Neboli len obeťami druhej svetovej vojny a holokaustu. Rómovia sa v odboji aktívne zapájali, vytvárali partizánske oddiely a spolupracovali s americkou spravodajskou službou, ktorá bola predchodcom CIA.
Ján Lacko bol rómskym partizánom väzneným v koncentračnom tábore v Dubnici nad Váhom. Keď v ňom vypukla epidémia týfusu, prihlásil sa medzi chorých, aj keď nebol. Nakazených mali odviesť do nemocnice. Na radu jedného Nemca, ktorý mu povedal, že ich vezú na smrť sa schoval. Tak sa mu podarilo utiecť. Ako Róm sa pridal k odboju a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania.
Josef Serinek vytvoril vlastný partizánsky oddiel s názvom Čapajev.
S nacistami spolupracovali aj ľudia z dediny, kde býval. Mladí chlapci boli dokonca súčasťou Hitlerjugend. Táto mládežnícka polovojenská organizácia mala vychovať mládež, ktorá by bola úplne oddaná nacistickým myšlienkam. Práve miestni mladí Česi z tejto organizácie ukázali a priviedli Gestapo k domom prenasledovaných Rómov.
Osud Jána Lacka
V novembri 1944 vtrhlo Gestapo do domu Jána Lacka v Dolnom Turčeku na strednom Slovensku. Takéto odvetné akcie sa proti podhorským dedinám konali vo viacerých slovenských obciach. Kvôli podozreniu z napomáhania partizánom jeho dom vypálili a Jána Lacka odviedli do koncentračného tábora.
Jeho mamu Máriu (69), manželku Rozáliu (36) a dcéry Margitu (17), Gabrielu (14), Rozáliu (2) a Valériu (2 mesiace) potom odviedli do lesa. Mama Mária, ktorá na rukách niesla dvojmesačnú Valériu z perinky trhala perie, aby za sebou nechala stopy. Dúfala, že ich podľa toho syn Ján nájde.
Keď sa Ján po oslobodení tábora vrátil späť domov a nikoho nenašiel, sledoval cestičku z peria hlboko do lesa. Podľa nej ich napokon objavil prikryté čečinou. Nemci všetky zastrelili. Takto sa príbeh rozprával z generácie na generáciu v rodine Lackových. Vera Lacková, režisérka a pravnučka Jána Lacka, zachytila odkaz nielen tohto príbehu v dokumente Ako som sa stala partizánkou.
Rómov v odboji bolo viac, čoho dôkazom sú dobové dokumenty, o ktorých sa hovorí aj vo filme. Mnohé z týchto dokumentov majú pozostalí po partizánoch stále doma. Na Slovensku nemáme múzeum, ktoré by sa venovalo rómskej kultúre a histórii. Rómovia sa bežne s témou Slovenského národného povstania nespájajú a o ich prínose sa nehovorí.
Prvý Róm v americkej spravodajskej službe
Jediným rómskym partizánom, ktorého príbeh je zachovaný v Múzeu SNP je Anton Facuna. V slovenskej armáde slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a bojoval aj na východnom fronte proti Rusom. Čo je nezvyčajné, nakoľko Rómovia za Slovenského štátu do armády nerukovali.
Na rukách niesla dvojmesačnú Valériu a z perinky trhala perie aby za sebou nechala stopy.
Rómovia sa, tak ako aj Židia, nemohli stať príslušníkmi brannej moci. Boli považovaní za „nespoľahlivých“ a preto im nesmeli byť zverené zbrane. Svoju aktívnu vojenskú činnosť vykonávali v špeciálnych oddieloch. Konkrétne v VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany mali na starosti pomocné zemné a stavebné práce.
Zo slovenskej armády Anton Facuna zbehol k partizánom, keď ho pridelili k technickej brigáde v Taliansku. Neskôr sa pridal k americkej armáde. Bol prvým Rómom v americkej vojenskej spravodajskej službe OSS, ktorá bola predchodcom CIA. U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony (Anton Novák).
Operácia Day
Podľa etnografky Zuzany Kumanovej sa na Slovensko vrátil na jar 1944 ako povstalec v rámci operácie Day. Tá bola tvorená 6-člennou výsadkou, v ktorej boli najmä Američania. Facunovou úlohou bolo spravodajsky pokrývať boje slovenského povstania. Bol tiež tlmočníkom pre ďalších amerických výsadkárov.
Získaval informácie o pohybe nemeckých jednotiek, kvôli čomu sa často pohyboval po frontovej línii v prestrojení. Viackrát túto oblasť prekročil, aby získal informácie o pohybe nemeckých vojsk. Mal aj americkú uniformu, ale pri výkone svojich úloh v utajení chodil v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.
Pamätníci hovoria, že vtedy verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.
Táto operácia sa však nevydarila, nakoľko ich Nemci zatlačili a výsadkári sa museli skrývať u evanjelického farára v Zvolenskej Slatine. O Antonovi Facunovi sa dokonca rozprávali legendy kvôli jeho aktivitám počas povstania. Podľa jednej z nich bola na jeho hlavu vypísaná aj odmena od Nemcov.
Nemci skrývajúcich sa príslušníkov partizánskej skupiny nakoniec chytili aj s ich veliteľom Baranským. Následne ich transportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli popravení. Antonovi Facunovi a jednému Američanovi sa však podarilo z fary utiecť a dostať sa späť do Talianska na základňu v Bari.
Boj aj po vojne
Po skončení vojny dostal československú medailu za účasť v SNP a aj uznania americkej vlády. Po roku 1948 však práve kvôli jeho účasti v americkej jednotke nemohol pokračovať vo vojenskej kariére. Živil sa ako zememerač, ale aktívne pracoval na zriadení Zväzu československých Cigánov. Rovnako chcel vydať „slovensko-cigánsky slovník“ a knihu o „histórii Cigánov“.
Anton Facuna chodil v utajení v civilnom oblečení a s identitou zosnulého letca.
Podľa historičky Anny Jurovej zo Slovenskej akadémie vied mu komunisti túto požiadavku zamietli s odôvodnením nevyhovujúcich stanov. Vedenie KSČ ale už v tej dobe pripravovalo tvrdý asimilačný kurz voči rómskemu obyvateľstvu. Neskôr v roku 1958 sa začalo s politikou rozptylu a odsunu Rómov.
Rómovia v odboji v Česku
Aj v Česku sa rómski partizáni zapájali do odboja. Josefovi Serinekovi, ktorého aj so ženou a piatimi deťmi deportovali do koncentračného tábora Lety, sa po mesiaci a pol podarilo utiecť. Po úteku sa asi rok skrýval až sa dostal do kontaktu s najväčšou odbojovou organizáciou Protektorátu Čechy a Morava, Rada tří (R3).
Pre ženu a deti sa, po tom ako utiekol, chcel vrátiť a tábor v Letech oslobodiť. Vytvoril aj vlastný 30-členný partizánsky oddiel s názvom Čapajev. Oslobodiť tento tábor sa mu nakoniec nepodarilo a o osude svojej rodiny sa dozvedel až po vojne. Jeho manželka a päť detí sa stali obeťami rómskeho holokaustu.
Podľa českého historika Jana Tesaře, ktorý spracoval spomienky Josefa Serineka, prezývaného „Černý partyzán“, bolo na Slovensku viac rómskych partizánov ako v Česku. „Rómskych partizánov bolo málo, pretože českých Rómov vyvraždili skôr, ako mohli partizánčiť.“ Na Slovensku podľa neho nebola perzekúcia taká dôsledná ako v Česku.
Spomienky Josefa Serineka zaznamenal Tesař ešte v 60. rokoch počas socializmu. Nálada v spoločnosti sa však ani v tomto období nezlepšila a nikto nemal záujem, aby sa Rómovia emancipovali. Vere Lackovej Jan Tesař povedal, že sa mu ostatní historici smiali, že zapisuje príbehy „nejakého cikána“.
Tábor v Letech v okrese Písek bol najprv pracovným táborom a v auguste 1942 bol premenovaný na „Cikánský tábor Lety I“. Deportovali doň výhradne Rómov. Tí boli následne presunutí do iných koncentračných táborov ako Osvienčim. V neľudských podmienkach tu ľudia často zahynuli ešte pred transportmi.
Rómovia sa nesmeli stáť príslušníkmi brannej moci.
Obyvatelia priľahlých obcí v tej dobe o ňom hovorili ako o pracovnom tábore. Mali za to, že sú do neho umiestňovaní tí neprispôsobiví, pretože nechceli pracovať. Pamätníci hovoria, že vtedy naozaj verili tomu, že v tábore ich učili pracovať.
Nenávisť aj po rokoch
Na mieste koncentračného tábora v Letech bol v 70. rokoch vybudovaný poľnohospodársky podnik na chov ošípaných. V 90. rokoch sa na tomto mieste vybudoval pomník a v roku 2022 sa začalo s demoláciou bývalého areálu ošipárne. Veľa miestnym sa táto prestavba nepáči a radšej by na mieste bývalého koncentračného tábora videli ošipáreň.
U spojencov dostal parašutistický výcvik a krycie meno Novak Tony.
Podobné nálady v dokumente badať aj na Slovensku v obci Dolný Turček. Reči o Rómoch v spojitosti s odbojom a Slovenským národným povstaním ani dnes ľudia nechcú počúvať. Starší, ale aj mladí ľudia majú o Rómoch všeobecnú predstavu. Ako hovorí bývalý člen Hitlerjugend v dokumente Very Lackovej o Rómoch: „… tým sa nechce byť ani vojakom, ani nič.“
Verejná mienka o Rómoch sa ani 80 rokov po masovom vyvražďovaní kvôli nenávisti príliš nezmenila. Dokazuje to aj dokument Ako som sa stala partizánkou. Ani obyvatelia obcí, z ktorých v 40. rokoch nacisti deportovali a vraždili Rómov, si, zdá sa, nevzali žiadne ponaučenie. Ponaučenie, kam až môže nenávisť dorásť a kam sme ako ľudstvo schopní klesnúť.
