Na niečo proste nemáme ako národ bunky.
Povedzme si na rovinu, dostať ocenenie Najlepší slovenský film je ako vyhrať šprint na paralympiáde. Ja, ako zaujatý divák na tribúne, dokážem s kľudom a so záujmom sledovať partičku podivínov, pripravujúcich sa na štart, a popritom si schuti pochutnávať na pukancoch. Číslo 4 vôbec nevie, kde je a číslo 5 je chrbtom otočené k bežeckej dráhe. Práve príprava v sebe ukrýva prísľub niečoho zaujímavého a keď konečne zaznie výstrel z pištole, zisťujem s ostatnými divákmi, že dnes sa toho veľa neudeje. Možno my sme tu tí podivíni, sledujúci partičku kriplov hrať sa na pieskovisku.
Dôverný nepriateľ bol filmom, ktorý v upútavkách sľuboval naozaj veľa. Zaujímavý námet, drámu, akciu. Pamätám si, že práve to bol moment, kedy som začal o našich audiovizuálnych dielach premýšľať trochu inak. Sklamanie bolo, keď film zapadol do radu k ostatným. Keďže tragédia najlepšie podnecuje rozmýšľanie, namiesto bohapustého kritizovania som sa radšej pýtal: Kde sa stala chyba?
Skúste si z fleku spomenúť na jedno slovenské dielo, ktoré vám utkvelo v pamäti. Jednoduché, však? Predpokladám ale, že ide o iný ako filmový formát. Inak mi to nevychádza. Všetko nasvedčuje tomu, že my ako národ nemáme bunky na zachytenie dôveryhodného filmu. Problémom môže byť aj to, že drvivá väčšina hercov sa zameriava na divadlo; ide o sféru, kde hranie naberá úplne iné parametre a nie vždy sa dobre prenesie na plátno. Ďalšou chybičkou krásy môže byť aj to, že peniaze sa musia točiť a režisérom nie je dovolené mrhať čas na zbytočnú prípravu. Charaktery, zápletka, dialógy… všetko je ploché ako Podunajská nížina.
Zvoľte iný prístup
Dostali sa ku mne aj také názory, že som proste náročný, nemyslím si však, že to je pravda. Keď to dokážu zahraniční tvorcovia, prečo nie my? Chcieť od našej produkcie Avengerov by bolo naozaj ako pýtať si od žida zľavu. Navrhnúť dobrú postavu či vierohodný dialóg však nestojí žiadne peniaze, len trochu talentu. V posledných rokoch u nás vznikli filmy, ktoré svojou kvalitou vystupujú zo štandardu. Reč je o Trhline a najnovšej Svini. Ak sa pozriem na tieto filmy bližšie, uvidím jeden neoddeliteľný spoločný znak, vďaka ktorému si zaslúžia chválu, aká sa im dostáva.
Hoci sa s hodnotením nedostala táto dvojica na úplne najvyššie miesto, pozornosť a uznanie divákov si rozhodne získala. Dôvodom, prečo sú tieto dva filmy úspešné, je podľa môjho názoru to, že im ako predloha poslúžila kniha. Rozhodne to nie je v oblasti slovenskej filmárčiny novinkou – už aj v minulosti k nám prišli filmy, berúce si obsah z populárnych diel.
Keď som totiž hovoril, že my ako národ nie sme stvorení na filmový priemysel, nemyslel som to tak, že nevieme vytvoriť pútavý príbeh. Ukazuje sa, že papier a pero je pre nás vhodnou cestou, pretože to, čo nedokážeme na plátne, hravo zvládame na papieri. Svedčí o tom aj naša bohatá literárna história. S uvedením Svine do kín, ktorá bola reakciou na súčasnú politickú situáciu, môžeme len dúfať, že si režiséri všimnú, že čerpať z knižných zdrojov sa naozaj oplatí.
