Ako vznikol Samo Marec ako bloger?
Samo Marec ako bloger vznikol z dôvodu, že moja vtedajšia frajerka odišla na Erasmus do Španielska a ja som mal zrazu veľa voľného času. Začal som teda písať blogy a bol som presvedčený, že keď zverejním svoj prvý článok, celý slovenský internet predo mnou padne na kolená. Nikto si to, však, nevšimol a spomínaný článok bol hrozný. Ešte doteraz je na mojom starom blogu na SME. Občas, keď niekde rozprávam alebo mám prednášku pre decká, tak ten starý článok vytiahnem, prečítam im ho a oni mi ho úplne zakopú pod čiernu zem. Až potom im poviem, že to je prvé, čo som na slovenský internet napísal ja.
O čom bol?
Bolo to vyznanie lásky. Ako mi priateľka strašne chýba.
Odkiaľ pramení potreba vyjadrovať sa verejne?
Je to hlavne moja psychohygiena. Myslím si, že na Slovensku sa dejú také absurdné veci, že keby som to aspoň takto nevyventiloval, tak mám pocit, že ma trafí šľak. A že to čítajú ľudia, to je vedľajší produkt.
Neuvažovali ste niekedy nad písaním na plný úväzok?
Mal som ponuky, aby som sa stal novinárom, ale to, čo robím teraz v reklame, mi zarába o dosť viac. Plat tam bol taký nízky, že neviem, ako by som to zvládol. A popritom si užívam svoju slobodu. Je rozdiel vyprodukovať štyri kvalitné články týždenne s tým, že musíš.
Kedže vaše blogy sú aj politické, nie všetkým názorovo padnú vhod. Ako vnímate negatívne reakcie?
Akurát dnes mi Facebook pripomenul, že zajtra budú 4 roky, odkedy som napísal článok o Modrom z neba, ktorý si prečítalo asi štvrť milióna ľudí. Vtedy som schytal asi najviac pozitívnych, ale aj najviac negatívnych reakcií. Napríklad jedna pani zo Slovenskej akadémie vied mi napísala zo svojej pracovnej adresy, že mi praje, aby celá moja rodina dostala rakovinu. Bol som veľmi prekvapený intenzitou reakcií a trvalo mi dosť dlho, kým som to strávil.
„Bol som presvedčený, že keď zverejním svoj prvý článok, celý slovenský internet predo mnou padne na kolená.“
S blogovaním ste začali na SME a po vstupe Penty ste prešli do Denníka N. Ako vnímate s odstupom času tento krok?
Ja som to rozhodnutie neurobil z nejakých silných etických pohnútok. Urobil som to preto, lebo som mal vtedy celkovo obdobie prestavby, keď som potreboval zmeniť úplne všetko vo svojom živote. A okrem toho si myslím, že ako to Denník N robí, že často píšu aj dlhé reportáže, viac sa zameriavajú na video obsah a snažia sa budovať si svoju komunitu, je podľa mňa model, ktorým by sa médiá mali uberať. SME sa mi zdalo už príliš veľké na to, aby sa tam mohli udiať nejaké zásadné zmeny.
A čo sa týka blogov?
Až tak to nesledujem. Mám pocit, že na SME išli dole nielen kvalitatívne, ale oveľa menej ľudí ich aj číta, pretože všetci známi blogeri prešli do Denníka N. A ak na N-ku niekto napíše dobrý blog, tak ho čítajú desaťtisíce ľudí. Ja som dnes napísal týždňový prehľad, ktorý som zo seba vypľul dnes ráno o pol ôsmej a už si to prečítalo nejakých 40 000 ľudí. Navyše, N-ko produkuje aj menej obsahu, čiže sa to tam tak rýchlo nestratí.
Nemáte pocit, že v Denníku N sú oveľa väčší aktivisti ako v SME?
To sa mi veľmi nepáči. Niekedy mám pocit, že to preháňajú a niektoré veci až príliš hrotia. Ako som spomínal ten článok o Modrom z neba, dnes by som už taký nenapísal. Čím dlhšie píšem, tým mám menej potrebu zastávať vyhranené názory. Môj momentálne jediný vyhranený názor je, že Kotleba je fašista a ľudia by ho nemali voliť. Ale tie spory, či je Sulík fašista, to išlo úplne mimo mňa. Takéto veci N-ko robí a nie vždy sa mi to úplne páči. Na druhej strane, aj moje spojenie s nimi je oveľa voľnejšie, ako si veľa ľudí myslí. Ja som bol v redakcii možno dvakrát.
Vyrastali ste v prostredí Tatier, čo často spomínate aj vo svojich textoch. Vnímate pri cestách domov a späť do Bratislavy výrazné rozdiely vo vnímaní spoločenských problémov u ľudí z rôznych oblastí Slovenska?
Je to plus-mínus sedem rokov, čo som v Bratislave. Na druhej strane, často chodím aj domov. Veľa cestujem po Slovensku, mal som frajerku zo Starej Ľubovne, za ktorou som cestoval z Popradu tým vlakom, kde úradujú kotlebovské hliadky. Čiže veľmi dobre viem, ako to tam vyzerá. Rodinu mám v podstate celú zo Spiša a mám aj predstavu o voličoch Kotlebu. Ja chápem prečo ho volia. V živote s tým nebudem súhlasiť, ale chápem to. Nemyslím si, že robia dobre, ale rozumiem, ako sa k tomu dostali. Pocit odtrhnutia od reality akceptujem, ale nie je úplne pravdivý. Stačí, že sa človek trochu vznešenejšie vyjadruje a ľudia začínajú mať pocit, že sa vyvyšuje. Lenže, nie všetky veci sa dajú povedať jednoducho a nie všetky veci sa dajú zhrnúť do facebookového statusu. To je vec, ktorá ma vytáča na všetkých politikoch. Riešia veci, ktoré vieš vysvetliť v jednom statuse. Ja som už minimálne päť rokov nepočul normálnu koncepciu s analýzou. Tu sa riešia veci, ktoré sa zmestia na Facebook. To je strašne banálne. Ľudia z toho majú pocit, že v Bratislave sa riešia zvláštne veci, ale zložitú realitu nemôžeme popísať, ako keby sme sedeli v krčme.
Aj slovenskí politici sa naučili používať sociálne siete. Napríklad pán premiér.
On si ma zablokoval. Teda nie on, ale Erik Tomáš, ktorý mu to spravuje.
Sú, podľa vás, sociálne siete silným nástrojom politického marketingu?
Bilbord je dnes v porovnaní s cielenou facebookovou reklamou maximálne neefektívna metóda. Na Facebooku si to viete všetko nastaviť a trafíte toho, koho chcete trafiť. Aj Donald Trump vyhral voľby vďaka mikromarketingu. Na Slovensku bola SaS prvá strana, ktorá sa do parlamentu dostala cez blogy, keď ešte Facebook takto nefungoval. Že sa to teraz podarilo niekomu, koho nemáme radi, tak to skrátka chodí.
Vaša aktuálna séria diskusií s občianskym aktivistom Jánom Benčíkom vyvoláva mnoho emócií. Ako vzniklo toto spojenie?
Druhá strana si myslí, že náš svet je extrémne prepojený. Musí v tom byť nejaký systém a niekto to musí s určitosťou zastrešovať. Janko Benčík mi napísal, že nás volajú do Trnavy. Asi dva dni pred diskusiou som zistil, že to mám vlastne moderovať. A bolo to, mimochodom, prvýkrát, čo som sa vôbec s pánom Benčíkom stretol. Tieto veci vznikajú náhodou. Keď ma niekde pozvú a je to aspoň aspoň trochu zaujímavé, tak vždy rád prídem.
„Môj momentálne jediný vyhranený názor je, že Kotleba je fašista a ľudia by ho nemali voliť.“
Čo hovoríte na diskusiu v Trnave?
Keď som išiel z Bratislavy, prisadli si ku mne do kupé dvaja páni. Muž a chalan. Prisahám, že som to nepočúval, ale sedeli sme tam len traja. Mladý chalan išiel na diskusiu a starší pán bol jeho otec. Ako sa medzi sebou bavili, oni toho Janka Benčíka autenticky nenávideli. Rozumiem, že aj ja niekomu leziem na nervy tým, čo píšem. Aký je však dôvod, aby niekto prechovával k druhému až také extrémne pocity?
A samotná diskusia?
Bavili sme sa o tom, kto je, odkiaľ pochádza, o jeho rodinnom zázemí, o detstve. Samozrejme, že to nezabránilo tomu, aby diskusia nebola trošku radikálnejšia. Ja som mal obavy z toho, koľko odporcov príde. Organizovali sa a nevedel som odhadnúť, či ich príde desať alebo šesťdesiat. A je jasné, že tí, ktorí s pánom Benčíkom súhlasia, sa v debate ozývajú menej. Diskusia bola trošku drsnejšia, ale snažil som sa byť férový.
Na podobnej prednáške v Ružomberku, pri téme holokaust, demonštratívne odišiel jeden pán. Vysvitlo, že to bol okresný predseda ĽSNS.
Na jeseň som bol v Trnave v nejakom kine s pánom z ministerstva vnútra a s Irenou Bihariovou (predsedníčka organizácie Ľudia proti rasizmu, pozn. red.). Vytiahol som fotku, kde je jeden z týchto pánov odfotený pri spaľovacích peciach v Osvienčime. Normálne tam leží a ukazuje palec hore. To bola asi najhoršia vec, čo som v živote videl. A keď som to ukázal, tak z polovice sa ozvalo zdesenie a z druhej polovice sa ozval smiech.
V Ružomberku dokonca tohto pána napadol medzi dverami jeden pankáč, čím dehonestoval celú debatu.
Mne sa to tiež stalo po diskusii v Trnave. Nejaký opitý chalan začal extrémistom nadávať, jedného tam chytil pod krk. A to je strašne hlúpa vec. Potom strácaš morálne právo. Jednak to násilím nevyriešiš a na druhej strane im dávaš muníciu. Nabudúce pred diskusiou poviem, aby nepili príliš veľa piva a ak by mali takéto chute, nech sa na to radšej vykašlú.
Popri blogovaní ste stihli napísať a vydať knihu This is Hardcore. Ako vznikala?
Výhodou knihy je, že nie je ukotvená v realite, lebo ak by bola, už by som nebol nažive. A podobne ako pri blogoch som bol presvedčený, že ja tú knihu musím napísať a všetci budú hotoví z toho, aká je dobrá. Aj keď sa, tuším, vypredala, čiže z tohto pohľadu to nebol prepadák a aj recenzie boli v zásade pozitívne, ja som si ju asi pred dvoma rokmi začal čítať a zistil som, že je to zlá kniha. Ale nevadí, hlavne, že na to ľudia neprišli.
V úvode píšete, že tento príbeh nie je pravdivý, ale mohol by byť.
Dej sa odohráva v Tatrách, lebo nemám dostatok fantázie. Ale som si absolútne istý, že niečo také sa odohráva v každom meste. Tie fragmenty sú univerzálne platné. Určite všade existuje taká krčma a určite je všade kopa deciek, ktoré nevedia čo so životom.
Postavy sú, takpovediac, stratené, bez ideálov. Je to realita, ktorú ste v Tatrách zažívali?
Tatry sú krásne, tam sa reálne žije dobre. Kým sa veľmi nesnažíš, tak nie si nezamestnaný. Môžeš sa lyžovať. Ja som veľmi veľa rokov učil lyžovanie. A napriek týmto pekným veciam mimo sezóny pravdepodobnejšie stretneš medveďa ako človeka. Vtedy sme zakúsili pocity prázdna a ľudia ich riešili rôzne. Tí, čo ostávali doma, boli najrozumnejší, my ostatní sme sa stretávali v spomínanej krčme.
Plánujete aj ďalšiu knihu?
Mal som napísanú aj druhú knihu, ktorá vôbec nesúvisela s tou prvou a ak by bola vyšla, tak by vyšla teraz v novembri. Rozhodol som sa ju však nevydať. Už na nej robila aj korektorka, ale potom som si povedal, že nie.
Prečo?
Lebo si myslím, že zodpovednosťou človeka, ktorý sa verejne vyjadruje, je vyjadrovať sa tak, aby neublížil niekomu konkrétnemu, kto sa voči tomu nemôže brániť. To samozrejme neplatí pre politikov. Politici sú verejne známe osoby, ktoré musia znášať mieru spoločenskej kritiky, ale pre bežných ľudí to neplatí. V tej knihe boli veci, ktoré som tak nemyslel, ale niektorí ľudia by si ich mohli zle interpretovať a mohlo by im to ublížiť.
Takže, kniha do šuplíka?
Áno, ale niektoré scény sa ešte dajú použiť aj v iných knihách a ak sa ešte rozhodnem vydať knihu, tak ich určite použijem.
Okrem spoločenských tém sa venujete aj športovej publicistike. Čo podľa vás chýba športovej žurnalistike na Slovensku?
Z môjho pohľadu tam chýbajú zaujímavé veci. Rozprávam sa o tom s kamarátmi, športovými novinármi, a oni hovoria, že hej Samo, ale niekto musí napísať, že Slovan – Inter 1:1.
„Oveľa lepšie sa cítim v zafajčenej, škaredej krčme, ktorá sa za tridsať rokov absolútne nezmenila, kde sa na pive stojí, fajčí sa tam a vidno, že tí ľudia úplne nevyhrali vo svojom živote.“
Takže vám prekáža tá spravodajská šablóna?
To je to klasické spravodajstvo, ktoré musia robiť. Ja mám pocit, že žurnalistika sa posúva a ak chceš osloviť širšiu cieľovú skupinu, musíš to podať tak, aby to bolo zaujímavé. Aj ten Slovan – Inter 1:1 vieš podať cez nejaký príbeh. Preto, keď píšem články, si vždy predstavujem, že to číta žena, ktorá o tom nevie nič.
Musí to byť konkrétne žena?
Viem, že to vyznieva stereotypne, ale keď píšem o FC Barcelona, tak chlapi majú skôr nejaké záchytné body, aj keď ich futbal nezaujíma. Predstavím si človeka, ktorý o tom absolútne nič netuší a ja mu to musím vysvetliť zaujímavo a zároveň musím osloviť aj ľudí, ktorí vedia o čo ide.
V jednom zo svojich textov ste prezradili, že bývalý reprezentačný tréner Vladimír Weiss žiadal váš vyhadzov zo SME-čka (hoci ste neboli ich zamestnancom). Aký je váš pohľad, s odstupom času, na takýto tlak?
To sa stalo viackrát. Jeden bývalý miniatúrny politik Ivan Weiss, ktorý mal veľmi krátko stranu 99%, ma chcel tiež pred voľbami žalovať. A robil to len preto, lebo hľadal nejakú publicitu. My sme sa potom aj stretli na mierových rokovaniach. Bol tam vtedy Karol Sudor, šéf blogov, pán Fulmek ako šéf vydavateľstva a skončilo to tak, ako sa tieto veci končia vždy. Dohodli sme sa, že sa nevieme dohodnúť a že sa uvidíme na súde. A tento súd nikdy nebol.
Máte viac podobných skúseností?
Naposledy to chceli z Konzervatívneho výberu asi pred dvoma mesiacmi, ale medzitým už aj skončili. A tento Vladimír Weiss, to je skôr vtipná príhoda. To usvedčuje toho človeka, že má neuveriteľné ego a po druhé, že absolútne nevie. Ale to vo všeobecnosti majú známi ľudia problém s tým, že niekto môže prísť a niečo si na internet napísať. Ty v ich očiach nemáš tú autoritu. Ten článok s Weissom bol slušne vyargumentovaný. Ja som tam dal štatistiky. Odohrali sme posledných 15 zápasov, 10 sme prehrali, nedali sme žiadne góly, celé to bolo zlé. A bola tam len otázka, či by nemal odstúpiť. Ale takíto ľudia sa nevedia nejako slušne vysporiadať s kritikou.
Aj syn pána Weissa má toho už veľa na rováši.
Vo finále to poukazuje na ich inteligenciu. Tam úplne platí: aký otec, taký syn. O Vladkovi kolujú rôzne príbehy. Ja rozumiem tomu, že športovci nemusia byť géniovia a mentálni giganti, lebo to je presne tak, že ľudia nadávajú, že športovci sú hlúpi. Ale žiadať od špičkového športovca, aby bol zároveň filozofom je ako žiadať, aby bol filozof špičkový športovec. Klub alebo reprezentácia má takého človeka zobrať a povedať mu, počúvaj ma Vlado, teraz si už strašne známy, máš 150 000 odberateľov na Twitteri alebo na Instagrame, s tým prichádza nejaká zodpovednosť a sú veci, ktoré nemôžeš robiť. Toto formovanie nikto nerobí a potom sa futbalisti hádajú s novinármi a novinári s futbalistami a športoví komentátori sa im klaňajú, len aby im, preboha, znova dali rozhovor.
Dá sa to uplatňovať len na futbalistov?
Niektoré športy to priťahujú viac, iné menej. Šachisti to asi nerobia. O Žigovi Pálffym sme vedeli, že asi nebude Hemingway, ale on sa v Amerike aspoň naučil odtiaľ potiaľ a toto Vlada Weissa nenaučil nikto.
Spomínali ste, že ste pracovali aj ako inštruktor lyžovania. Nedávno skončilo finále svetového pohára. Vlhová vyhrala závod a Zuzulová sa vyjadrila, že bude pokračovať v kariére. Čo si myslíte o takejto renesancii lyžovania na Slovensku?
Škoda, že tam je Mikaela Shiffrin. Môžete súťažiť, kto bude druhý, pretože ona má vlastnú súťaž. V podmienkach, v ktorých sa Slováci venujú lyžovaniu, sú to obrovské úspechy. Napríklad Žampovci sú normálni chalani, ktorí bývajú odo mňa cez ulicu a viem, ako roky makali. Nikto o tom nevedel, iba ja som videl, ako každé ráno o pol siedmej sadajú do auta a idú niekde preč. Adam skončil 6. na olympiáde a teraz končia 30. alebo 50. A pritom, byť v niečom 30. na svete je, podľa mňa, super. Ja nie som v ničom 30. na svete a ani nikdy nebudem. Aj to je úspech, ktorý stojí strašne veľa driny a naozaj sa môže stať to, že napríklad keď si niekde na 50. mieste v lyžovaní, tak z teba milionár nebude. To je drina a ťažký život, ktorý musíš mať nesmierne rád, aby si sa tomu venoval.
A čo pojmy ako bratislavská kaviareň?
Pokiaľ ide o bratislavskú kaviareň, ja vždy hovorím, že nie som kaviarenský povaľač, ale krčmový postávač. Oveľa lepšie sa cítim v zafajčenej, škaredej krčme, ktorá sa za tridsať rokov absolútne nezmenila, kde sa na pive stojí, fajčí sa tam a vidno, že tí ľudia úplne nevyhrali vo svojom živote. To presne súvisí s tým, čo som hovoril na začiatku. Keď povieš, že niekto je bratislavská kaviareň, ty implikuješ, že niekto je odtrhnutý od reality. Ale tých realít existuje viac. To, čo ja žijem je tiež jedna z realít.
Autor: Michal Haviar
Foto: Marika Vencelová
