Ruský študent FMK Timur: Počas hodín v škole som bol prítomný telom, no mysľou som bol o niekoľko tisíc kilometrov ďalej

Timur Loginov a jeho Ukrajinská manželka Anastasiia, bývalá študentka UCM, spomínajú na prvé dni vojenského konfliktu na Ukrajine. Poukazujú na pozitívne aj negatívne správanie verejnosti, aj život v mnohými vnímanom kontroverznom vzťahu.

Rus a Ukrajinka. V dnešnom svete tvoríte netradičný, až priam kontroverzný pár. Ako a kde ste sa spoznali?

ANASTASIIA: Začiatkom roka 2020 som pracovala ako lektorka angličtiny. Timur sa prihlásil na moje hodiny a tak sme sa zoznámili. Ako učiteľka a žiak.

TIMUR: Bolo to po mojej povinnej vojenskej službe, ktorú musí v Rusku absolovať kadžý muž. V mojom živote to nebolo dobré obdobie. Po jej skončení som chcel zmeniť svoj život a žiť niekde mimo Ruska. To bol jeden z dôvodov, prečo som začal so štúdiom angličtiny, vďaka ktorej sme sa s Nasťou spoznali.

ANASTASIIA: Po štyroch mesiacoch sme výuku prerušuli, pretože som sa presťahovala na Slovensko, kde mi začalo štúdium na UCM v Trnave. Timur ma kontaktoval a zisťoval prečo idem na Slovensko a aké sú tu podmienky na život. Keďže mal aj on iniciatívu odcestovať, o rok prišiel na Slovensko tiež.

Dá sa teda povedať, že Anastasiia je dôvod, prečo študuješ a žiješ na Slovensku.

TIMUR: Áno. Vždy som chcel odcestovať, ale nevedel som kam, ako fungujú víza, povolenia a podobne. Keď Nasťa povedala, že na Slovensku sa jej páči univerzita, život a ľudia, povedal som si, prečo to neskúsiť. Taktiež mi pomohla nájsť agentúru, cez ktorú som sa sem dostal.

ANASTASIIA: Približne dva mesiace po Timurovom príchode sme spolu začali chodiť.

Anastasiia, spomínala si štúdium na UCM. Aký odbor študuješ?

ANASTASIIA: Študovala som na Fakulte sociálnych vied, avšak v roku 2022 odbor neprešiel akreditáciou. Jedna z poskytnutých možností bol prestup na štúdium Verejnej správy, avšak tento odbor pre mňa nie je perspektívny. Keďže som cudzinka, vo verejnej správe môžem pracovať maximálne ako sekretárka. Ďalšia možnosť bola Marketingová komunikácia na FMK, tú by som však musela začať študovať odznova. Sú s tým spojené poplatky za každý semester, preto som sa rozhodla nepokračovať v štúdiu.

TIMUR: Máme 26 rokov, dôležitejšia je pre nás už práca. Štúdium bol dôvod nášho príchodu na Slovensko, ale začínať odznova je nereálne. Milujem štúdium, no Nasťa už prácu má, takže aj jej pobyt môže byť klasifikovaný ako pracovný, potreba študovať pre ňu neatraktívny odbor preto nemá význam.

Akým jazykom sa dorozumievate v každodennej komunikácii? Predsa, ste každý z inej krajiny, so svojim vlastným jazykom.

TIMUR: Nepociťujeme jazykovú bariéru. Pre mňa je dobré, že Nasťa žila šesťdesiať kilometrov od Ruských hraníc, v meste Sumy, kde sa rozpráva miešanou ruštinou a ukrajinčinou. Doma sa teda rozprávame po rusky.

ANASTASIIA: Z Ukrajiny som bola zvyknutá rozprávať po rusky aj na gymnáziu, aj na univerzite. Bola to jedna z výhod života blízko ruských hraníc.

TIMUR: Poznám veľa ľudí, ktorí kvôli vojne prestali po rusky rozprávať. Možnosť komunikovať s Nasťou aj s jej rodinou v ruštine je preto pre mňa úžasná. Niekedy však zažívame vtipné chvíľky, kedy Nasťa použije slovo, ktoré používali v jej okolí a myslela si, že je ruské, no ja som ho v živote nepočul.

Anastasiia, keďže bývaš blízko Ruska, máte podobnú kultúru a tradície, alebo sú vaše zvyky rozdielne?

ANASTASIIA: My dvaja máme viacmenej rovnaké sviatky. No východná a západná Ukrajina majú úplne odlišné zvyky, tradície a slávnosti. Počas vojny začali ľudia považovať západné zvyky za tie viac tradičné v porovnaní s východnými, teda tými „pomiešanými“ s ruskými. Podľa môjho názoru sa však aj zvyky zo západu miešajú s okolitými krajinami ako Maďarsko, Slovensko či Poľsko.

Ako ste vnímali prvé dni začiatku vojny?

TIMUR: Tento deň si pamätám veľmi dobre. Ráno, v priebehu polhodiny Nasti zavolala jej stará mama a mne moja mama, že Rusko útočí na Ukrajinu. Začali sme pozerať správy o tom, ako Putin vyhlásil začiatok „Špeciálnej operácie“. Najprv sme tomu nechceli veriť, ale keďže Nasťa býva blízko pri hraniciach, overili sme si to u jej kamarátov a rodiny, ktorí nám potvrdili pravdivosť týchto správ. Hneď sme začali riešiť, ako by sme mohli pomôcť – napríklad vybavením práce alebo stáže pre niekoho na Slovensku, čo sa nakoniec aj podarilo.

Muselo to byť stresujúce.

Presne tak, prvé mesiace boli jednoducho neznesiteľné. Nevedeli sme, čo robiť, ako pomôcť. Bolo to množstvo informácií z Ruska, z Ukrajiny, z Európy a nevedeli sme, ktorým veriť. Veľmi dobrá reakcia bola od FMK, v podobe adaptačných kurzov. Chcel som pomôcť, ale bál som sa, ako bude na mňa pozerané ako na Rusa.

Spolu s Nasťou sme sa však informovali a začali pomáhať ako sa dalo. Pre mňa to bolo skvelé, pretože som cítil potrebu pomôcť. Pamätám si, že za tri mesiace sme spravili veľa práce, začali sme učiť slovenčinu, predstavovať fungovanie Slovenska, napríklad, kde sa nachádzajú obchody, ako kúpiť SIM kartu, otvoriť účet v banke, jednoducho základné existenčné veci.

Anastasiia a tvoje pocity?

ANASTASIIA: Môžem len potvrdiť, že prvé dni boli veľmi ťažké a mätúce. Bolo pre nás neuveriteľné, že sa môže niečo takéto diať. Panikárili sme a nevedeli, čo robiť. Ovplyvnilo to život všetkých ľudí tam, aj náš s Timurom. Neskôr sme zastavili všetko, čo sme mali naplánované a chceli sme len pomôcť.

Veľké šťastie bolo, že keď vypukla vojna, moja mama bola u nás na návšteve. Mali sme o jednu osobu menej, o ktorú sme sa museli báť. Prvá reakcia bola, ako by sme mohli dostať rodinu z ich miest, ale keď sme si uvedomili, že sa nechystajú odísť, napadlo nám posielanie balíkov so základnými potravinami.

TIMUR: Bežný život sa pre nás úplne zmenil. Počas hodín v škole som bol prítomný telom, ale mysľou som bol o niekoľko tisíc kilometrov ďalej. Nevedel som ani študovať, ani pracovať, nevedel som nič. Nevedel som, ako sa bude môj život vyvíjať, či budem mať prácu, školu. Tá neistota sa nedala ničím prehlušiť.

V tom období sme mali rozplánovaný Work&Travel v USA, takže sa pridal ďalší zdroj úzkosti. Našťastie všetko dopadlo dobre a mohli sme na leto odcestovať. Po tých ťažkých mesiacoch na Slovensku sme sa dostali ďalej od informácií a celého diania, takže nám odľahlo a bolo nám lepšie. Komunikovali sme len s rodinami.

Ako vnímate situáciu v týchto dňoch, zmenilo sa niečo?

ANASTASIIA: Mám šťastie, že moje rodné mesto nemá strategický význam. Nemáme letisko, armádne budovy, nič. Ale Sumy je aj napriek tomu na hraniciach, takže v mojom regióne neustále lietajú bomby, húka siréna a je cítiť strach, že sa každú chvíľu môže niečo stať. Máme v však kvalitný systém a vojakov, ktorí nás dokážu včas varovať a zneškodniť blížiace sa nebezpečenstvo.

Bola som tam prednedávnom a je vidieť, ako sú ľudia pokojnejší, lebo vedia, že sú aspoň z časti chránení. Avšak, keď príde varovanie, všetko sa musí zavrieť. Aj na tieto výstrahy si ale ľudia už zvykli. Jednoducho zostanú stáť pred obchodom a čakajú, kým sa znova otvorí. Stali sa súčasťou ich života. Na druhej strane, je to v relatívne bezpečnom meste na severe Ukrajiny, neviem si predstaviť, čo musia ľudia prežívať na východe krajiny.

TIMUR: Snažíme sa nepozerať správy každý deň, ale vidíme, že ľudia z tých miest jednoducho odchádzajú, keďže pri vojne mesto zaniká. Každý deň Nasťa volá či je všetko v poriadku a obaja stresujeme, pretože samozrejme nechceme vojnu. Keď jednotlivec nevie nič zmeniť, hlavné je, aby boli tvoji blízki v bezpečí.

Vrátili ste sa už viackrát domov. Pociťovali ste obmedzenia pri cestovaní tam, poprípade ťažkosti pri návrate?

TIMUR: Ja som sa už vrátil viackrát. Pamätám si však, že prvýkrát, keď som bol v Rusku, v posledný deň môjho pobytu Putin vyhlásil mobilizáciu. Ako každý Rus som mohol byť mobilizovaný. Bál som sa, že by som sa mohol ocitnúť na zozname. Všetky moje plány som okamžite zrušil a utekal na letisko, aby som počkal na svoj let v neutrálnej zóne, kde ma už nemohli odviesť.

V januári som išiel späť, kvôli narodeninám mojej mamy, avšak len na tri dni, nakoľko si pamätám neistotu z mobilizácie a táto situácia sa môže zopakovať. ked´som videl vojakov radšej som prešiel na druhú stranu ulice, pretože som nevedel, čo sa ma môžu spýtať a čo sa bude diať. Situácia je neskutočne napätá, všetko sa mení zo dňa na deň. Dostať sa domov je navyše časovo aj finančne veľmi náročné. Celá spiatočná cesta môže stáť tisíc eur.

Odchádzalo veľa ľudí, keď si cestoval?

TIMUR: Osobne som to nevidel, ale poznám ľudí, ktorí sú teraz v rôznych krajinách. Tiež aj jedného chlapa z povinnej vojenskej služby, ktorý dostal povolávací príkaz a musel ísť bojovať. Veľa mužov však ide bojovať dobrovoľne, pretože ruská vláda veľmi dobre platí. Priemerná mzda v mojom mieste je tristo až štyristo eur. Jednorazová odmena vojaka je približne štyristisíc eur a mesačná výplata sa pohybuje okolo troch tisíc. Pre mnohých je to teda možnosť, ako zarobiť. Ja to považujem za zbytočnosť. Nechcem ísť, pretože chcem žiť. Kam si tie peniaze zoberiem? Načo ísť do vojny a zarábať peniaze, ak sa muži nevrátia domov. Práve preto si veľa z nich hľadá dôvody, ako sa jej vyhnúť.

Pocítili ste zmeny správania k vám? Stala sa vám nejaká nepríjemná príhoda alebo skúsenosť?

TIMUR: Našťastie nie. Mám tu na Slovensku veľa kamarátov z rôznych krajín a vždy sú milí, pýtajú sa na moju či Nastinu rodinu, ako sa máme a podobne. Len raz sa mi stalo, že som zachytil, že niekto nechcel počúvať ruskú hudbu, čo bolo pre mňa trochu zvláštne.

Je pre mňa zvláštne súdiť človeka za niečo, čo neovplyvní, veď predsa človeka môžeš hodnotiť len za to, čo má v hlave a nie, kde sa narodil. Ja samozrejme nepodporujem vojnu, ale odsudzovať ľudí len kvôli tomu, že sú z Ruska či Bieloruska je nelogické. Každá krajina má nenormálnych ľudí, všade sa nájdu jedinci, čo podporujú túto vojnu – dokonca aj na Slovensku.

ANASTASIIA: Doteraz sme mali vždy dobré reakcie, či už tu, alebo v Amerike. Každý sa pýta ako sa darí nám a našim rodinám. Sme veľmi vďační za to, koľko ľudí a krajín podporuje nás a všetkých Ukrajincov, ktorí potrebujú pomoc. Hnevajú ma však Ukrajinci, ktorí využívajú bonusy a pomoc, aj keď ju nepotrebujú. Jednoducho majú dostatok financií, no aj napriek tomu si uplatňujú pomoc, ktorá mohla ísť niekomu v reálnej núdzi.

Vytvára to aj veľmi negatívne prostredie na sociálnych sieťach, kedy príde malé množstvo obyvateľov Ukrajiny na drahších autách a ľudia automaticky robia závery o tom, ako im je „dobre“ a aj napriek tomu dostávajú pomoc.

TIMUR: zažívame skôr prekvapivé reakcie, keď ukazujeme doklady pri cestovaní. V spomenutej Amerike sa nás pri pasovej kontrole pýtali, prečo sme ako Rus a Ukrajinka spolu. No veď asi preto, lebo chceme byť (smiech).

Ako to je vo vašom vzťahu počas vojny? Pocítili ste nejakú zmenu?

TIMUR: Mali sme aj zopár mesiacov ťažšieho obdobia. Máme jeden názor, ale na jednu situáciu pozeráme často z rôznych uhlov pohľadu. Apríl a máj boli ťažšie mesiace, ale práca cez leto v Amerike, mimo tohto diania, nám pomohla a zapracovali sme na našom vzťahu.

Hoci je pre nás dôležité jeden druhého podporovať, môžeme vidieť rôzne situácie odlišne. To však nevadí, pretože nie je potrebné meniť názory druhých. Častým problémom je politika. Diskusie o nej však nikam nevedú. Prečo sa hádať kvôli niečomu, čo nemôžeme zmeniť?

Ako by si to popísala ty, Anastasiia?

ANASTASIIA: Ja som skôr tá emocionálna a Timur si potrpí na fakty. Šíri sa pritom toľko dezinformácií, že je ťažké nájsť v nich pravdivé informácie. Vojna nie je len na Ukrajine, je všade – tá informačná.

TIMUR: Pre mňa je dôležité zistiť pravdivosť informácií, čo sa stáva stále ťažším. Ja už preto nechcem Nasti hovoriť informácie pokiaľ neviem, že sú naozaj pravdivé. Na začiatku sme mali obdobie, kedy sme sa hádali o pravdivosti rôznych udalostí, no pracujeme na tom, ako sa tolerovať a počúvať sa. Ja nechcem, aby nám politické hry zničili vzťah. Chápeme, že veci vidíme z dvoch strán, no najdôležitejšie je, že sme pár a pomáhame si.

Tiež som v neistote, pretože Saratov, z ktorého pochádzam, má strategické a vojenské budovy. Nachádza sa tam vojenské letisko, atómová elektráreň a iné budovy, ktoré sú pri vojenskom konflikte prvé na zozname strategických cieľov. A v momente, kedy aj na Rusko dopadali strely, som pochopil, ako sa Nasťa cíti.

Aké sú vaše predpovede? kedy a ako táto vojna skončí?

TIMUR: Je veľmi ťažké vôbec nájsť niekoho, kto by na túto otázku vedel odpovedať. Každopádne chcem, aby vojan skončila čo najskôr. Bojím sa o brata, ktorý môže byť každým dňom naverbovaný, pretože nemá žiadnu úľavu. Bojím sa o mamu, pretože chce ísť do inej krajiny pracovať, ale je to veľmi ťažký politický proces. Bojíme sa o Nastinu rodinu, kamarátov, jednoducho o všetkých.

Avšak akékoľvek predikcie, ktoré čítame sú nejasné. Máme sankcie, ale nefungujú. Áno obyčajní ľudia žijú o niečo horšie, ako pred vojnou, ale nemáme takú infláciu ako v Európe. Plyn nemôžeme predávať Európe, no stále sa predáva Číne, Indii a podobne, takže peniaze stále do Ruska stále tečú. Vo svete sa ľudia pohoršujú a bojkotujú ruskú hudbu, aby malé peniaze neputovali umelcom, no pritom vo svete sa naďalej obchoduje vo veľkom. Pre mňa je Rusko skvelá krajina. Nie politici a štát. Ale krajina ako taká. Ľudia, príroda, história. To je pravé Rusko.