Prečo skončila tvoja internetová relácia Ako prežiť s Grausom?
Skončila z troch dôvodov. Jednak nastala „únava materiálu“. Po istej dobe sa navyše tím ľudí pracujúci na programe zmenšil a mal som pocit, že som tam ostal akosi osamotený. A mal som tiež pocit, že sa nikam neposúvam a že relácia stagnuje. Dôkazom toho bolo, že jej sledovanosť klesala, tak som ju chcel zavrieť skôr, než sa dostala na nejaké pomyselné „dno“.
Bolo náročné zbierať do pravidelného zhrnutia nápady a podnety?
Rozhodne áno. Bolo ťažké rozhodnúť sa, akú tému budeme spracovávať a tiež vyberať veci zapadajúce do konceptu celého programu. Vždy je to o pravidelnosti a o tom, že som cítil nejaký záväzok – ľudia čakali na moju reláciu každý týždeň a ak sa stalo, že nevyšla načas, boli proste sklamaní.
Oproti tvojmu „predchodcovi“ Tomášovi Hudákovi si sa menej venoval politike. Prečo?
Keď sme rozbiehali reláciu, vôbec som nemal ambíciu robiť politicky zameranú reláciu, ale zároveň som vedel, že sa politike skôr či neskôr nevyhnem. Spočiatku to bola nedôvera. Neveril som celkom, že dokážeme spracovať politiku zábavne, aby z toho nebola „úplná depka“. Neskôr som sa k nej aj tak dostal, vždy sme sa to však snažili nejako ozvláštniť. Oproti Tomášovi Hudákovi aj Janovi Gorduličovi sme však k tomu pristupovali inak, každý z nás má svoj kľúč ako na to. Ja som skôr dával dôraz na konkrétne hlavné témy.
Sledoval si aj diskusie a reakcie divákov?
Áno, teraz to už môžem prezradiť, po každej relácii som si čítal diskusiu. (smiech) Bol to už taký rituál. Ale popravde, hneď ako som ju prečítal, som aj zabudol, čo tam bolo. Netreba si veci príliš brať k srdcu a treba stáť na zemi. Ale zaujímali ma reakcie divákov, to je jasné.
Stalo sa ti, že si dostal nejaký nepríjemný mail, prípadne sa ti niekedy niekto vyhrážal?
Veľmi zriedkavo mi niekto napísal, že mi dá po hube alebo že si ma nájde. Možno raz alebo dvakrát. Ale nepríjemné správy plné výčitiek a nadávok boli, to je jasné. Oficiálnych sťažností tiež nebolo veľa, možno dve alebo tri. Ale ťažko povedať, či je to dobré alebo nie. Ja nemám rád konflikty. Ak bola nejaká reakcia kritická, ale slušná, snažil som sa odpovedať. Ak to bol zhluk nezmyslov a vyhrážok, tak som to ignoroval. Ale utkvela mi v pamäti jedna veľmi pekná reakcia. Robili sme jeden diel, nepamätám si to už presne, ale viem, že som si robil dosť švandu z Európskej únie a o týždeň mi prišiel do redakcie balíček na moje meno. Slovenské zastúpenie Európskej komisie na Slovensku mi poslalo knihu receptov z EÚ a také to okrúhle gumené koliesko, ktoré stískaš, keď máš nervy. A napísali mi k tomu sprievodný list, že ďakujú za reláciu a dúfajú, že zmením názor. Bolo to veľmi milé.
Čo hovoríš na Gorduličov Ťažký týždeň?
Snažím sa to pozerávať, nie vždy sa pobavím. Ak ide napríklad o sumár ťaživých udalostí našej histórie, tak je ťažké sa na tom zasmiať. Každopádne, držím mu palce.
Okrem internetovej relácie ťa mohli ľudia spoznať aj vďaka divadlu, v ktorom si participoval na rôznych zaujímavých (a multižánrových) projektoch. Prečo si ho napokon opustil?
S divadlom je to tak… Som typ človeka, ktorý ak dostane nejakú výzvu a zaujme ho, nechá sa ňou pohltiť. A tak to bolo aj s divadlom. Od divadla som oficiálne nikdy neodišiel, len ma napĺňa práca v televízii. Predpokladám, že raz sa do divadla ešte vrátim. A zmena prišla aj z praktických dôvodov – práca pre televíziu prináša neporovnateľné finančné ohodnotenie.
Tvojím „vstupom“ do televízie bol Hotel Paradise. Ako sa spätne pozeráš na túto reality šou a na rozhodnutie ísť do nej?
Bolo to dobré rozhodnutie. Spoluprácu s televíziami som však začal už skôr, písaním rôznych scenárov, čo sa vlastne doteraz nezmenilo. Ale priamo v dianí som sa skutočne ocitol až vďaka Hotelu Paradise. Na mesiac som sa ocitol v exotickej krajine, v ktorej som spoznal zaujímavých ľudí. Navyše som sa naučil mnoho vecí priamo z praxe a celé to beriem ako zaujímavú skúsenosť.
Má v súčasnom televíznom prostredí tento druh programu svojho diváka? Aj Hotel Paradise sa musel kvôli problémom so sledovanosťou presúvať z prime time-u.
Nikto nevie presne odhadnúť úspešnosť konkrétneho formátu na našom trhu. Aj relácia, ktorá bola úspešná v iných krajinách, môže u nás úplne prepadnúť. Problémom konkrétneho formátu tiež môže byť jeho spracovanie. Nehodnotil by som to, či by takýto program mal alebo nemal úspech. Ak sa spätne obzrieme, boli sme už svedkami mnohých comebackov, o ktorých by sme predtým nepovedali, že budú fungovať. Hotel Paradise bol postavený na peknej premise – ľudia sú zavretí v jednom dome a vznikajú medzi nimi vzťahy a konflikty. Tu, ale aj v iných programoch, vždy závisí úspech aj od konkrétnych ľudí, ktorí sú súčasťou programu a aj od prístupu zadávateľa, teda televízie.
Pracoval si aj na projektoch pre RTVS. Pre nich si robil programy Milujem Slovensko a Trpaslíci. Ako vnímaš našu verejnoprávnu inštitúciu a napĺňanie verejnoprávnych atribútov?
Na základe toho, čo som mal možnosť zažiť, môžem vyjadriť spokojnosť. Spolupracovať s RTVS som začal už keď v nej bol Václav Mika a nikdy nenastal problém, nikdy sa mi nekládli prekážky. Tiež si myslím, že RTVS napĺňa atribúty verejnoprávnosti. Televízna časť prechádza veľkými a pozitívnymi zmenami. Investuje sa do techniky či priestorov, skvelá vec je tiež digitalizácia archívov. S nimi som mal možnosť priamo robiť pri príprave Milujem Slovensko, bola to veľká pomoc.
Do roku 2015 si bol súčasťou zábavného formátu Milujem Slovensko, ktorý sa na obrazovkách udržal dosť dlho a zaznamenal veľmi dobre čísla sledovanosti. Ako si sa dostal k takému odlišnému formátu od Hotela Paradise?
Ponuka prišla na základe predchádzajúcich spoluprác. Do projektu som bol oslovený ako scenárista a mal som možnosť byť pri jeho výrobe od začiatku. A čím viac som sa do toho ponáral, tým viac som bol a som presvedčený, že to bolo dobré rozhodnutie.
Čo bolo na výrobe Milujem Slovensko najťažšie?
Všeobecne, ale aj v tomto konkrétnom prípade, bolo najťažšie namiešanie správneho pomeru zábavy, poznatkov a dávky humoru do jedného kompaktného celku. Veľmi ťažké je tiež udržať nastavenú kvalitu tak, aby sme udržali sledovanosť, divákov. V kútiku duše som veľmi hrdý na to, že každá séria programu má viac divákov ako predchádzajúca. U nás to považujem za malý zázrak. A pekne ťažké tiež bolo nerobiť chyby, ani tie najmenšie. Ľudia, ktorí nás sledovali, boli citliví na “svoje” lokality, mestá, v ktorých žijú, či pamiatky v nich.
Išli ste do projektu s cieľom zaznamenať nejaký konkrétny úspech?
Očakávania sú vždy. Ja sa, ale, snažím v istej fáze práce na projekte nesústrediť sa na čísla, ktoré sa od neho očakávajú, ale plne sa venovať tomu, aby som nič nezanedbal. Úspech sa však očakáva vždy. Nevedel som aká sledovanosť sa očakáva od Milujem Slovensko, ale už po prvých dieloch sme vedeli, že je to dobré a máme veľmi dobrý rozbeh.
V obidvoch programoch, Milujem Slovensko aj Dobre vedieť, dostáva divák aj akúsi osvetu a získava rôzne zaujímavé poznatky. Je tento záujem dôsledkom predchádzajúceho boom-u programov parazitujúcich napríklad na ľudskom nešťastí, prinášaných našimi komerčnými médiami?
Závisí to od mnohých faktorov. Niektorí ľudia tvrdia, že v televízii existujú nejaké vlny alebo trendy. Niekedy išli kriminálky, teraz idú game-shows. Ale nemyslím, že je to úplne pravda. Všetko závisí od konkrétneho spracovania programu. K iným programom sa mi ťažko vyjadruje, nemám s nimi výrobné skúsenosti. Pochybujem, že divák vníma históriu svojho sledovania tak, že keď donedávna pozeral Modré z neba, teraz už chce úplne iný typ programu. Ide o to, diváka prekvapiť, lebo čaká, čo mu dokážeš ponúknuť. Vyberie si niečo nové, atraktívnejšie. Aj nás môže hocikedy vystriedať iný program, ktorý bude zaujímavejší.
Na základe tohto sa teda dá povedať, že televízny trh je úplne nepredvídateľný?
Do istej miery je predvídateľný. Aspoň približne vieš, čo divák tvojej televízie chce a na čo bude reagovať. Televízie na to majú oddelenia plné ľudí. Na druhej strane, vždy sú tu nápady, ktoré televízii môžeš ponúknuť a diváka dokážu prekvapiť. Toto ma na televízii baví, špeciálne na Slovensku. Je to živý organizmus, ktorý je nevyspytateľný a niektoré projekty v ňom prežijú len krátko, iné sú tu doslova desaťročia.
Otázky v programe Milujem Slovensko museli byť šité na mieru pre Slovensko. Ako je to v Dobre vedieť?
Časť otázok preberáme, keďže ide o licencovaný formát a časť otázok si vymýšľame my, konkrétne scenáristický tím, zložený zo štyroch ľudí.
V Dobre vedieť ťa nájdeme v titulkoch pod označením „kreatívny producent“. Čo všetko táto funkcia zahŕňa?
Pri každom projekte je to inak. V tomto som si však svoju úlohu vyložil ako prácu editora obsahovej zložky, na starosti tiež mám overovanie otázok a odpovedí. Editujem tiež scenáre, ako aj jednotlivé zostrihané epizódy. Tie najlepšie veci v spolupráci so strihačom a postprodukčným režisérom vyberáme do samotného vysielania. Takto prechádzam celým procesom, od prvotnej myšlienky až po proces finalizácie. Okrem toho sa snažím štuchať aj do iných vecí, ale to už nie je celkom v mojej kompetencii.
Ako je to s časovou náročnosťou na výrobu?
Proces prípravy je zabehnutý, takže je to celé premiešané a neviem presne odhadnúť, koľko zaberie jedna epizóda. Pri natáčaní jednej časti súbežne editujem diely, ktoré sú nahraté a finalizujem aj tie, ktoré by mali ísť do vysielania. Neviem teda presne povedať koľko mi trvá práca na jednej epizóde.
Ale vieš povedať, koľko hodín týždenne ti Dobre vedieť zaberie.
No, odhadom takých 70 až 90 hodín. A pracujem na tom 7 dní v týždni.
Ako sa pozeráš na výrobu licencovaných programov? Mnoho ľudí by zrejme bolo radšej, keby domáce televízie prinášali skôr vlastné originálne programy.
Toto súvisí s dôverou v samotný projekt. Stretol som sa už aj s takým názorom, že televízie kupujú licencované projekty na úkor vlastných originálnych programov. Pravdou je, že drahý je už aj vývoj takýchto projektov. V prípade snahy o vyvinutie niečoho pôvodného ešte nič nezaručuje, že bude niečo také úspešné. Pri licencovanom projekte máš (síce vágnu) istotu, že formát je odskúšaný a overený v iných krajinách. Pre televíziu je tento ukazovateľ dôležitý, lebo ide s kožou na trh a chce byť úspešná.
Nechcel by si niečo také v budúcnosti priniesť ty sám?
Láka ma to v autorskom smere, ale ak by som mal na niečom takom pracovať, muselo by ísť o niečo naozaj zmysluplné. Musíš dostať veľkú dôveru televízie, dostatok času a prísun financií. A ani toto ti stále nezaručí úspech a nikto ti nepovie, či ťa náhodou po dvoch-troch dieloch z obrazovky „nestiahnu”. Pri licencovaných formátoch sa môžeš napríklad pozrieť, ako to robili v iných krajinách, môžeš si o tom prečítať či dokonca tam vycestovať a vidieť to na vlastné oči. Nedá ti to síce úplne presný návod, uvidíš však chyby a veci, ktorým by si sa zaručene mal vyhnúť. A navyše ti to ukáže aj konkrétny priestor, do ktorého môžeš vložiť „to svoje“. Toto je skutočne dôležitá vec, pretože sa niekedy stáva, že ľudia sa jednoducho spoľahnú na to, že licencovaný formát funguje sám o sebe a že na ňom netreba robiť nič navyše.
Ako vidíš budúcnosť televízie?
Dobre. (smiech) Podľa mňa bude telka fungovať stále. Som konzervatívny a nemyslím si, že televízia zanikne. Internet určite bude prechádzať a prepájať sa s ďalšími sférami nášho života ešte viac než doteraz, ale napriek tomu bude televízia fungovať. Prispôsobí sa trhu a možno sa stane exkluzívnejšia.
Bude sa musieť televízia viac prepojiť práve s internetom, napríklad s portálom Youtube?
Neviem si to celkom predstaviť. Mal som možnosť vyskúšať si smart televízory a bol som z nich úplne na nervy, vôbec to nefungovalo ako malo. Že Youtube sleduje veľa ľudí a že Facebook prišiel s live videami je síce veľkou vecou, ale nemyslím si, že pre televíziu je to niečo život ohrozujúce.
Externe si pracoval na game-shows pre komerčnú aj verejnoprávnu televíziu. Dokážeš porovnať jednotlivé spolupráce? V čom boli iné?
Od srdca musím povedať, že mám veľmi dobrú skúsenosť s obidvomi. Aj by som ti povedal, čo v tých televíziách nešlo ako malo, ale nič také by som nenašiel. V RTVS aj v Markíze som pracoval a pracujem s múdrymi ľuďmi, ktorí vedia čo chcú, vedia čo im projekt môže dať a nám ako tvorcom dávajú voľnú ruku. Bolo to obrovské šťastie, a tak v prípade Milujem Slovensko aj v prípade Dobre vedieť môžem s čistým svedomím povedať, že som bol v kolektíve rozumných ľudí, s ktorými sa mi výborne spolupracovalo.
Pavel Graus (33) sa do povedomia širšej verejnosti dostal vďaka internetovej relácii Ako prežiť… na portáli tv.sme.sk. Ako scenárista a dramaturg v slobodnom povolaní pracuje pre rôzne televízie kontinuálne od roku 2010. Spolupodieľal sa na výrobe reality šou Hotel Paradise ako redaktor, od roku 2013 spolupracuje s RTVS, predovšetkým na šou Milujem Slovensko, kde mal počas troch sezón na starosti scenár.
V roku 2016 je jeho hlavnou tvorivou náplňou šou Dobre vedieť!, v pozícii kreatívneho producenta.
Autor: Ján Janočko
Foto: Marika Vencelová
