Žijeme v neistote a strachu z budúcnosti, ale stále dúfame v lepšie zajtrajšky

Bývanie, politická situácia či rodina – témy, ktoré v mladšej generácii vzbudzujú obavy. Čoho sa vysokoškoláci najviac boja pri pohľade do budúcnosti? Rozprávala som sa so svojimi rovesníkmi a zamyslela sa aj nad vlastnými strachmi.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.