Aké si mal predstavy a ciele, keď si sa púšťal do oblasti štúdia filmovej vedy?
Pre mňa to už vtedy bola potenciálne jediná škola, ktorú by som chcel študovať pretože som si povedal, že by som sa tomuto odboru chcel venovať aj profesionálne. Z absolventov sa tejto oblasti nevenujú síce úplne všetci, aj keď VŠMU má zo všetkých škôl najväčšiu zamestnanosť, a to aj kvôli tomu, že každý rok tam nekončí niekoľko tisíc ľudí, ale relatívne málo. Hľadal som katedru, ktorá by ma na filmovej a televíznej fakulte zaujímala a objavil som práve spomínanú filmovú vedu a multimédiá – kritika, hodnotenie, príprava festivalov, propagácia čiže opozícia voči aktívnym tvorcom. Už 4 roky predtým, než som na túto školu šiel, som sa tejto oblasti venoval, čiže som sa tam dostal ako človek, ktorý už pracoval s tým, čo chcel študovať. V podstate som to bral ako potvrdenie toho, čo som robil. Pre mňa bolo dôležité aj to, že som získal kontakty na ľudí, ktorí sa taktiež venujú tomuto oboru. Čiže je to najmä o tých ľuďoch, ale samozrejme škola nejde na druhú koľaj, lebo som presvedčený, že na Slovensku nie je príjemnejšie štúdium, ako na tejto katedre, kde to bolo najmä o veľa čítaní a veľa pozeraní.
„Na vysokej škole ma veľmi nechceli.“
Dá sa filmovou kritikou na Slovensku uživiť?
Neviem na to priamo odpovedať. To, čo robím ja je už množstvo iných vecí, nielen filmová kritika. Z vonku to tak síce môže pôsobiť, ale ja sa už venujem skôr marketingu, predávaniu priestoru a zháňaniu partnerov.
Ako prišlo k myšlienke založiť kinema.sk?
Ako dieťa som chcel byť kameraman, ale nikdy som nad tým nerozmýšľal tak, že by som to mohol aj robiť a do školy som nastúpil ako starší človek, nie v tom veku ako je u nás zvykom. Obrat nastal, keď som šiel na rok na vojnu a jediným zmysluplným trávením času mi pripadalo chodenie do kina, čo iní vojaci samozrejme nerobili a v týchto chvíľach som si vypestoval túžbu chodiť do kina sám. Nebaví ma chodiť s niekým, viac si film užijem sám, aby to bolo iba o mne a o tom filme. Neberiem to ako spoločenskú udalosť, vyhýbam sa štandardným premietaniam plným pukancov a hlučných ľudí, ale využívam iné možnosti, ktoré sú novinárom ponúknuté. A po návrate z vojny ešte pred rokom 2000 som založil jeden portál, z ktorého sa po krátkom čase vyvinula kinema.sk.
Ako sa formovala redakcia a koľko má v súčasnosti členov?
Spočiatku to boli ľudia zo školy, časom sa redakcia výrazne obmenila. Teraz sú to externí redaktori, okrem mňa v Kineme napevno nikto nie je. A ďalší ľudia sú takí, ktorí sa mi ohlásili, niečo poslali a bolo to dobré, tak som im dal, aby písali viac. Sú tu však aj redaktori, ktorí pre nás robia od vzniku magazínu.
Dostal si sa niekedy do výrazného sporu s redaktormi, ktorí píšu recenzie?
Pokiaľ to nie je úplne mimo, že niekto by dal Twilightu 9/10, tak k tomu ani nemôže prísť. Myslím si, že takých ľudí, ktorí by až takto ulietali, na Kineme ani nemáme. Môžu nastať drobné prieky, ale všetci sme pochopili, že sú nejaké dané spôsoby hodnotenia a nemalo by sa v nich veľmi skákať. Tak isto, ako ja nedám napísať Twilight človeku, ktorý sa venuje Tarkovskému a naopak. Snažím sa mať vytypovaných ľudí na konkrétne filmy, ktorí sa v nich vyznajú a potom majú tie texty aj väčšie opodstatnenie. Ja sám filmy na Kineme už recenzujem pomenej. Zo začiatku som písal všetko sám, čiže som robil 100 recenzii ročne, minimálne. Teraz to už tak nie je, robíme podcasty, čiže recenzie všetkých filmov prostredníctvom rozprávania v spolupráci s Rádiom FM, potom prednášam a robím video zhodnotenia pre sme.sk.
Akú ma kinema.sk budúcnosť? Sleduješ zahraničné filmové weby a prispôsobuješ sa trendom?
To je veľmi ťažká otázka. Človek si povie po takej dlhej dobe povie, že by bolo smutné, keby to padlo. Udržiava sa to na nejakej úrovni horko-ťažko. Nemali by sme šancu prežiť, keby sme neboli spojení s inými portálmi, kde sa obsah zdieľa a financie by sa nedelili, pretože my sme závislí aj na iných portáloch. Samostatný projekt kinema.sk by v dnešnej dobe, napriek veľmi dobrej návštevnosti, asi neprežil. Reklamný trh na Slovensku má v rámci internetu problém. Preto vzniklo aj Piano, Kinemu tam však zaradiť neplánujeme. Keď sme menili dizajn, tak sme prezerali všetky možné zahraničné weby. Dá sa povedať, že z contentových portálov vo svete, ktoré zvyšujú svoju návštevnosť a nestagnujú, je len jeden. Kinema.sk stagnuje, nedá sa ísť ďalej, pretože nemáme databázu všetkých filmov, ale generujeme obsah len v rámci našich možností.
Bolo ťažké získať si rešpekt, aby si sa dostal do súčasnej pozície, kedy si ťa pozývajú na prezentovanie tvojich postrehov a úvah z kinematografie do novín a časopisov?
Ja ani teraz neviem či mám nejaký rešpekt, čiže je to veľmi diskutabilné. Medzi slepými je jednooký kráľom. Nechcem to zjednodušovať, ale mám pocit, že je to o tom naučení sa, že keď niekomu dám dve vyjadrenia, tak ten človek potom nebude hľadať niekoho iného, ale bude kontaktovať priamo mňa. Tým nechcem degradovať to, že nejakú úlohu tam asi zohrá aj moja odbornosť. Pred tým, ako som začal študovať na vysokej škole som bol rešpektovaný do takej miery, že ma tam veľmi nechceli, lebo kategória, ktorú robím je filmová žurnalistika a samotná škola nie je o žurnalistike, ale o vede a histórii. A paradoxne sme len traja z dvanástich školu aj dokončili.
Koľko času obetuješ filmom a témam s nimi súvisiacich? Stíhaš robiť aj iné, tebe blízke veci?
Zďaleka nepozerám toľko filmov, ako pozerajú niektorí kolegovia. Snažím sa pozerať, čo najviac filmov, ktoré si myslím, že je dobré, aby som videl. Potom je tam veľa balastu, ktorý musím vidieť, aby som ich vedel zhodnotiť. Vyberám si filmy tým spôsobom, že idem priamo po nejakých veciach, ktoré si myslím, že sú dôležité a potom sa o nich s ľuďmi, ktorí sa tejto oblasti venujú aj rozprávam.
„Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.“
Aký postoj máš k sťahovaniu filmov a myslíš, že rapídne ovplyvňuje tržby v kinách?
Ja filmy vôbec nesťahujem, neviem pozerať film na notebooku, mám problém s televíziou. Ja na skutočný zážitok potrebujem veľké plátno, uzavretú miestnosť, vyhovuje mi pocit, že si nemôžem pri tom na nič kliknúť, nemôžem ísť na Facebook. Viem, ako ľudia dnes pozerajú filmy a potom často nerozumejú, ako my tie filmy hodnotíme, čo je teda aj výsledok toho, ako ich oni pozerajú.
Kde vidíš ty riešenie v boji proti pirátstvu na webe? Bude niekedy sťahovanie zložitejšie a viac postihované?
Bude toho len viac a horšie. Pokiaľ sa veľké spoločnosti dohodnú na nejakom formáte, ktorý bude inteligentný a vyhovovať obom stranám, tak by mohli nájsť spôsob, ktorý by bol spoplatnený a zároveň umožnil komfortný spôsob pozretia tohto filmu. Či už s titulkami, neskôr s dabingom, miesto toho, aby človek komplikovane hľadal torrenty, vyrábal a sťahoval titulky. Pokiaľ dáme ľuďom možnosť efektívneho, rýchleho pozretia filmu za istý poplatok, tak sa to bude využívať aj u nás. Rovnako ako funguje Apple store, kde sa ľudia naučili platiť, pokiaľ nejakú hudbu alebo film chcú. Treba to však viac prispôsobiť slovenským reáliám.
Niekedy kritizuješ Úniu filmových distribútorov, aký je tvoj názor na jej fungovanie? Má na Slovensku nejaký zmysel?
UFD je pre mňa niečo bizarné. Teraz má nastať výmena šéfov, takže dúfam, že sa bude niečo meniť, niečo diať, lebo výsledky , ktoré sa tam objavujú sú veľmi sporadické. Pre mňa to najzaujímavejšie čo únia robí, je návštevnosť kín, a ani tie nie sú pravidelne aktualizované. V porovnaní s českou odnožou je oveľa menej profesionálnejšia, u našich susedov akoby na tom niekomu viac záležalo. Avšak naša pozícia v súvislosti s filmovými distribútormi je veľmi zlá, viac-menej u väčšiny, keďže filmy aj hodnotíme a nerobíme len anotácie. Sme aj sporadicky pozývaní na premiéry, prakticky skoro vôbec. Česť výnimkám. Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.
Aké slovenské filmy si videl minulý rok v kine? Koľko percent ich naozaj malo vzniknúť?
Ja som videl všetky slovenské filmy a najviac sa mi páčil Dom Zuzany Liovej. Nech vznikajú všetky, princíp je ten – keď vznikne 20, budú dva dobré, keď vzniknú 2 nebude ani jeden dobrý. Masa robí istý percentuálny podiel kvality. Tak isto je to aj v Čechách – majú nejaké dobré filmy, ale tiež je to len určité percento. Otázka je, či všetky tie filmy, bez ohľadu na potenciálnu kvalitu majú vzniknúť s podporou Ministerstva kultúry, pretože tie peniaze by sa dali využiť oveľa lepšie.
Rozprával som sa s režisérom Jakubom Kronerom, ktorý tvrdí, že najväčší problém slovenských filmov je, že sami režiséri nevedia, pre koho tvoria. Stotožňuješ sa s ním alebo je chyba slovenských filmárov niekde inde?
Napríklad posledný slovenský počin Immortalitas sa na veľké plátno asi ani nemal dostať, chápem, aký mal distribútor cieľ, ale je to hazard so slovenským divákom. My sa ešte stále bojíme slovenských filmov a po takomto zážitku sa ich bude báť ešte viac ľudí. Neviem, či je naša krajina pripravená na takýto experiment. Ale s touto mladou kinder-boom režisérskou generáciou ako je Bošniak a Kroner by som sa vedel porozprávať o tom, že nemajú úplne pravdu, a to najmä v tom, že žánrová kinematografia nie je jediná cesta von z pekla. Pretože sú tu iné krajiny, ktoré nepotrebujú žánrovú kinematografiu a robia dobré filmy. Je to o tom, že buď to niekto vie alebo nevie. Nemyslím si, že potrebujeme sci-fi alebo horory na to, aby ľudia začali chodiť do kina. Cestou a veľmi ťažkou, je kultivácia diváka cez filmy, ako je Dom, ktoré podľa mňa sú len obrazom toho, že keď Dom má návštevnosť 5 000 ľudí v kinách, tak tu niečo nefunguje. Tak isto aj Viditeľný svet, ktorý mal mizernú návštevnosť napriek svojmu miliónovému rozpočtu. Dovolil by som sa aj pobiť za to, že Cigán a Viditeľný svet sú lepšie filmy ako Lóve, ale zase Kronerov film je stokrát lepší ako Immortalitas. Tu je vidno, že aj ten kvázi americký žánrový film treba vedieť urobiť. Nie je to len o tom, že si pozriem tri filmy a idem nakrúcať.
Neláka ťa niekedy vyskúšať si profesiu tvorcu a nie kritika?
Nie, lebo viem, že by som neurobil taký film, ktorý by sa mne osobne páčil. To keby si tak povedali všetci režiséri. (smiech)
Organizuješ filmový festival Cinematik. Majú podobné festivaly na Slovensku miesto a ktorý považuješ za najkvalitnejší?
Za najkvalitnejší považujem Artfilm fest. Cinematik vznikol ako odnož Artfilmu – tím ľudí, ktorí mali skúsenosti s veľkým festivalom, si potom prizvali ďalších štyroch, medzi ktorými som už bol aj ja. Začiatky boli preto jednoduchšie, vedeli sme ako sa získavajú peniaze či ako vyberať filmy a dostali sme sa do najlepšieho mesta na Slovensku na konanie filmového festivalu – do Piešťan. Čiže ideálne miesto na festival, ktoré mám ja rád – zbalíš sa a ideš niekam preč. Artfilm fest je momentálne najlepší aj preto, že má schopného človeka, ktorý vyberá a zháňa filmy – Petra Nágela, a aj preto, že má asi 10-krát väčší rozpočet ako máme my na Cinematiku. Filmy sú veľmi drahé, čo si ľudia, ktorí si stiahnu a pozrú film v IC-čku do Košíc neuvedomujú. Je to okolo 2 000 eur za jednu projekciu v kine, čiže keď chceš robiť veľký festival, potrebuješ v prvom rade veľa peňazí.
„3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale svoj účel splnilo a nebude to taká vyhľadávaná atrakcia.“
Je ťažké zohnať peniaze na uskutočnenie festivalu?
Je to každý rok ťažšie a ťažšie. Paradox oproti hudobným festivalom – keď má 15 rokov a je úspešný, tak ho môžeš robiť aj naďalej, ale pri MFF môže byť aj úspešný, ale peniaze sa získavajú ťažko. Potrebuješ človeka, ktorý má obrovské množstvo kontaktov, aby dokázal všetko zariadiť. Filmové festivaly sa nedokážu zaplatiť zo vstupného, takže využívame sponzorov a štát. V audiovizuálnom fonde je stále menej peňazí, takže sa bude meniť aj situácia ohľadom prerozdeľovania financií na festivaly. Na tomto nie je možné na Slovensku zbohatnúť. Celé je to o tom, že človek to musí robiť s istou láskou.
Organizuješ aj filmové prednášky po celom Slovensku. Oplatí sa na Slovensku niečomu takému venovať?
Už teraz je to o tom, že si ma organizátori volajú. Zo začiatku to boli miesta, ktoré som ja oslovil a po prvých pozitívnych ohlasoch pribúdali ďalšie, až sa to vykryštalizovalo do súčasnej podoby. Momentálne mám 14 tém a stále ťažšie vymýšľam nové, ale myslím si, že sa dajú zrealizovať aj ďalšie. Teraz už prednášky aj recyklujem, s tým, že chodím na nové miesta s novými prednáškami, takže zakaždým je obmenené publikum. Propagácie je postavená na facebookovej reklame, takže využívame najmä potenciál sociálnej siete aj prostredníctvom lokálnych organizátorov. Celý môj vznik, ako prednášajúceho, bola facebooková aktivita a dodnes sa to so mnou ťahá.
Ktoré filmy v tomto roku priťahujú najviac tvoju pozornosť?
Som zvedavý na Eštebáka Juraja Nvotu, ale u nás vždy môže niečo pribudnúť, čo ešte neviem, že do slovenských kín ide. Potom ešte Bebjakove Zlo, pretože je to starší človek, ktorý má za sebou už nejaké televízne aj kino produkcie a mohlo by to dopadnúť dobre. A z hollywoodskych vecí sú to najmä Prometheus a Batman. Avengers ma napríklad míňajú, nie je to vec, od ktorej by som očakával niečo zásadné. Od Batmana mám očakávania, takže keď ma to sklame, budem nahnevanejší ,ako v prípade ostatných filmov, od ktorých tie očakávania nemám. Z tých nezávislých vecí nikdy neviem, pretože, keď pôjdem do Karlových Varov, tak uvidím zase nejaký balík filmov, o ktorých som nepočul, že sú hotové, a tam budú pre mňa veľké prekvapenia.
Akú budúcnosť má film vo všeobecnosti a dôjde niekedy k zániku kín?
Kiná budú digitálne, 3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale v konečnom dôsledku splnilo svoj účel, ale už zďaleka to nebude taká vyhľadávaná atrakcia, ako to bolo po Avatarovi. Sláva 3D pominula, je to skôr o tej samotnej digitalizácii doterajších kín. Budúcnosť kina takisto spočíva v internete a okamžitej dostupnosti nových filmov pre kiná aj u nás, v digitálnych projekciách. Kiná nezmiznú, to je rovnaký prípad ako s divadlami. Priestory zostanú, budú sa viac prispôsobovať trendu, viac sa budú sústreďovať na event (udalosť) ako len návšteva kina, bude to multikulturálny priestor, kde sa bude dať zohnať všetko, čo sa s touto oblasťou kultúry spája. Princíp zostane, biznis je biznis, pokiaľ filmy budú zarábať, tak nebude dôvod meniť. Určite vzniknú festivaly 35 mm filmov, čiže retro festivaly, ktoré budú mať kópie filmov od špecializovaných spoločností, ktoré sa budú výrobou zaoberať. Budúca generácia už, bohužiaľ, neuvidí v kine nič iné, ako digitál, ktorý sa bude len a len zlepšovať.
