Anna Siedykh pochádza z Ukrajiny a je študentkou našej fakulty, odboru masmediálna komunikácia. Tento rok je jedným zo šiestich dievčat, ktoré boli vybrané do študentského programu Nádvorie Kampus.
Ako sa dievča z Kyjeva ocitne v Trnave?
No, to je veľmi obsiahla otázka. Keď som bola ešte mladá, veľmi som túžila ísť študovať do zahraničia. Na Ukrajine má väčšina mladých ľudí sen o tom, že odídu študovať preč. Čiže ak sa ti náhodou v živote naskytne takáto situácia, musíš ju využiť. Ale teraz to vidím úplne inak, pretože si uvedomujem, že práve my sme tí, ktorí by mali tú krajinu budovať, a preto sa chcem vrátiť.
Takže prvý nápad bol Slovensko?
Práveže nie. Prvý nápad bolo Česko. Moja mamina tam má najlepšiu kamarátku a stále sa rozprávali o tom, ako tam je pekne a super. Takže som sa začala učiť češtinu a dva roky som chodila na kurzy. Ale keďže v sedemnástich rokoch veľmi nevieš, čo úplne chceš študovať, tak som nakoniec išla do Banskej Bystrice na Európske kultúrne štúdiá. Tam som ale po roku skončila, pretože som zistila, že to nie je pre mňa.
Potom nasledovala Trnava?
Áno.
Prečo práve masmediálna komunikácia?
Než som sem prišla, tak som vôbec nevedela, čo je Trnava ani Banská Bystrica. Pozerala som si fotky z mesta a prechádzala si ho pomocou Google Mapy. Ale fakultu som si vybrala kvôli možnostiam. Keď som bola malá, tak sa ma všetci pýtali, čím chcem byť. Moja odpoveď vždy bola buď pirátka, alebo novinárka (smiech).
A páči sa ti tu?
Úprimne, mám ešte stále problém s tým, že mi tu chýba viac kultúry. Keďže som z neporovnateľne väčšieho mesta, bola som zvyknutá, že sa neustále niečo deje, kedykoľvek v týždni. Aj teraz, keď sa vrátim domov, viem, že tam bude nejaká vernisáž, výstava, divadlo, koncert, stále niečo. A tým, že ja som veľmi kultúrne žijúci človek, tak mi to tu chýba.
Asi aj preto sa ako stážistka v Malom Berlíne a v rámci Nádvoria snažíš rozširovať povedomie o ukrajinskej kultúre. Aké však boli začiatky tu v Trnave?
Začiatky boli veľmi náročné. Aj keď som bývala s kamarátkou na internáte, stále som sa nudila a cítila osamelo, ako cudzinka. Jedno obdobie som dokonca mala blok, že som sa bála rozprávať. Mala som strach povedať niečo chybne, keďže som mala pocit, že všetci okolo chcú byť novinári. Tak som sa rozhodla mlčať. A až časom som pochopila, že to nie je dobre.
Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ.
Kedy prišla príležitosť z Malého Berlína?
Tým, že som sa tu už veľmi nudila, hľadala som príležitosť. Hovorila som si, že chcem robiť kultúru. No a z Malého Berlína prišla ponuka, že hľadajú dobrovoľníčku na festival PILOT. Tak som sa ozvala a oni ma skontaktovali, že hľadajú práve niekoho z Ukrajiny, pretože majú rozbehnutú nejakú spoluprácu. Odvtedy som tam ostala natrvalo ako stážistka.
Ako si sa dozvedela o programe Nádvorie Kampus a čo ťa motivovalo podať prihlášku?
Dozvedela som sa o ňom cez kolegov v Malom Berlíne ešte rok dozadu, keď ho otvorili. Podala som si prihlášku, dostala som aj dobrý feedback, ale nakoniec to nevyšlo. Tento rok som to však mala náročnejšie. Zhodou okolností som mala ísť na Erasmus do Krakova na Jagelovskú univerzitu a zároveň s tým som si podala prihlášku na Nádvorie Kampus, ktorú som napísala snáď hodinu pred termínom odovzdania. Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ. No, a prijali ma.
Čiže si uprednostnila Kampus pred Erasmom?
Aj keď som do Krakova veľmi chcela ísť, nakoniec ma okolnosti okolo koronavírusu presvedčili, že tu mám zostať.
Aké sú podľa teba najväčšie benefity tohto programu?
Že sa musíš neustále prekonávať. Si motivovaný robiť veci lepšie. Napríklad ja mám problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, takže aj komunitné večery s hosťami pre mňa bývajú náročné. O to viac sa snažím pýtať. Ľudia ma zaujímajú. Ďalej určite mentoring. To, že môžeš neustále komunikovať s inšpiratívnou osobou a riešiť aj obyčajné veci zo života. Deliť sa o radosť a navzájom sa povzbudzovať. Za to som veľmi vďačná.
Koho máš ty?
Mne vybrali Barbaru Jagušák. Pracuje ako PR manažérka a robí podcasty o ekologickej udržateľnosti. Mám ju rada a je pre mňa veľmi zaujímavá aj napriek tomu, že každá máme iné záujmy. Už na začiatku mi povedala, že mi chce byť nie len mentorkou, ale aj dobrou kamarátkou a tento prístup si vážim.
O chvíľu to budú tri mesiace odkedy ste sa spolu s dievčatami nasťahovali do kampusu. Aké bolo zoznámenie a začiatky spoločného fungovania?
Dosť som sa bála. Nevedela som, čo od toho mám čakať. Išla som do úplného neznáma. Najviac som však mala strach z toho, že každá bude chcieť byť líderkou a stratí sa tam úprimnosť. Že sa z toho stane súťaž a budeme sa predbiehať, kto toho urobí viac. Našťastie sa to nenaplnilo. Po chvíli som zistila, že bývam s úplne úžasnými dievčatami a celý náš vzťah sa budoval úplne prirodzene.
Čo všetko sa odvtedy zmenilo a čo ti to prinieslo do života?
Začínam si viac veriť. Tým, že som toho vždy robila strašne veľa, niekedy som mala pocit, že nič z toho nerobím poriadne. Taktiež mi to pomohlo stať sa viac racionálnym človekom ako pocitovým. A hlavne sa menej bojím robiť nové veci. Nádvorie Kampus mi priniesol komunitu, skoro až rodinu, ktorá sa povzbudzuje a pomáha si navzájom. Za posledné štyri roky, ktoré som strávila na Slovensku, až teraz si môžem spokojne vydýchnuť a povedať, že som naozaj šťastná.
Najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete.
A teraz k tvojmu osobnému životu. Čomu sa venuješ popri štúdiu?
Ja som viac-menej taká freelancerka. Píšem vzdelávacie články pre žurnalistov na ukrajinský portál MediaLab.online. Prednedávnom som začala písať aj o slovenskej literatúre pre jeden ukrajinský časopis. Píšem recenzie filmov v slovenčine pre Cinemaview. Pracujem ako prekladateľka pre obchod s kórejskou kozmetikou v Bratislave. Fotím akcie pre Malý Berlín. Organizujem literárne podujatia na Ukrajine a rada píšem básne, ktoré by som v budúcnosti chcela vydať ako zbierku.
Kde hľadáš motiváciu robiť všetky tieto veci?
Nie je za tým nič skryté. Je to len o tom, že ma to baví. Baví ma všetko okolo kultúry a rada ju aj tvorím. A môj vzťah v písaniu to všetko uzatvára.
Aké sú tvoje vyhliadky do budúcna, máš nejakú predstavu, čo by si chcela robiť?
Veľmi by som chcela na Slovensku zorganizovať deň venovaný ukrajinskej kultúre. Rozšíriť povedomie o našom národe a búrať zaužívané stereotypy. Často sa stretávam aj tu na Slovensku s tým, že ľudia ani nevedia, že máme svoj vlastný jazyk a nepoužívame len ruštinu. Je mi smutno, keď si uvedomím, že sme susedná krajina, ale nevieme o sebe niekedy skoro nič. Inak nejakú životnú víziu nemám. Chcem sa venovať žurnalistike a kultúre, tomu, čo ma baví.
Je niečo, čo by si chcela odkázať našim študentom alebo budúcim záujemcom programu Nádvorie Kampus?
Asi len to, že najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete. Taktiež nikoho neodsudzujte. Ani podľa národnosti, farby pleti či náboženstva. Také klišé, ale je podstatné si uvedomovať základné hodnoty. A počúvajte seba, svoj vnútorný hlas. A maminku. To je dôležité!
