Simona Salátová je slovenská stand-up komička. Rozprávali sme sa o jej práci, živote, spoločenských konvenciách aj o tom, prečo vysoké pozície zastáva viac mužov ako žien a ako to môžeme zmeniť.
Simona Salátová, pre niektorých známa ako Simona Comedy, začínala s komikovaním v Silných rečiach. Vo svojich vystúpeniach sa zameriava najmä na ženské témy a ako sama tvrdí, nemá problém hovoriť o hocičom.
Aktuálne ste na scéne jediná ženská stand-up komička. Nechýba vám konkurencia?
Určite áno, ja by som bola veľmi rada, keby prišli ženy, ktoré sa neboja byť vtipné. Myslím si, že stále žijeme v takých okovách slušnosti a toho, že si nemáme nikoho pohnevať. Je veľa žien, ktoré sa neboja povedať veci na rovinu a nahlas, no väčšina sa bojí, že tým skôr o niečo prídu.
V čom to majú ženy komičky ťažšie a v čom, naopak, ľahšie ako muži?
Všade, kde je viac mužov, to majú ženy ťažšie. Nezmeníme to nijak inak, len tým, že sa budeme medzi nich tlačiť, prebojujeme sa a vytvoríme si svoje miesto, s podmienkami, aké budú vyhovovať nám. Ťažšie to máme možno v tom, že si už vopred vytvárame prekážky a vidíme problémy, prečo sa to nemusí podariť. Podceňujeme sa oveľa viac ako muži.
Čím to je?
Sme citlivejšie, bojíme sa, že niekoho sklameme alebo niečo neurobíme dobre, že nás nebudú mať ľudia radi. Na tomto by sme mali pracovať a zbaviť sa toho, pretože aj to je dôvod, prečo vysoké pozície zastáva viac mužov ako žien. Musíme sa ozývať a nebáť sa.
Je nejaká téma, ktorej sa nerada venujete?
To je výhoda komika, že si môžem vyberať témy, ktoré chcem. Môžem rozprávať to, čo chcem, ako chcem, takže ani neviem, či mám nejakú neobľúbenú.
Tak z hľadiska prípravy, ktorá je najnáročnejšia alebo vám zaberie najviac času?
Po dvojročnej pandemickej pauze je pre mňa príprava ktorejkoľvek témy oveľa ťažšia, pretože som si zvykla na iný režim. Teraz, keď je ešte aj vojna, mám obzvlášť problém robiť vtipy. Asi všetky témy sú pre mňa rovnako náročné, každá sa dá poňať vtipne, len musím mať otvorené oči a myseľ.
Čím by ste boli, keby ste neboli komičkou?
To sa pýtam posledné dni aj ja. (smiech) Asi by som sa šplhala niekde do diplomacie alebo politiky, to ma vždy veľmi zaujímalo. Alebo by som možno skončila pri tom, s čím som začala, a teda v gastre.
Sebavedomie nie je o porovnávaní sa s inými, ale o tom, že nemáme potrebu sa porovnávať.
Prečo je podľa vás v politike tak málo žien?
Ako kde, napríklad vo Švédsku, Fínsku či Bielorusku to majú takmer 50 na 50. Ale ani to nemusí byť správne nastavenie, takéto vysoké funkcie majú zastávať ľudia podľa schopností, nie pohlavia. Nie je podstatné, koľko máme žien v politike, ale to, či majú rovnaké možnosti ako muži. Myslím si, že máme v parlamente dosť žien, len ich nepočuť.
Čo by ste v úlohe političky zmenili ako prvé?
Ja ako matka by som konečne riešila otázku slobodných rodičov. Napriek tomu, že ich je veľa, aj ja sama som to zažila a na Slovensku je to dlhodobo zanedbávaný problém. Po nápady nemusíme chodiť na Mars, stačí sa pozrieť do okolitých štátov, kde fungujú centrá pre slobodných rodičov.
Okrem toho, nechápem, že u nás stále nie je samozrejmosťou prítomnosť rodiča pri chorom dieťati v nemocnici alebo prítomnosť partnera pri pôrode. Veď to sú triviálne veci.
Svoje stand-upy ste postavili, okrem iného, aj na robení si vtipov z vašej postavy. Dokážu vás ešte rozhodiť uštipačné poznámky?
Jasné, že áno. Aj môj podcast 90-60-90 je o tom, že by sme si mohli uvedomiť, čo môžu takéto slová spôsobiť druhému človeku. Myslím, že vlna nenávisti, ktorá je aktuálne obrovským problémom, pramení na sociálnych sieťach. Stačí si povedať, že nemusím všetko komentovať a to isté platí aj v realite.
Nie je podstatné, koľko žien máme v parlamente, ale či majú rovnaké možnosti ako muži.
To, že si robím zo seba srandu, aby som pobavila ľudí, neznamená, že si môže do mňa hocikto kopnúť. Práve to, že som sebavedomá žena, mi dáva možnosť žartovať na svoj účet, no zároveň sa nenechať urážať.
Existuje nejaká správna reakcia na bodyshaming?
Odporučila by som sa zamerať na vlastnú vnútornú silu a sebavedomie. Aj v podcaste zaznelo, že ak niekto povie niečo, čím haní náš fyzický výzor, tak po prvé, on prenáša debatu na úroveň základnej školy a po druhé, treba si pripomenúť veci, ktoré sme v živote zvládli a každý deň zvládame a že táto poznámka je niečo, na čom vôbec nezáleží.
Ako sa s kritikou vysporadúvate vy?
Snažím sa ju nevyhľadávať, zbytočne si nečítam komentáre, neotváram správy od cudzích ľudí, aj keď viem, že sa tým pripravujem o veľa pekných odkazov. Často sa tam však objaví hlúposť, ktorá mi zbytočne zahltí hlavu.
Hovorí sa, že ženy sú k ženám často kritickejšie, súhlasíte?
Ja som vždy vravela, že keby sme sa my, ženy, mali navzájom rady, mohli sme už dávno vládnuť svetu. Sme veľmi súťaživé, myslím si, že to pramení vo výchove typu: „Daj si pekné, lebo aj Zuzka bude mať pekné. Pozri sa, ako sa učí Janka, prečo aj ty nemáš jednotky?“ Odmalička nás vedú k tomu, aby sme boli lepšie, krajšie, šikovnejšie, úspešnejšie a ja sa často pýtam, o čo nám vlastne ide? Sebavedomie nie je o porovnávaní sa s inými, ale o tom, že nemáme potrebu sa porovnávať.
Vrátim sa ešte k vašej práci. Okrem humorných formátov sme vás mohli vidieť aj v serióznej relácii Silná zostava. Prečo ste skončili?
Menili sa stoličky a nové vedenie zrejme chcelo tú zmenu preniesť aj do zostavy. Mám rada, keď môžem fungovať voľne a improvizovať. Viem, že sa to nehodí do každej relácie a to bol zrejme kameň úrazu.
Vyhovuje vám práca umelca na voľnej nohe?
Mám radšej istoty a toto je niečo, na čo si stále zvykám. Je potrebné ustavične niečo vymýšľať, vedieť flexibilne reagovať a s deťmi je to ťažšie. Matky podnikateľky nemajú žiadne garancie, keď potrebujú PN-ku, keď im ochorie dieťa a musia si vziať OČR, alebo keď idú rodiť, to je konečná pre ich materskú.
A nehovoriac o tých, ktoré sú matky samoživiteľky. Ako je to u vás doma, napríklad čo sa týka rozdelenia domácich prác?
Ja som bola vždy na ne zvyknutá, ale tým, že vo mne rástol feministický duch, som bola stále viac presvedčená o tom, že aj chlap má mať rovnaký diel na domácich prácach. Každodenne som mu to vyčítala, až sme si raz sadli a spísali, čo každý z nás robí pre chod domácnosti. Zistili sme, že to máme výborne rozdelené, pretože on rieši veci, ktoré sa mne nechcú robiť. To som ale dovtedy nevidela.
Keby sme sa my, ženy, mali rady, mohli sme už dávno vládnuť svetu.
Ktoré sú to?
Napríklad starostlivosť o nášho diablom posadnutého psa alebo vozenie môjho syna ráno do škôlky. Potrebovala som samú seba presvedčiť, mať čierne na bielom, že nevisí všetko na mojich pleciach.
Takýto problém má zrejme viacero žien. Čo v prípade, ak majú skutočne viac úloh ako muži, vrátane starostlivosti o deti, no partneri im povedia, že sú to „ženské práce“?
Neustúpiť. Zároveň, keď vidíme, že partner nám dlhodobo nevie splniť to, čo je pre nás dôležité, nebáť sa zo vzťahu odísť. Ženy sú často pripútané k partnerovi len preto, že si nevedia predstaviť, aké to bude, keď vzťah skončí. Zmieria sa s nenaplnenými túžbami, a to je podľa mňa veľká hlúposť a zlý vzor pre ďalšie generácie.
Ide to možno ruka v ruke s tým, že ženy sa viac podceňujú a boja sa sklamania.
Všetko sa so všetkým prelína. Sama som si to vyskúšala na vlastnej koži, bola som v zlom vzťahu, rozvedená, všetkým som robila po vôli, nectila som si samú seba a bolo to najhoršie obdobie môjho života. V jednej chvíli som to zmenila a cítila som sa ako nový človek. Naozaj veľmi záleží na tom, aby sme si vedeli povedať, že si zaslúžime šťastie.
Takže kľúčom je sebaláska?
Znie to príliš jednoducho, a ja som veľký zástanca toho, že veci nie sú jednoduché. Ale áno, je to veľkým kľúčom.
