Všetky školy a internáty sa kvôli pandémii náhle zatvorili. Vysokoškolskí študenti sa museli vrátiť do svojej detskej izby, k rodičom a ich pravidlám.
Zisťovali sme, aký je scenár, ktorý zažíva väčšina študentov v posledných týždňoch. Vysokoškoláci sa hromadne vrátili domov, kde je ich sloboda značne obmedzená a denný režim veľmi odlišný: „Už dlho nebývam s rodičmi. V Trnave mám prenajatý byt a domov som chodil raz – dvakrát za mesiac. Ako naschvál mi vypršala nájomná zmluva, tak som si povedal, že vzhľadom na okolnosti si ju nebudem predlžovať, ale pôjdem na nejaký čas bývať k našim,“ hovorí 22-ročný Patrik, ktorý popri škole pracuje z domu ako grafik.
Dúfal, že jeho pracovný režim sa nezmení, avšak bývanie v detskej izbe nie je pre neho jednoduché: „Je ťažké navyknúť si na svoju starú izbu, o ktorú sme sa delili so súrodencami. Nemám tu pracovný stôl a krčiť sa za detským stolíkom nie je žiadna výhra. Aj prostredie je úplne rozdielne, aj môj režim. Som zvyknutý pracovať tak od siedmej večer do tretej rána. Rodičia síce povedali, že im to nevadí, ale nechcem svietiť do rána v izbe, ktorá je vedľa ich spálne. Obzvlášť, keď otec vstáva skoro ráno do roboty,“ dodáva Patrik.
Vysokoškoláci sa museli prispôsobiť online vyučovaniu a sociálnej izolácii
Vyučovanie sa zo školských lavíc presunulo do našich detských izieb, obývačiek či na balkóny a záhrady. Prednášok sa teraz môžu študenti zúčastniť aj v pyžame a viacerí to vnímajú ako veľkú výhodu. Aj záverečné skúšky v letnom semestri budú prebiehať online formou. Momentálne ešte nevieme, či to bude jednoduchšie alebo zložitejšie ako doteraz. Po zrušených maturitných skúškach očakávali vysokoškoláci podobné rozhodnutie aj pri štátniciach. Tie však budú musieť zvládnuť v štandardnej forme, no za prísnych hygienických opatrení, prípadne cez internet. So spolužiakmi sa teda študenti len tak skoro tvárou v tvár neporozprávajú.
Pre 24-ročnú Libušu je vyučovanie v online prostredí oveľa záživnejšie: „Veľmi sa mi tento spôsob páči a prijala by som ho aj skôr.“ To čo jej chýba je Trnava. Doma je už viac ako dva mesiace, čo je zatiaľ najdlhšie obdobie, ktoré u rodičov strávila počas vysokej školy. Našťastie, s bývaním so staršou generáciou nemá veľké problémy: „Najviac mi chýba samostatnosť. To, že si navarím, čo chcem, kedy chcem. Dokonca aj taká starostlivosť o domácnosť. Doma síce pomáham, ale to nie je ono. Predsa to musí byť podľa predstáv rodičov, čo mi občas lezie na nervy. Už teraz sa neviem dočkať voľnosti, dokonca sa teším na cestu vlakom, ktorú som predtým neznášala.“
Toto obdobie môže byť veľmi stresujúce, avšak veľmi záleží aj na predošlom nastavení rodinných vzťahov v domácnosti.
„Zo dňa na deň som zostala zavretá doslova medzi štyrmi stenami mojej izby. Keď sa človek po niekoľkých rokoch ocitne takto izolovaný a zmení sa mu životný štýl, je to náročné,“ hovorí 23-ročná Patrícia, ktorá je veľmi spoločenská. Najhoršie boli pre ňu prvé dva týždne, pretože situácia bola veľmi neistá: „Bola som nútená zrušiť výlet do Londýna. Nevedela som, ako bude fungovať škola. A hlavne som sa musela rozhodnúť, čo budem robiť s mojím letom v Amerike, kde som mala vycestovať na Work and travel.“
Pandémia zmenila aj podmienky na prácu
Viacerých študentov trápi zhoršená finančná situácia. „Pre mňa je najťažšie, že som zostala bez financií. Neviem, čo bude ďalej, keď skončí karanténa. Myslím si, že bude problém nájsť si vhodnú brigádu, rodičia mi síce pomôžu, no v lete sa budem potrebovať postaviť na vlastné nohy,“ približuje svoje obavy Patrícia. Libuša však naopak musí pracovať oveľa intenzívnejšie: „O financie som neprišla, nakoľko robím z domu – skôr naopak, pracujem omnoho viac ako pred tým. Je však pre mňa dosť ťažké zvyknúť si na to, že mám doma robiť niekoľko hodín nepretržite. Strašne ťažko sa na prácu sústredím a neviem sa k nej dokopať.“
„Všetko je neisté, je ťažké v tomto čase rozhodovať o svojej budúcnosti,“ hovorí 25-ročný Sebastián, ktorý je v poslednom magisterskom ročníku. Ten mal svoj život naplánovaný na niekoľko mesiacov dopredu, no vďaka zákazu cestovania sa mu väčšina plánov zrušila: „Mal som ísť pracovať do zahraničia, no teraz neviem, či to bude možné. Snažím sa vymyslieť, čo robiť, aby som nemusel zostať doma. Stále neviem, ako budú prebiehať štátnice alebo do akých krajín sa bude dať vycestovať. Som z toho naozaj deprimovaný.“
V každej domácnosti je iná situácia
Podľa psychologičky Ivany Václavikovej môže byť toto obdobie veľmi stresujúce, avšak veľmi záleží aj na predošlom nastavení rodinných vzťahov v domácnosti: „Je otázne, ako sú jednotlivci odolní voči stresu, napätie je u každého rozdielne. Niekto sa bojí a prežíva úzkosť. Doma sa stretávame s členmi rodiny, ktorí tiež nejako vnímajú aktuálnu situáciu. Môže to byť stresujúce pre obe strany. Avšak môže sa stať, že tráviť spolu čas je pre nich to najlepšie, ak cítia ohrozenie z vonku, môžu sa zomknúť a podporovať sa navzájom. Scenáre sa rôznia.“
„Ak je situácia vypätá, treba to riešiť vzájomnou komunikáciou. Je správne viesť s rodičmi diskusiu. Hovoriť im, že si ich vážime, no niekedy je dobré im vysvetliť, že niektoré veci dokážete vyriešiť aj sami. Je dôležité nachádzať kompromisy. Mnohí študenti musia neustále pracovať, čomu niektorí rodičia nemusia rozumieť, keďže sú ich deti doma,“ odporúča psychologička. Všetci oslovení sa však zhodli na tom, že aj toto spolužitie má svoje pozitíva: „Som rada, že môžem tráviť trochu viac času s mojou mamou, kým sa natrvalo neodsťahujem,“ vraví Libuša. Patrícia sa zase pokúsila zo situácie vyťažiť čo najviac: „Začala som variť, čítať, cvičiť a naplno sa venujem škole.“
Sebastián obnovil vzťahy s jeho kamarátmi, na ktorých predtým nemal čas. Tí tiež nemajú školu alebo nechodia do práce: „Opäť je to ako na strednej, zrazu máme celý deň voľno a môžeme sa spolu stretávať v prírode.“ Samozrejme, chápeme, že študenti v izolácii to môžu mať veľmi ťažké. Niekoľko tipov, ako sa nezblázniť, nájdete aj v našom článku, v ktorom sa venujeme duševnému zdraviu v tejto situácii.
