Trnavská klubovňa, miesto pre mladých ľudí, kde sa môžu stretávať, učiť a rozvíjať, dostalo priateľskejší vzhľad. Ruku k dielu priložili aj tínedžeri.
Vchádzam do tej istej miestnosti už po piaty raz, no teraz s oveľa väčšou nervozitou ako kedykoľvek predtým. Čaká ma workshop s teenagermi a ja neviem, či na nich zapôsobím dostatočne na to, aby sa nehanbili pridať ruku k spoločnému dielu v podobe muralu. Zaujať decká vo veku od 11 do 15 rokov, je ako prejsť mínovým poľom so zaviazanými očami.
Ako vznikal nápad
Koncept Trnavskej klubovne funguje už od roku 2022 pod záštitou Zaži v Trnave. Pod vedením Lukáša Hrošovského, laureáta ceny Biela Vrana, sa rozrástla na tri sídla: Linka, Saigon a Modranka. Klubovne vytvárajú bezpečné a vnímavé miesto, kde vznikajú priateľstvá a podporujú sa všetky nápady.
Na murali pre Linku som pracovala už niekoľko dní. V spolupráci s komunitou som konzultovala návrhy, ako zaplniť osem metrov dlhú prázdnu stenu v herni. Brainstormovali sme a hlasovali, až nakoniec vznikol návrh na mural, ktorý bude prekvitať životom a farbami, a nie chladiť svojou bielou farbou.
Pár dní pred workshop, ktorý som mala viesť, som navštevovala klubovňu, spoznávala sa s priestorom a pripravovala všetko tak, aby to dnes mohlo prebiehať hladko, veselo a umelecky. Pripravila som si základný náter a dizajn, do ktorého neskôr mohli deti pretaviť svoje kreatívne cítenie.
Na miesto činu som dorazila polhodinu pred oficiálnym začiatkom. Spolu s dobrovoľníčkou Ivkou sme pripravil farby, štetce a ochranné fólie, aby nadšenie z maľovania neskončilo aj na podlahe. Pomedzi to sme sa zhovárali o deťoch na linke.
„Každá klubovňa, má už svoju partiu, ktorá chodí pravidelne. Detská sa medzi sebou poznajú zo sídliska, niečo sa tu aj naučia a sú pod miernym dozorom,“ vysvetľuje mi Ivka situáciu. K dobrovoľníčeniu sa dostala cez platformu Growni a v klubovni pracuje už trištvrte roka. Baví ju pracovať s deťmi a sama sa od nich často učí.
Odvaha vyjadriť svoju kreativitu pomaly rástla
Okolo piatej prišlo do klubovne prvých pár detí. Niektoré sa ostýchali, ale poväčšine sa snažili zistiť, čo sa deje a prečo tu stojí nejaká potetovaná pani s farbami a štetcami v ruke. Avšak na nových ľudí vo svojom prostredí sú už zvyknutí, keďže rôzne workshopy sa tu konajú pravidelne.
Ako prvý prišiel do klubovne asi päť ročný chlapec s mamou. Návrh mal už vopred jasný – šach. „Áno, momentálne je doňho zbláznený,“ prezradila jeho mamka. So skicou na stenu som mu pomohla, no po prvých štyroch vymaľovaných štvorčekoch šachovnice už naplnil svoju maliarsku túžbu a štetec prenechal svojej mamine. Bolo príjemné vidieť ako sa spokojne hrá so stolným futbalom, zatiaľ čo jeho mamina rovnako spokojne dokončovala začaté dielo.
Prvým odvážlivcom som pomohla s vlastným návrhom a prekreslením ho ceruzkou z papiera na stenu. Namiešala som im farby a pustili sa do toho. Kým prvé štetce začali robiť prvé ťahy, pýtala som sa Ivky, ako často majú otvorené. „Väčšinou trikrát do týždňa v podvečerných hodinách, ale hodilo by sa nám oveľa viac dobrovoľníkov, aby otváracie hodiny mohli byť stabilnejšie,“ povedala.
Dve milé dievčatá sa pera a ceruzky chytili medzi prvými. Vymysleli, že si chcú na stenu namaľovať psíka a líšku. So zadumanými pohľadmi sa dívali na papier, ale po chvíli si uvedomili, že tieto zvieratká nevedia nakresliť. Prišli teda za mnou a vypýtali si pomoc. Po chvíli som si aj ja uvedomila, že to bez predlohy nebude také jednoduché.
Vynašli sme sa a predlohu sme našli na internete. Skicu som upravila a prekreslila ju na stenu. To, čo som si pôvodne predstavovala ako hnedého labradora, skončilo pod kreatívnymi rukami detí ako modrý jazvečík so srdiečkom.
Keď deti a dobrovoľníci pravidelne chodia do klubovne, posilňuje sa ich komunikácia, komunitné zmýšľanie a vytvárajú sa hlbšie vzájomné vzťahy. Ivka odpozorovala, že je vidno, že tí starší sa následne viac zaujímajú o mladších, a tých, ktorí sú v klubovni noví.
Bolo to vidno aj pri workshope, keď sa okolo pol siedmej nahrnula do klubovne hromada teenagerov a ja som už nemala šancu venovať sa každému jednotlivo. Tí, ktorí už vedeli, ako na to, ukazovali ostatným, ako správne držať štetec, ako ho namáčať do farby a ako ním maľovať tak, aby nevytvárali šmuhy. Už sa neostýchali si sami miešať farby a skúšať maľovať priamo na stenu bez predlohy. Vždy sa to dá predsa premaľovať.
Budovanie takejto spolupráce a rastu v komunite teenagerov je podmienené pravidelnými otváracími hodinami. Ivka mi prezradila, že mesto Trnava im s týmto môže pomôcť v podobe platených animátorov. Všetko je však stále v procese riešenia a letné prázdniny sú za rohom.
Klubovňa podporuje občianske cítenie
Niektorých teenagerov po chvíli maľovanie prestalo baviť, pretože to, čo chceli, už na stenu dali, a tak sa utiahli na sedacie vaky, púšťali si hudbu a rozprávali sa. Sledovala som ich, ako si formujú kolektív a vzťahy a bola som rada, že na to majú bezpečné miesto. Inak by sa, tak ako v mnohých iných mestách, pravdepodobne bezcieľne potulovali po sídliskách.
Medzi poslednými maliarmi ostala Paťa, 15 ročné dievča, ktorá je už stálicou klubovne. Zistila som, že už v mladom veku sa občiansky angažuje, a to ako tajomníčka trnavského Mládežníckeho parlamentu. Klubovňa motivuje mladých ľudí zapájať sa do občianskych projektov. Ak chcú niečo nové do klubovne, učia ich, ako napísať vlastné projekty.
Ja, Ivka a pár posledných oduševnených maliarov sme zostali až do záverečnej. Pomohli mi upratať a spolu sme zhasli svetlo nad novou, farbami rozžiarenou klubovňou.
