Strašidelná cesta nočnými ulicami Bratislavy, priateľskí kolegovia, pokrikovanie či nadávky – toto všetko som zažila na službe v nocľahárni pre ľudí bez domova. Na Slovensku ich žije viac ako 71-tisíc a v hlavnom meste im ponúka pomocnú ruku nezisková organizácia Depaul.
„Viete, ja som nesmrteľný a pracujem tu ako tajný agent pre Slovenskú republiku.” Presne takto začína môj prvý kontakt s jedným klientom. Počas toho, ako mi vysvetľuje, čo jeho práca tajného agenta obnáša, prichádza autobus, ktorý vedie k nocľahárni. Mala som ním ísť aj ja, no radšej som si zvolila 10-minútovú prechádzku od zastávky po neosvetlenej ceste.
Aj napriek tomu, že ostáva ešte hodina do jej otvorenia, autobus praská vo švíkoch. Ľudia z neho vystupujú a s radosťou utekajú do čakárne. „Vidíte, ako sa ľudia tešia? Tu sa vám bude určite páčiť, nemusíte sa báť,“ pripomína sa mi tajný agent. „Tak to by som si nebol taký istý,“ odvrkuje pán s plnými igelitkami, ktorý okolo nás prechádza.
Odbilo šesť hodín a pri bráne si ma vyzdvihuje koordinátorka pre dobrovoľníkov a dostávam sa dnu. Ako prvé mi ukazuje všetky priestory nocľahárne a zoznamuje ma s pracovníkmi, ktorých stretávame na chodbe. Som zahltená neskutočným množstvom informácií, ktoré sa snažím vstrebať čo najviac.
Predtým, ako som sa sem dostala, musela som vyplniť dotazník a zamyslieť sa nad otázkami, ako napríklad „Naháňajú ti ľudia bez domova strach?“, „Čo je podľa teba hlavnou príčinou straty domova?“ alebo „Povedz nám niečo o tvojej motivácii pracovať s ľuďmi bez domova.“ Poslednú skúsenosť s dobrovoľníctvom som mala na základnej škole, a to v podobe zbierky na Deň narcisov. Túto noc ma čakala ďalšia. Na miesto som však neprišla so strachom z ľudí, ale skôr z niečoho nového.
Miesto, ktoré nezatvára dvere pred nikým
Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul je otvorená každý deň pre ľudí bez domova od roku 2006. Má kapacitu 200 postelí a prichýliť sa v nej môže každý občan nad 18 rokov. Podmienky sú nastavené tak, aby bola dostupná každému, aj pod vplyvom alkoholu a drog. Okrem miesta na prenocovanie tu ponúkajú aj stravu v podobe večere a raňajok, hygienu, šatstvo či sociálne poradenstvo.
Večerná služba, ktorá čakala aj mňa, začína o 19. hodine a končí o 22. hodine. Klienti za jednu noc zaplatia symbolické jedno euro a pri registrácii majú zaevidované svoje číslo. S ním si následne vo vreciarni pýtajú vrece, v ktorom sa nachádza plachta a deka na noc.
Priestory nocľahárne sa delia na novú a starú časť. Priemerný vek návštevníkov je približne 45 rokov. V posledných týždňoch svoje útočisko v nej každý večer našlo 180 ľudí. Niektorí sú stálymi klientmi, jeden z nich ju navštevuje od jej začiatku. „Ľudia, ktorí sem chodia pravidelne, už majú aj svoje neoficiálne vyhradené miesto. Preto asi najviac hádok vzniká pri výbere postele,” vystvetluje mi koordinátorka.
Prehliadku priestorov ukončíme na registrácii, kde podpisujem zmluvu o dobrovoľníctve a dozvedám sa viac o mojej koordinátorke. Zuzka je vyštudovaná tlmočníčka, ktorá vymenila nudnú prácu v korporáte za pomoc ľuďom. „Sedieť osem hodín za počítačom bolo pre mňa utrpenie,“ spomína na svoje predošlé zamestnanie. Na Orave, odkiaľ pochádza, nebola zvyknutá na osoby bez domova. Po presťahovaní sa do Bratislavy ju to prekvapilo.
Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.
Popri práci sa angažovala ako dobrovoľníčka v Komunite sv. Egídia, kde raz za týždeň rozdávala chlebíky v meste. Neskôr zavítala do Útulku sv. Lujzy de Marillac, kde ľuďom darovala krížovky a trávila s nimi čas. Keď zistila, že práca v korporáte nie je pre ňu, naskytla sa jej otvorená pozícia koordinátorky dobrovoľníkov v Depaul. „Stereotyp tu nehrozí. Nikdy nevieš, čo sa stane. Je to tu pestré, a preto to tu mám rada.“
Hurá do služby!
Pomaly sa blíži čas začiatku služby a v miestnosti pre personál spoznávam ďalších pracovníkov. Mojím dobrovoľníckym parťákom je Jakub. Večer sme strávili vo vreciarni, kde sme klientom vydávali vrecia podľa ich osobného čísla.
Na moje (ne)šťastie som vychytala jednu z komplikovanejších nocí. Niekedy sa stane, že pri danom čísle sa vrece nenachádza. Vtedy sa urobí nové, kde sa vloží čistá plachta a deka. Počas mojej služby bolo dostupných asi päť nových plachiet a dve deky. Tie sa, samozrejme, rýchlo minuli, a tak nás čakala ťažká úloha oznamovať ľuďom, že sa pre nich už nezvýšili.
Niektorí to znášali pokojne a pochopili naše vysvetlenie, že by sme im radi poskytli deku, ale, žiaľ, už nemáme. Zažili sme však aj paniu, ktorá situáciu emočne nezvládla. Zhodila tašky na zem a spustila spŕšku škaredých slov. Keď sme jej už po 10-krát vysvetľovali, že jej vrece nevieme poskytnúť, zobrala sa a v rozhorčení prehlásila, že ide radšej preč.
Od programovania k pomáhaniu
Počas tichých chvíľ sa vypytujem Jakuba, ako sa k dobrovoľníctvu dostal. Počas večerného podujatia, ktoré organizoval Depaul pod Michalskou bránou v Bratislave, sa stretol so „živými knihami“. Ide o ľudí bez domova a dobrovoľníkov, ktorí sa tam delili o svoje príbehy a odpovedali na dotazy návštevníkov.
Jakub sa jednej dobrovoľníčky spýtal, či jej neprekáža zápach. Prekvapila ho svojou úprimnosťou, keď odvetila, že veľmi. Vďaka tejto úprimnej interakcii sa stal dobrovoľníkom. Do Depaul chodí na večerné služby už približne tri roky raz za týždeň.
Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.
Náš rozhovor prerušil mladík, ktorý sa nám snaží predať novú koženú bundu. „Nechcete koženku? Za 10 eur, normálne stojí 70.“ Predvádza nám ju v plnej kráse aj s otočkou. Za ponuku mu poďakujeme a odvetíme, že nemáme záujem.
O Jakubovi sa ďalej dozvedám, že pochádza z Trnavy, ale už dlhší čas žije v Bratislave. Je zamestnaný v IT firme, ktorá má sídlo vo Viedni. „Takto si tu chodím vynahradzovať ľudský kontakt, keďže robím na diaľku z domova. Niekedy, keď pracujem a vidím, čo riešia manažéri, a potom prídem sem, uvedomím si, že toto sú reálne problémy ľudí. Chýbajúca prikrývka na noc.“
Medzi vrecami o zážitkoch z večerných služieb
Pri dverách vreciarne sa striedajú ľudia. S Jakubom pobehujeme okolo seba a snažíme sa vrecia čo najrýchlejšie odovzdať. Čísla musím skontrolovať nielen na polici, ale aj na nálepke na vreci. Pozor si musím dávať aj na mačky, ktoré sa nám s radosťou motajú pomedzi nohy a skáču, kde sa im chce.
Pri vydávaní vreca zažívam aj úsmevnú situáciu. „Máte pekné blond vlasy, aj ja o chvíľu také budem mať,“ hovorí mi staršia pani. „Vy ste ma videli, aké som mala tiež pekné vlasy,“ obracia sa zároveň na Jakuba.
Okrem milých interakcií sa tu môžete stretnúť s hocičím. Jakub spomína, ako ho raz jeden pán preklial, keď mu oznámil, že mu vrece nevie poskytnúť. S danou situáciou mu veľmi pomohla supervízia, ktorá sa koná raz za pol roka. Dobrovoľník je povinný sa jej zúčastniť a stretnúť sa s inými kolegami, aby spolu prebrali problémy, na ktoré počas činnosti môžu naraziť. „Mne to veľmi pomohlo a zistil som, že som nebol jediný, komu sa niečo podobné stalo,“ hovorí.
Zaujíma ma aj to, či ho ľudia zvyknú spoznávať mimo nocľahárne. „Áno, a najvtipnejšie je, keď sa prechádzam po Trnavskom mýte a zrazu ma spoznajú a začnú ma hneď zdraviť.“ S úsmevom mi rozpráva aj o jednom nápadníkovi, ktorý si od neho pýtal telefónne číslo. „Povedal som mu, že jediné číslo, ktoré si dnes vymeníme, je to od vreca. Vždy, keď ho vidím, idem sa skryť medzi police,“ smeje sa.
Malý záväzok, veľká pomoc
Okrem vrecárne som mala možnosť pozorovať aj podávanie večere. Pri stolíku, kde sa naberala polievka, sa tvoril dlhý rad. Klienti k nej dostali aj pečivo, ktoré vždy rozdáva jeden z nich. Ide o ich malý záväzok pri podpisovaní zmluvy, keď prídu do nocľahárne prvýkrát. Aspoň raz za mesiac musia vykonať čiastkovú úlohu, napríklad v podobe podávania chleba pri večeri, pozametania alebo pozbierania misiek.
Na konci služby sa stretávame takmer všetci v miestnosti pre personál. Zuzka sa ma pýta, ako sa mi služba páčila a ako som to zvládla. Napriek nedostatku plachiet a diek ma to veľmi bavilo. „Myslím, že tu nie som poslednýkrát,“ odpovedám na jej otázku.
V priestoroch nocľahárne som stretla šesť ľudí, ktorí sa starali o pokojný priebeh večera. Pohybovala som sa však iba v okolí registračky, čiže ich mohlo byť viac. Na konci služby zisťujem, že táto noc poskytla miesto na prespanie 178 ľuďom bez domova.
Po večernej zmene nemusím opäť absolvovať cestu do neznáma v podobe neosvetlenej cesty. Jakub sa ponúkol, že ma spolu s kolegyňou odvezie. Nastupujeme do luxusného auta a vzďaľujeme sa od nocľahárne, kde sa jej návštevníci chystajú na o trochu lepšiu noc.
Prečo vyskúšať dobrovoľníctvo a nebáť sa
Sedím vo vlaku a usmievam sa do tmy a v srdci ma hreje pocit, že stále existujú ľudia, ktorí vedia nezištne pomáhať. Keď som si vybrala túto tému, hneď sa vynorila otázka: „A to sa nebojíš?“ Odpovedala som nie, aj keď som nevedela, do čoho idem.
Teraz už viem, že sa nie je čoho báť. Ľudia bez domova sú rovnakí ako my. Radi žartujú, potešia sa z teplej večere a niekedy si ponadávajú alebo pokričia. Je jasné, ako povedala Zuzka, že táto práca je pestrá a nikdy neviete, čo sa v danú noc môže stať. Ide však o činnosť, ktorá vám dá oveľa viac, než jej dáte vy.
