Stand-up comedy je forma vystúpenia, v ktorej komik zabáva publikum sólovým výstupom. Vystupujúci musí svojím predstavením bojovať o priazeň publika bez cudzej pomoci či čítania pripraveného textu. Často ide o príbehy zo života (skutočné aj vymyslené) s rôznymi vtipnými odbočkami. Na Slovensku síce v poslednom období pribúdajú akcie lákajúce na „stand-upy“, nemôžeme však hovoriť o masovosti tohto žánru zábavy.
Stand-up – umenie šokovať
Počiatky siahajú až do 19. storočia. Naplno na seba stand-up komici upozornili v 50. a 60. rokoch uplynulej storočnice. Aktuálna politická situácia zmenila súčasne ráz celého prejavu. Krátke vtipy sa vytratili, nastúpila satira, čierny humor či kritika vrcholných predstaviteľov. V zámorí si tieto výstupy počas voľna medzi natáčaním filmov neraz „strihli“ aj hviezdy strieborného plátna ako Eddie Murphy, Chris Rock či Robin Wiliams.
Otváranie tabuizovaných tém, vulgarizmy a vety, pri ktorých sa obecenstvo červenalo a skrývalo si tváre. To všetko spravilo stand-up populárnym a žiadaným tovarom. Charakteristickým prvkom je prekračovanie hraníc únosného, a práve to neraz vyvoláva kontroverzie. Svoje by o tom vedel Lenny Bruce, legenda tohto „fachu“, ktorý bol niekoľkokrát zatknutý za svoj slovník. V šesťdesiatych rokoch možno niečo neobvyklé, no dnes sa bez vulgarizmov zaobíde len máloktorý vystupujúci.
Umenie komika spočíva nielen v interpretácii vlastného textu, dôležitá je aj práca s publikom a improvizácia. Od reakcie publika závisí úspech či neúspech vystupujúceho. Potlesk, prípadne vypískanie buď nútia k pokračovaniu veselej príhody, alebo sa účinkujúci musí z javiska porúčať. Pohotová reakcia na provokatéra z radu divákov však opäť môže priniesť vtipné spestrenie, záleží na schopnostiach účinkujúceho.
Z Ameriky na Slovensko…
Miestna scéna stand-up komédie sa začala vyvíjať len nedávno. Ak sa pozrieme smerom na západ, v Českej republike si získala popularitu relácia Na stojáka. Produkovala ho káblová stanica HBO a bola to prvá relácia takéhoto typu v Čechách. Reakcie publika sú nevypočitateľné, preto každý nový diel pre tvorcov predstavoval riziko. Stavili na osvedčené mená ako Tomáš Hanák, Tomáš Matonoha či Ester Kočičková. Postupom času boli objavené aj iné talenty, ktoré nevystupovali len v spomínanej šou, ale aj v iných podobných projektoch. Tie vznikali práve na popud úspechu Na stojáka.
Na Slovensku sú najznámejšími počinmi v tomto odvetví Silné reči a Pančlajn. Za prvým spomenutým projektom stojí Ján Gordulič, ktorý sa preslávil najmä ako Poštár Jano v programe Pošta pre teba. Nápad priniesť tento druh zábavy na Slovensko vznikol v roku 2010. „Oslovil ma kamoš Kinet z vtedy nového NuSpirit clubu, že by chcel mať stand-up comedy, podobne ako videl na svojich cestách v Londýne, New Yorku a iných metropolách. Napadol som mu ako prvý ja,” hovorí Gordulič, ktorý okrem organizácie programu sám pravidelne vystupuje. Zároveň dodáva, že od novembra 2010 nevynechali ani jeden mesiac. V Silných rečiach vystupujú známejšie, ale aj úplne nové tváre. Účinkujúcich do svojej šou vyberá priamo v šou. Väčšina sa vraj príde ukázať na open mic, kde možnosť vystupovať má ktokoľvek, kto sa pár dní vopred nahlási. „Ak sú dobrí, zavolám ich znova a dám im pár rád. Ak sú dobrí niekoľkokrát po sebe, začnem im platiť,“ dodáva.
Silné a iné reči
Azda najväčšou konkurenciou pre Silné reči je Pančlajn. Jeho existencia nie je dlhšia než rok, no svoju základňu fanúšikov si už šou stihla získať. Pančlajn vznikol v hlave Sama Trnku, známeho z denníka SME. Jeho prvé pokusy v Silných rečiach nedostali kladné reakcie, a tak sa rozhodol začať s vlastným programom, v ktorom by vystupovali stand-up komici. Motiváciou bola aj snaha zlepšovať svoje výstupy a skutočnosť, že na vlastnej šou sa nemusí báť toho, či ho niekto pozve.
Výber protagonistov do Pančlajnu je neraz „kradnutím“ toho najlepšieho z konkurencie: „Chodím sa dívať na iné scény, niečo je aj na YouTube. Ak sa mi niekto páči, zavolám ho do Pančlajnu. Volávam ľuďom, o ktorých si myslím, že by to mali skúsiť, lebo na to majú.“ Kým v Silných rečiach môže dostať šancu na účinkovanie ktokoľvek, Samo Trnka sa k tejto možnosti stavia úplne inak: „Občas sa mi prihlási niekto, kto stand-up ešte nerobil, ale rád by ho vyskúšal. To veľmi, veľmi vítam, len na Pančlajne na to nie je miesto – to je scéna pre „overených“. Záujemcom preto odporúča vyskúšať si to v Daj hubu, čo je komorná scéna v Scherzi, ktorá veľa odpúšťa. ,,Tiež by sme radi rozbehli show práve na hľadanie nových talentov,“ uzatvára Trnka.
„Ak sú stand-upisti dobrí, zavolám ich znova a dám im pár rád. Ak sú dobrí niekoľkokrát po sebe, začnem im platiť.”
Napriek tomu, že Silné reči a Pančlajn ponúkajú rovnaký druh zábavy, Samo hovorí len o teoretickej konkurencii. Každá scéna má svoje publikum a pokiaľ sa v minulosti stalo, že sa počas jedného večera konali obe šou naraz, bolo vypredané.
Rozmach stand-up komédií na Slovensku dokazujú aj trnavské Žarty bokom, ktoré sa konajú pravidelne od roku 2012. Michal Klembara z OZ Publikum.sk stál pri ich zrode: „Od roku 2007 sme organizovali v Trnave podujatie Improliga. Je to síce iný druh komiky/komédie ako v prípade stand-upu, ale priebežne sa na nej objavovali ľudia, ktorým bol stand-up blízky.” Hovorí, že chceli vytvoriť priestor aj pre nich a tiež malo ísť o platformu, kde by sa mladí komici učili, ako na to. ,,Stand-up je totiž špecifický práve tým, že inak ako vystupovaním sa ho nenaučíte robiť. Potrebujete si to jednoducho skúšať na živom publiku.“
“Stand-up je totiž špecifický práve tým, že inak ako vystupovaním sa ho nenaučíte robiť.”
Žarty bokom sa konajú dvakrát ročne. Divácky záujem je vyšší, než sa očakávalo, a tak sa muselo zmeniť aj miesto ich konania. Pôvodným zámerom bolo vraj vytvorenie menšieho podujatia, na ktorom budú mať účinkujúcu priestor učiť sa. Klembara tiež hovorí, že ,,už od prvého vydania v roku 2012 bol záujem divákov veľmi veľký a ďalej rástol. V pôvodných priestoroch to už nebolo únosné, a tak sme Žarty bokom teraz preniesli do kina Hviezda, kde bude pre účinkujúcich aj divákov omnoho viac komfortu.” V budúcnosti plánuje túto stand-up comedy show premiestniť do práve budovaného kultúrneho centra Malý Berlín.
Snaha komika, (ne)záujem publika
Samotní komici sa okrem stresu a nervozity z vystúpenia musia popasovať aj s tým, aby publikum svojimi príhodami zaujali. Niektorí si svoje vtipy vopred zapisujú, iní idú „z hlavy“. „Na rozdiel od iných kolegov si nič nezapisujem. Iba zbieram nápady a keď sa blíži šou, spojím ich dokopy a často vymyslím tretinu na pódiu. Alebo aj dve tretiny,“ hovorí Dano Čistý, ktorý je vďaka programu No Davaj! známy aj trnavskému publiku. K stand-upom sa dostal cez Silné reči, keď pri prvom „open micu“ zaujal publikum. Odvtedy sa už objavil v Pančlajne, Daj Hubu i Žarty bokom. Na prvý pohľad zamyslený introvert si obecenstvo získal svojím bezprostredným prejavom a príbehmi s prekvapivým koncom. Nie je prekvapením, že to boli práve americké a anglické relácie, ktoré boli jeho prvým stretnutím so stand-upom. Bohužiaľ (aspoň pre samotných protagonistov), honoráre ani zďaleka nie sú na úrovni tých amerických. „Stand-upy nikto nerobí kvôli peniazom. Aspoň nie na Slovensku.“
Peniaze teda nie sú hlavnou motiváciou pre stand-upistov. Vynaloženie úsilia, prekonanie trémy a strachu a snaha o čo najlepší výkon na javisko pramenia z niečoho úplne iného: „Motivácia je u mňa, ako vždy, jedna vec: Výzva. Je to sebarozvíjanie, testovanie svojich schopností a zároveň, vždy som miloval, keď sa mi podarilo niekoho rozosmiať. Je to satisfakcia v časoch, kedy ľudia ten smiech potrebujú najviac,“ hovorí Antonios Vlachou, ktorý sa zúčastňuje pravidelne na stand-upoch, okrem iného aj na Pančlajne. O tom, že satisfakcia sa nedostaví vždy, sa presvedčil aj na vlastnej koži. Jeho najhoršou skúsenosťou bola súkromná akcia. ,,Vystupovali sme po boku Janka Gorduliča. Nikto nikoho vtedy nepočúval, „smotánka“ si zaplatila lístky, len aby sa ukázali medzi sebou. Ten večer bol najhorší počas mojich stand-upových skúseností.” Na záver dodal, že dnes je už niekde inde a bol by fakt drzý, ak by sa niečo také zopakovalo.
