanice na internát prechádzam popri Námestí SNP a popod nos si nadávam. Akoby aj nie, keď chodník je stále rozbitý a svoj ťažký kufor musím niesť v ruke. Postupovať túto cestu dvakrát za týždeň nie je med lízať.
Moju pozornosť upútajú stroje pracovníkov. Svojím hlukom by z hrobu prebrali aj tie mŕtvoly, ktorých kosti sa neďaleko nich našli. Aj ich rušia v pokojnom rozjímaní. Priestor námestia je ohradený, a tak stroje zahliadnem len cez pletivo. Nezastavujem sa, kráčam popri ňom a kufor ďalej ťahám za sebou. O pár dní neskôr sa však situácia mení a ja stojím vnútri ohradenia.
Stavenisko-nálezisko
Stretávam sa s dekanom Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity (FF TRUNI) Erikom Hrnčiarikom, ktorý vedie archeologický výskum. „Dokiaľ sa nechystala rekonštrukcia Námestia SNP, bolo zbytočné organizovať archeologické práce, keďže na tomto mieste bola cesta. Vedeli sme, že sa tu niečo nachádza, no nevedeli sme, v akom rozsahu,“ vyjasňuje mi celú situáciu.
Robotníci začnú zasypávať jamu a my musíme na chvíľu stíchnuť, pretože by sme si v tom hluku nerozumeli. Zdvihne sa silný vietor a do očí mi vženie prach, ktorý pokrýva stavenisko-nálezisko. Zopárkrát si pretriem oči, aby som sa ho zbavila.
Keď mesto chystalo rekonštrukciu námestia, zároveň s ním naplánovalo aj archeologický výskum. Financie z eurofondov, ktoré mesto získalo na rekonštrukciu námestia, musia byť tento rok vyčerpané. Archeologické práce preto museli byť koordinované tak, aby stavbu nespomaľovali. Darí sa to aj napriek tomu, že výskumníci objavili veci, ktoré nečakali.
Nový objav v podobe podstavca
V rozhovore nás vyruší prichádzajúci študent, ktorý dekanovi prináša potrebné náradie na zaznamenanie nového nálezu, na ktorý ráno narazili. Teraz ho musia zdokumentovať, aby presne vedeli, kde sa nachádza, ako vyzerá a aké má rozmery.
Ide o zvyšok podstavca, ktorý bol postavený na počesť víťazstva medzi cisárskym a Rákocziho vojskom v blízkosti Trnavy. Tento pomník odstránili niekedy v minulom storočí, no napriek tomu ho nezničili, ale premiestnili na cintorín na Ulici Terézie Vansovej, kde je dodnes. Doteraz sa nevedelo, kde presne sa podstavec nachádza.
Prechádzame sa po nálezisku, rozpráva mi rôzne zaujímavosti o pamiatkach, ktoré sa tu našli a iskra nadšenia mu nemizne z očí počas celého nášho rozhovoru. Niektorí robotníci prestali so svojou prácou a obďaleč nás pozorujú. Keď miesto začínam fotiť, nenápadne sa snažia ujsť zo záberu. Je jednoduchšie pozorovať, ako byť pozorovaný.
Stane sa nálezisko turistickým lákadlom?
Ľudia sa sťažujú, že sa archeologické nálezisko naspäť zasype. Mesto totiž plánuje na ploche postaviť park, ktorý bude bezbariérovo spojený s Ružovým parkom. Preto sa na mieste budú nachádzať informačné tabule a postupne sa bude realizovať projekt, ktorý nás pomocou mobilu prenesie do stredoveku a ukáže nám pod zemou objavy archeológov.
Šudentom mizli lopaty
„Ja konkrétne som na nálezisku kopala len dva dni. Počas nich sme hľadali hlavne múry kostolíka a snažili sme sa lepšie pochopiť plochu. Prvý deň sme prekopávali hlinu lopatami,“ hovorí Júlia Buraľová, študentka archeológie na TRUNI. Ďalej vysvetľuje, že bagrom by to nešlo, keďže aj oni si museli dávať pozor na staré potrubie pod napätím, ktoré sa tiahlo celou plochou.
Spomína, že zo začiatku mali menší problém s univerzitným náradím, pretože si robotnici „požičali“ všetky ich lopaty, ktoré mali uskladnené spoločne v jednej búdke. „Prvú hodinu práce sme poriadne nemali s čím kopať. Postupne sa však začali záhadne objavovať a na druhý deň na nás v búdke čakali úplne nové lopaty,“ uzatvára túto malú kauzu, ktorej bola svedkom.
Druhý deň im išli práce oveľa lepšie. Začisťovali plochu, aby mohli lepšie vidieť a zaznamenať, čo sa pod všetkou tou hlinou nachádza. „Keď sa po celom dni šprtania sa v hline vraciam v teplákoch a špinavých botaskách cez celé mesto na internát, cítim sa ako taký vandrák,“ sťažuje sa Júlia. Následne však dodáva: „Ale inak to niekedy nejde. Hlavne keď to človeka naozaj baví.“
Najvia ju mrzí to, že nebola na mieste, keď sa odkrýval cintorín. Uznáva, že pre mnohých ľudí to musí znieť morbídne, no pre archeológov, ktorých prácou je zistiť, aký život viedli ľudia v minulosti, je to niečo celkom iné. Náš rozhovor zakončuje slovami: „Samozrejme, že s ostatkami treba vždy zaobchádzať s úctou, ale je lepšie sa o nich niečo dozvedieť, než aby sme po nich bez povšimnutia chodili ďalšie storočia.“
