A tak iba ticho kričím, pripútaná na koženkovom lôžku koňakovej farby, ktoré javí už známky opotrebovania. Žiaľ, nikto ma nepočuje. Moje paralyzované svalstvo odmieta plniť pokyny môjho ešte neomráčeného mozgu a ja viem, že o chvíľu to príde. Ten pocit ničoho a nekonečnej únavy. Snažím sa protestovať, ale zmôžem sa iba na jedinú slanú slzu, kotúľajúcu sa po mojom ľavom líci. Občas obdivujem svoje slzy. Niekedy tečú iba tak do neznáma. Kvapkajú mi na ruky, stekajú po kľúčnych kostiach a miznú v pyžame.
Raz, keď mi priniesol stredne veľké jablko zelenkavej farby povedal, že mám krásne oči, keď plačem. Bledomodré Karibské more a červenkavý západ slnka. Mlčala som a nemo hľadela na abstraktný obraz, čo visel na zažltnutej stene. Mal príjemnú vôňu santalového dreva, odev farby mojich očí a úsmev, ktorý som mu nikdy neopätovala.
Chodieval pravidelne. Vždy s nejakým kusom ovocia, alebo zeleniny, ktorý lákal húfy drozofíl z celej chodby. Nechápala som ho, ale už som dávno rezignovala. Bolo mi jedno, kto mi chodí alebo nechodí do izby. Mala som len jedinú túžbu. Zavrieť oči a ocitnúť sa niekde úplne inde, niekde, kde nebudem utlmená sedatívami a budem mať pocit, že reálne žijem.
Pätnásteho novembra som zaspala s čiernou štrikovanou čiapkou na hlave, ktorá ostro kontrastovala s mojimi svetlými vlasmi. Zobudila som sa kdesi ďaleko. Oblečená iba v obľúbenom pyžame s modro-červenými fľakmi. Kŕmila som ovce a jedla jablká.
Neskôr som mu povedala svoj sen. Vlastne ani neviem, prečo som to urobila. Asi iba tak, čakala som, ako zareaguje. On mi len ticho stisol moju útlu ruku a opäť sa usmial. Povedal, nech sa obujem a dám si kabát. Nemo som poslúchla a na chodbe nasledovala jeho kroky. Nikto si nič nevšimol, mala som pocit, že sme boli priesvitní. Pomohol mi nastúpiť do auta a cestou mi rozprával o jeho rodine a polárnych medveďoch.
Auto zastalo.
Neúspešne sa pokúšam otvoriť dvere, ale on ma predbehne. Moje topánky zanechávajú stopy v prvom snehu. Odhrnie mi ofinu a dá bozk na vysoké čelo. Hovorí o horách, motýľoch, mojich pekne tvarovaných perách a globálnom otepľovaní. V objatí pozorujeme východ slnka a ja stále mlčím. V pyžamách kŕmime ovce a popíjame levanduľový čaj z nerezovej termosky. V tom vytiahne malú škatuľku s injekčnou striekačkou a naplní ju zelenkavým roztokom. Vezme moju krehkú ruku, ospravedlní sa mi a ja vyroním z ľavého oka slzu, opäť. Cítim, ako sa mi chladný roztok rozlieva do žíl. Jeho skormútený výraz a slová, že mi bude lepšie. Stíham tomu ešte uveriť, veď má možno pravdu.
Dagmar Vragašová
