Pochádzajú zo Slovenska, no už takmer rok žijú vo Francúzskej Polynézii. O tom, ako vyzerá život uprostred Tichého oceánu a ako prevádzkovať úspešný portál doma aj v zahraničí, nám porozprávali Kristina a Robert Stingray.
Aj také vzdialené a úplne odlišné miesta ako Slovensko a Francúzska Polynézia majú predsa len jedno spoločné. Milan Rastislav Štefánik, rodák z Košarísk, chcel na ostrove Tūpai, 20 km od svetoznámeho ostrova Bora Bora, založiť slovenskú kolóniu. S vojnou sa však jeho sen o Slovenskej Polynézii – o Novom Slovensku – rozplynul. Dnes je na jeho počesť na ostrove Tahiti, v Papeete, hlavnom meste Francúzskej Polynézie, postavený pamätník.
Manželia Kristina a Robert Stingray pochádzajú zo Slovenska, no svoj nový domov našli začiatkom roku 2020 práve vo Francúzskej Polynézii, v exotickom raji ležiacom na opačnom konci sveta. Spolu s Miloslavom Smetanom prevádzkujú full-servisové digitálne štúdio a produkčnú spoločnosť Stingray Studio.
Robert, ty si z Bratislavy, manželka z Priepasného. Čo vás motivovalo k založeniu takého informačného portálu, akým sú Kopanice.sk?
Sme tvorcovia množstva webov, portálov a platforiem, ktoré sme vytvárali pre rôznych zákazníkov. Počas nášho pôsobenia sme nadobudli množstvo skúseností, takže nastal čas vytvoriť si aj vlastný portál. Navyše sa nám podarilo odchytiť lukratívnu doménu, ktorá bola čistá, krátka a výstižná pre predmetnú platformu, čo bol tiež jeden zo spúšťačov, pretože sa dal na nej postaviť úžasný brand.
Vaša spoločnosť Stingray Studio funguje už takmer päť rokov. Kopanice.sk vznikli súčasne či neskôr?
Kopanice vznikli neskôr, keď sme už mali túto reklamnú a kreatívnu agentúru a vedeli sme si všetko zabezpečiť sami. Nemuseli sme veci dávať vyrábať konkurenčnej firme, a tým pádom sme šetrili nemalé náklady.
Nikdy ale nemôžeš tvoriť portál, ktorý by ťa nebavilo prevádzkovať pro bono (dobrovoľne, bezplatne – pozn. red.), ktorý by si od začiatku riešila len ako biznis. To je najväčšia chyba, ktorú ľudia robia, pretože ten biznis príde až o niekoľko rokov. Musíš vydržať a portál prevádzkovať ako svoje hobby veľmi, veľmi dlho, kým sa dostaví určitý druh ohodnotenia.
Takže zárobková činnosť prišla až po niekoľkých spoluprácach.
Jasná vec. Dnes je už internet preplnený reklamným priestorom. Potrebovala by si enormnú návštevnosť, aby si na tom vedela zarobiť len z banerovej reklamy. Museli sme ponúknuť niečo ďalšie.
Začali sme vytvárať oficiálne stránky pre jednotlivé podnikateľské subjekty a spájali sme ich s našou hlavnou platformou, čím sme dodali klientovi „bezúdržbovosť“. Získali vlastnú stránku, dizajn, logo, fotky, o nič sa nemuseli starať. To je tá najväčšia pridaná hodnota, ktorú sme prevádzkam priniesli.
Ľudí sme si museli získať, aby pochopili, že nie sme „nejakí obyčajní Blaváci“, ktorí sem prišli robiť len biznis.
Bolo jednoduché dať dohromady toľké informácie? Aký ste v tom mali systém?
Firmu sme založili traja – ja, manželka a môj bratranec Miloslav Smetana. Všetci traja zabezpečujeme technickú časť portálu. Bratranec, kolega a najlepší kamarát v jednom je hlavný programátor a obsahovú časť zabezpečuje moja manželka. Ja zodpovedám za dizajn a vizuál celého projektu. Fotografie a videá robíme spolu s manželkou, nakoľko práve ona je vyštudovaná fotografka.
Najväčší problém bola, samozrejme, komunikácia s ľuďmi. Zo začiatku sme mali obchodného zástupcu, ale bol tiež chalupár s bratislavskou ŠPZ-kou, čo bol kameň úrazu, pretože nebol v niektorých prevádzkach vítaný. Pomaly sme si ľudí museli získavať, aby pochopili, že nie sme „nejakí obyčajní Blaváci“, ktorí sem prišli robiť len biznis, ale že tu fungujeme už roky a ku Kopaniciam máme obrovský vzťah. Postupne sme sa zoznamovali s klientmi, s podnikateľskými subjektmi a keď nás už spoznali a videli, čo robíme, začalo sa to rozbiehať. Dnes nás už oslovujú ľudia z regiónu sami, čo si veľmi vážime.
Momentálne sa však na Slovensku nenachádzate.
Nie, aktuálne žijeme vo Francúzskej Polynézii, v srdci Tichého oceánu.
Prečo práve Francúzska Polynézia? Bola to vaša dovolenková destinácia?
Prvýkrát sme sem prišli 16. januára 2020 a rovno sme tu ostali. Bola to odjakživa naša vysnívaná destinácia, pretože Francúzska Polynézia je „hlavné mesto rají a žralokov“. To je vlastne dôvod, prečo sme si túto oblasť vybrali, žiť s nimi bol náš sen. Sme úplní fanatici do potápania a hlavne do týchto nádherných stvorení.
Problém je v tom, že toto je extrémne drahá oblasť v porovnaní s Európou alebo Amerikou. Ani sme netušili, že sa nám tu podarí žiť už v tomto veku. Chceli sme ísť postupne, začať v Karibiku a až potom neskôr sa osmeľovať a posúvať ďalej, chceli sme mať aj finančnú zábezpeku. Prišiel však zlom, kedy sme si povedali, že nebudeme mrhať časom, tak sme to skúsili a podarilo sa.
Čo predchádzalo rozhodnutiu vytvoriť portál SocietyIslands.com?
Francúzska Polynézia, ktorá sa nachádza v strede Tichého oceánu je rozdelená do piatich regiónov. Jedným z týchto regiónov, respektíve súostroví, je Society Islands, v preklade Spoločenské ostrovy. A to je práve turisticky najzaujímavejšia a najnavštevovanejšia oblasť. Tu, na ostrovoch Tahiti, Moorea a Bora Bora, sa koncentruje turizmus. Vzhľadom na to, že sme tu chceli žiť a mali sme platformu na Kopaniciach, povedali sme si, že to isté skúsime spraviť aj na mieste, kde je turizmus na úplne inej úrovni.
Samozrejme tu fungujú svetovo známe platformy ako TripAdvisor, Booking a Airbnb, ale to je niečo, čo nikdy nenahradí miestny lokálny portál, ktorý ide do hĺbky v danej oblasti. Budujeme vzťahy s klientmi a osobne sa s nimi stretávame. S množstvom z nich máme kamarátsky vzťah, poznáme sa a pomáhame im prevádzkovať a prezentovať ich biznis na internete.
Dych berúce majestátne hory, krištáľovo tyrkysové lagúny a neskutočný podmorský svet. Moorea je naozajstný raj na Zemi.
Čo bolo najťažšie na rozbehnutí niečoho takého uprostred Tichého oceánu?
Jednou z najťažších prekážok bola určite rezervovanosť, ostražitosť domácich. Prvý polrok s nami nikto z miestnych nechcel riešiť žiadnu spoluprácu. Tahiťanov musíš spoznať, musíš sa s nimi stretnúť a musia vidieť, že nie si len ďalší Francúz, ktorý prišiel vyžmýkať ich nádhernú krajinu (smiech).
Netreba mať žiadne veľké očakávania, že keď je tu dobrý turizmus, automaticky začneš robiť veľký biznis. To ani náhodou. Začať spolupracovať s veľkými rezortmi chce obrovskú trpezlivosť. My sme mali šťastie, že sme hneď od začiatku začali spolupracovať s jedným z hlavných rezortov na ostrove Moorea. To bol náš raketový štart, ktorý však aj rýchlo skončil. Prišla korona a tento rezort, ako jediný v celej Polynézii, natrvalo zatvorili. Do dnešného dňa, pochopiteľne, nie je otvorený, čiže náš najlepší prvý klient skončil skôr, než začal. Tak sme išli znovu od začiatku.
Nie je problém riadiť naraz dva portály, respektíve venovať sa veciam na Slovensku z najodľahlejšieho miesta na Zemi? Pociťujete chýbajúci kontakt s daným miestom?
Máme veľkú výhodu, že bratranec, spoluzakladateľ firmy, je stále na Slovensku. Aj keď niektorí klienti nie sú stotožnení s tým, že sme tu a nie na Slovensku, on ich upokojuje a je im nonstop osobne k dispozícii. S klientmi sme neustále v kontakte a udržiavame korektné vzťahy.
Pod celok Spoločenských ostrovov spadá 14 ostrovov, obyvateľov je zhruba 280-tisíc. Aký je turizmus?
Fakt je taký, že síce sa prestíž krajiny za posledné roky zvýšila a je dostupnejšia pre omnoho väčšie publikum – dokonca sem pravidelne chodia návštevníci zo Slovenska a Čiech –, táto oblasť má svoje najdivokejšie roky už za sebou. V súčasnosti je turizmus omnoho nižší ako niekedy v 80., 90. rokoch, kedy bol paradoxne menej dostupný.
Prišli určité pravidlá a turizmus sa dal do zdravých koľají. Je dostatočný na to, aby uživil krajinu, ale nie je to tu preplnené a pravdepodobne ani nebude. Zaujímavou štatistikou je, že celú Francúzsku Polynéziu za rok navštívi menej turistov ako Havajské ostrovy za jeden deň.
Prečo to tak podľa teba je?
Gro turizmu tu aj na Havaji tvoria Američania. Pre nich je pohodlnejšie ísť na Havaj, let je kratší, žiadna jazyková bariéra. Hlavný dôvod je však ten, že tu nie sú žiadne veľké rezorty. Sú tu rezorty s chatkami nad vodou z idylických obrázkov, ale žiadne mrakodrapy, žiadna 30-poschodová obluda, kam napchajú obrovský počet ľudí. Také niečo tu nie je a ani nebude.
Je to jedno z posledných „nedotknutých“ miest na Zemi, ktoré nie je znečistené konzumným spôsobom života. Nebojíte sa, že so zvýšeným turistickým ruchom stratí krajina práve túto svoju vzácnosť?
My pomáhame podnikateľským subjektom v prvom rade zlepšiť imidž. Každý z nich už na webe funguje, my tomu dávame len inú úroveň a šetríme im náklady na prevádzku. Robíme tu skrátka poriadok v miestnom online prostredí. Následne to všetko zhromažďujeme na jednom mieste, na našej platforme, kde sú informácie pod jednou strechou, takže všetko je užívateľsky priateľské. Samotný turizmus to radikálne nezväčší vzhľadom na najvzdialenejšiu oblasť na Zemi, len to uľahčí dostupnosť informácii ľudom, ktorí sem majú namierené.
Bývate na ostrove Moorea, 17 km od Tahiti. Podľa mnohých dovolenkových portálov je to raj na Zemi. Aký je tam život?
Moorea je kombináciou všetkého, čo milujeme. Dych berúce majestátne hory, krištáľovo tyrkysové lagúny, magické pláže, krásne panorámy, kokosové palmy, množstvo tropického ovocia, polynézska kultúra, koralové útesy a neskutočný podmorský svet. Šarm ostrova sme si hneď zamilovali, pretože Moorea je naozajstný raj na Zemi.
Ako vyzerá váš deň?
Náš klasický deň sa začína skoro ráno. Boli sme zvyknutí robiť prioritne v noci, takže zmena životného štýlu bola pre nás veľkým skokom. Dni sú tu veľmi krátke a je bežné byť o šiestej ráno hore s raňajkami a voňavou miestnou kávou.
Aktuálne riešime dodávanie kompletných služieb pre najväčšiu spoločnosť na ostrove, ktorá prevádzkuje denné výlety – pikniky na súkromnom ostrovčeku, pozorovanie veľrýb, prehliadky na vodných skútroch alebo na štvorkolkách. Keď ideme pozorovať veľryby, s posádkou vyzdvihneme turistov a ideme na more. Chvíľku trvá, kým ich nájdeme, ale funguje tu taký princíp, že všetci sú navzájom v kontakte, nepovažujú sa za konkurenciu, nerobia si naprieky. Keď niekto z nich veľrybu nájde, automaticky dá vedieť aj ostatným. Vďaka spolupráci je pri hľadaní veľrýb takmer 100-percentná úspešnosť.
My všetko od rána zaznamenávame, fotografujeme, natáčame, na hlavných spotoch robíme podvodné a letecké zábery a po večeroch to dávame dokopy.
Platia pri pozorovaní veľrýb nejaké nariadenia?
Samozrejme, loďou sa k veľrybám môžeš priblížiť na 100 metrov. Ak niekto chce parádne fotky zblízka, musí si pekne doplávať. Tu už vzniká isté nebezpečie, pretože pilotné veľryby bývajú sprevádzané žralokmi dlhoplutvými, ktoré majú na svedomí niekoľko útokov. V skutočnosti platí to, že žralok nie je nebezpečný ani agresívny, práve naopak, je až veľmi tolerantný. Len treba vedieť, ako sa má človek správať, aby nedošlo k úrazu. Ľudia sa však správať nevedia, preto hovorím, že určité riziko je vždy.
Sebecky musím priznať, že počas vypuknutia pandémie to bolo najkrajšie obdobie, aké sme zažili. Cítili sme sa ako na opustenom ostrove, celá lagúna bola len pre nás.
Má život tam aj nejaké negatíva?
Vieš čo, my sme tu takí šťastní s našimi rajami a žralokmi, že ja žiadne negatíva nevidím. Jedine gastronómia je pre mňa veľkým sklamaním. Nemyslím len pre ceny, ale gastro priemysel na Slovensku za posledných pár rokov tak vzrástol, že keď sem príde niekto, kto je zvyknutý na gastronómiu doma, je dosť prekvapený. Na Slovensku je gastronómia na oveľa vyššej úrovni ako tu.
Ako kríza zmenila všedné fungovanie, na čom všetkom pociťujete zmenu?
Sebecky musím priznať, že počas vypuknutia pandémie to bolo asi najkrajšie obdobie, aké sme kedy zažili. Od marca do polovičky júla tu bol tvrdý lockdown. Hoci tu bolo pár prípadov, ktoré by som spočítal na jednej ruke, domáce obyvateľstvo bolo veľmi vystrašené. Flexibilne zareagovali na situáciu a hneď uzavreli celú Francúzsku Polynéziu. V tom období to bol pre nás skutočne raj na zemi, cítili sme sa ako na opustenom ostrove. Bývali sme v rezorte pri vode, celá lagúna bola len pre nás, nikde nikto, žiadne lode… Bolo to neopísateľné.
Počas tohto obdobia sa pre tvrdý lockdown nemohlo pendlovať ani medzi ostrovmi. Keď táto situácia pominula a otvoril sa turizmus aspoň medzi ostrovmi, Tahiťania a tunajší Francúzi pokryli cestovný ruch natoľko, že prevádzky nemali existenčné problémy. Zahraničné lety boli obnovované až po 15. júli, spočiatku vo veľmi malých počtoch a dnes sa to pomaly vracia späť do svojich starých „predcovidových“ koľají.
Aké sú momentálne opatrenia?
Rúška sú povinné na verejných priestranstvách a, samozrejme, v obchodoch a reštauráciách, kde si ho môžeš zložiť až po sadnutí za stôl. Zaujímavosťou je, že aj keď ideš na pláž cez park, môžu ťa pokutovať, ak nemáš rúško. Akonáhle si na pláži, rúško si môžeš zložiť dole.
Platí zákaz vychádzania, ale je veľmi smiešny, lebo platí od deviatej do štvrtej rána. Nie sú tu žiadne diskotéky ani kluby, reštaurácie sú už zatvorené, ľudia chodia skoro spávať, takže reálny život to nijako neobmedzilo.
Stretli ste sa s nejakými nepríjemnosťami, keď vypukla pandémia? Vnímali vás domáci ako nebezpečenstvo?
S nami boli domáci úplne v pohode. Akonáhle nehovoríš po francúzsky, sú priateľskejší. Dnes nás už berú ako svojich, z každej strany na nás kričia „Stingray!“, z čoho sú turisti vyplašení (stingray v preklade znamená raja – pozn. red.). Netušia, že žiadna raja okolo nich nepláva, len nás zdravia (smiech).
Keď sa tu objavili prvé prípady nákazy, začali stresovať, spravili veľmi radikálne rozhodnutie a 20. marca doslova zo dňa na deň všetko uzavreli. Sťahovali ľudí z rezortov na letisko a postupne ich odvážali. Bol to veľký cirkus, všetky lety sa museli zmeniť a veľa ľudí tu uviazlo. Dokonca aj jeden Slovák, ktorý mal veľké problémy dostať sa domov. No bol veľmi šikovný a našiel spojenia s takými šialenými prestupmi, že sa mu nakoniec podarilo dostať domov.
Predpokladám, že ste mali na tento rok iné plány. Čo všetko ste museli prispôsobiť aktuálnym okolnostiam?
Plánovali sme, že sem prídeme s niečím v rukách, ale prišli sme takzvane „s holým zadkom“. Z aktuálneho portálu SocietyIslands.com sme nemali dokončené absolútne nič a naše prvé stretnutie s klientom bolo veľmi vtipné. Všetko som mu prezentoval na slovenskom webe Kopaníc, ukazoval som mu, kde čo bude a či by sa mu to páčilo. Všetko bolo po slovensky, on, samozrejme, vôbec ničomu nerozumel a celá situácia bola humorná. Každopádne z vizuálu a prezentácie bol nadšený.
Covid nám pomohol k tomu, aby sme si sadli na zadok a celé to dokončili. Trvalo to niekoľko mesiacov a tá situácia nám pomohla spomaliť a spraviť to, čo sme mali. Tu nechceš stráviť ani minútu sedením za počítačom, takže keby to nebolo tak, ako to je, neviem, či by sme mali dostatočne silnú vôľu vydržať na jednom mieste a dotiahnuť to do konca v takom časovom horizonte.
Spomínal si raje, veľryby, žraloky. Nebáli ste sa byť s nimi vo vode?
My sme milovníkmi oceánu, ale naša skúsenosť s rajami, kým sme prišli sem, bola nulová. V Karibiku sme s nejakými plávali, ale to bolo také… Vieš, z diaľky vidíš jednu raju, ktorá si ťa nevšíma. Keď sme prišli sem, vedeli sme, ako sa máme správať, ako na čo reagujú, ale v živote sme to neskúšali v praxi. Nebol to strach, nazval by som to skôr obrovským rešpektom a zároveň silnou zvedavosťou a odhodlaním.
Mali sme obrovskú radosť, keď sme s nimi mohli byť vo voľnej prírode. To je najpodstatnejšie, nikto ich tu nedrží. Raje nemajú rady hluk, keď príde veľa turistov a začnú robiť cirkus, odídu. To je to nádherné, že tu nikde nie sú naťahané siete a zvieratá majú slobodnú vôľu odísť, kedy chcú. Raje sú naša srdcovka.
A žraloky?
Raz za nami k brehu prišiel zhruba metrový žralok čiernocípy. Mali sme možnosť pozorovať, ako sa správa. Sú to veľmi zvedavé, ale bojazlivé stvorenia. Príde, pozrie, ale keď spravíš nečakane prudký pohyb, zdrhá. A to nám dodalo odvahu plávať najskôr s menším množstvom žralokov, potom s väčšími žralokmi, s inými druhmi a tak ďalej. Ale naozaj zo začiatku tam bol veľký rešpekt, ten tam pochopiteľne je a vždy bude.
Žralok nie je nebezpečný ani agresívny, práve naopak, je až veľmi tolerantný. Len treba vedieť, ako sa má človek správať, aby nedošlo k úrazu.
Nedávno ste jednu raju aj ošetrovali. Aký mala problém a ako ste ho vyriešili?
Stále je to aktuálne, stále sa to deje. Ľudia tu žijú rybolovom, je kontrolovaný, vyloví sa len to, čo sa spotrebuje a nič sa nevyváža. Niekedy sa však stane, že sa návnada s háčikom utrhne a ostane ležať v lagúne. Raja, ktorá prijíma potravu zospodu po dne, sa do takéhoto háčiku zahryzla a ostal jej zakliesnený v čeľusti.
Za ten rok poznáme všetky raje osobne a aj keď ich je veľa, každú vieme rozpoznať. Trávime s nimi veľa času a máme s nimi kamarátsky vzťah, na čo som patrične hrdý. S touto rajou sme veľmi často v kontakte, pozeráme, ako sa situácia vyvíja.
Kontaktovali sme aj rôzne organizácie a vypočuli sme si viacero odborných názorov. Svetová organizácia Manta Trust nám poradila, aby sme ju sledovali pri prijímaní potravy, a ak to je bez problémov, aby sme počkali, kým háčik trošku zhrdzavie. Následne ho môžeme opatrne skúsiť vybrať rukami, vôbec nie kliešťami, ako sa vyberá žralokom.
A ako to ide?
Každý deň za ňou chodíme, trošku ju prikrmujeme, pozeráme, či vládze prijímať potravu, či nie je nejak zranená. Našťastie je úplne vitálna a naozaj je to pre ňu len taký módny doplnok. Háčik sledujeme a čakáme, kým zhrdzavie, aby sme jej ho vytiahli. Je veľmi bojazlivá a keď ju zaň chytím bez toho, aby som jej dal nejakú dobrotu, začne cúvať a uhýbať. Keď jej dám dobrotu a začne žuť, viem s tým háčikom hýbať a snažím sa jej ho vyvliecť.
Je to proces, ktorý dúfame, že sa tento týždeň skončí. Aj keď už vieme, že to pre ňu nepredstavuje priamu hrozbu, veľmi nás to trápi. Je to náš člen rodiny.
Ocitli ste sa už v nejakej nebezpečnej situácii? Je to tam celkom divočina.
Práve toto vyťahovanie háčika by sa dalo považovať za najnebezpečnejšiu situáciu. Nikdy nevieš, kedy sa zľakne, predsa len, má osteň s jedom. Bol jeden nešťastný prípad, kedy raja tak trafila človeka, že na zranenia podľahol. Bol to však ojedinelý prípad, ak ťa aj raja trafí, nezomrieš, budeš mať „len“ nepríjemnú nekrózu. Nikdy však neútočí bezdôvodne, len a len v sebaobrane.
U domácich nenájdeme podporu. Oni nás majú za šialencov, že to skúšame a kúpeme sa s nimi. Pre nás, ľudí zo strednej Európy, je to absolútne nepochopiteľné, že niekto má takúto nádhernú lagúnu, ktorá nie je nikde inde na zemeguli a nevlezie do vody. Maximálne si sadnú na breh alebo idú po kolená do vody a popíjajú pivko.
Prečo sa nechcú vôbec kúpať?
Veľa z nich má strach. Samozrejme, strašne to preháňajú, nie sú takmer žiadne prípady, maximálne sem-tam raz za rok nejaký útok žraloka, za ktorý si môže človek sám. Myslíme si, že sú veľmi pohodlní a veľmi spokojní, keď majú svoje pivo a sedia na pláži. To je ich spôsob oddychu.
Plánujete Vianoce doma na Slovensku alebo ostávate na ostrovoch?
Vianoce aj Silvestra plánujeme tu s rodinou – rajeny a žralinovia. Budúci rok chceme na pár mesiacov prísť na Slovensko práve skrz portál Kopanice.sk a ďalšie projekty úzko súvisiace s touto platformou. Našou najväčšou prioritou je vrátiť sa naspäť do Francúzskej Polynézie čím skôr. Spustili sme aj činnosť cestovnej kancelárie Moana Travel pre malé skupiny slovensky a česky hovoriacich turistov. Vieme im všetko zariadiť na kľúč a zároveň nemusia mať strach o jazykovú bariéru, všade ich budú sprevádzať Slováci žijúci vo Francúzskej Polynézii.
Jednu skupinu sme už mali a nevedeli si to vynachváliť, tak sme si povedali, že z času na čas budeme túto službu ponúkať, avšak len pre malé skupiny, aby sme sa im vedeli naplno venovať. Vzhľadom na to, že máme nadštandardné vzťahy s ubytovacími zariadeniami, prevádzkovateľmi denných zájazdov a miestnymi podnikateľmi, vieme zariadiť turistom omnoho viac, ako by si vybavili sami.
Aké sú vaše najbližšie plány a predstavy do budúcnosti?
Na Slovensku chceme spustiť novú verziu portálu Kopanice.sk, to je jedno z prekvapení, na ktorých pracujeme. Hlavnou časťou celého portálu sú práve aktivity, ktoré zatiaľ nie sú spracované. Taktiež doplníme všetky podstatné informácie, aby celý projekt získal ešte väčšiu výpovednú hodnotu.
Pre súčasných klientov chceme bezplatne, respektíve v rámci ročného poplatku vylepšiť ich existujúce weby. Tie sú v dnešnej dobe stále moderné, no aj tak ich posunieme na ešte vyššiu úroveň, pridáme nové funkcie ako rezervačný systém, jazykové mutácie a ďalšie. Okrem ubytovacích a gastronomických zariadení nezabudneme na regionálnych výrobcov a subjekty poskytujúce služby v regióne. Spravíme im radosť a ostatní budú len ľutovať, že sa už dávno nestali našimi partnermi, partnermi portálu Kopanice.sk (smiech).
