Strach o blízkych a neistota z budúcnosti spája všetkých Ukrajincov, ktorí museli zo dňa na deň opustiť svoje domovy. Aj napriek neľahkej situácii, v ktorej sa ocitli, nestrácajú vieru, že vojnu vyhrajú.
Na FMK študuje 18 Ukrajincov. Každý z nich má za sebou iný príbeh. Niektorí žijú na Slovensku už roky, iní cestujú do Trnavy iba kvôli štúdiu. Prinášame vám príbehy študentov našej fakulty.
Kseniia Husieva
Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?
Bola som v Kyjeve a zobudila som sa o piatej ráno na výbuchy, streľbu a dozvedela som sa, že začala vojna. Bola to strašná panika, pretože sme nevedeli čo sa bude diať ďalej. Pôvodne som mala v piatok letieť do Viedne, avšak prvú novinu, čo som vo štvrtok dostala bolo, že zrušili všetky lety a je vojenský stav v krajine.
Ako si sa dostala na Slovensko?
V Kyjeve som bola dva dni a v piatok večer (25.2.) som išla s otcom autom z Kyjeva. Len cesta cez Kyjev nám trvala štyri hodiny. Ďalších osem hodín sme išli do Ľvova odkiaľ som išla autobusom na hraničný priechod Vyšné Nemecké, kde boli kilometrové kolóny. Celkovo mi cesta do Bratislavy trvala viac ako 40 hodín.
Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?
Áno, celá rodina zostala na Ukrajine, okrem sestry, ktorá študuje v Bratislave a stihla prísť na Slovensko ešte pred vojnou. Nie som tu teda celkom sama, ale celá rodina je v Kyjeve a ani nechcú odísť. Otec samozrejme ani nemôže a mama nechce ísť bez otca. Veľmi veľa ľudí chce aj brániť mesto, vrátane mojej rodiny, pretože oni sú tam doma, je to ich mesto a nechcú odísť. Môj ujo bojuje v armáde a moja mama s tetou tiež chceli ísť bojovať, ale nedostali zbrane, pretože je tam veľký rad ľudí. Môj otec je chirurg a v podstate býva v nemocnici, lebo cestovať čo i len cez mesto nie je bezpečné.
Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?
Sú doma, ale vždy keď sa rozoznejú sirény, tak sa idú schovať do úkrytu, čo sa môže stať aj štyrikrát v priebehu jednej hodiny. Bývame na jedenástom poschodí a nemôžu používať výťah, takže stále chodia peši. Všetci sú z toho unavení a v apatii, pretože nemôžu chodiť von, stále sa musia skrývať. Mám susedov, ktorí majú osemročnú dcéru, ktorá sa aj bojí vyjsť z úkrytu a ísť domov. Na deti to veľmi zle psychicky vplýva, keď neustále počujú sirény a výbuchy.
Ako prežívaš súčasnú situáciu?
Keď som bola v Kyjeve a počúvala som tie sirény, tak som sa vôbec nevedela sústrediť, triasli sa mi ruky a nikoho som nepočúvala, pretože som sa bála. Taktiež mám dočasne poškodený sluch, pretože som bola vonku so psom, keď vo vzdialenosti približne 3 km odo mňa niečo vybuchlo. Aj teraz, keď som v Trnave a je ticho, tak stále počujem v ušiach zvuk sirén. Neustále sa snažím byť v kontakte so svojou rodinou, píšeme si a som veľmi nervózna, keď mi rodina neodpisuje, pretože neviem, čo sa deje. Okrem toho neustále pozerám správy a to aj počas prednášok. Je veľmi ťažké to všetko psychicky zvládať, chodiť na prednášky, robiť zadania. Školu sotva stíham.
Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín?
Som veľmi prekvapená a to v dobrom zmysle slova, ako nás okolité krajiny prijali. Ale vnímame to ako dočasné riešenie a chceme sa vrátiť domov, pretože sme odtiaľ nechceli odísť. Veľmi ma potešili Slováci pri hraniciach, keď som tadiaľ prechádzala, veľmi nám pomáhali, dali nám jedlo, vodu aj všetko, čo sme potrebovali. Bolo veľmi príjemné, že sa o nás takto postarali. A čo viem, tak aj o mojich kamarátov sa postarali v Poľsku, v Maďarsku aj v ostatných okolitých krajinách.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?
Aby sa držali, pretože som presvedčená, že zvíťazíme a skončí sa to čo najskôr. Som na našich ľudí veľmi hrdá. Taktiež som hrdá, že som pochádzam z Ukrajiny, a že som Ukrajinka a môžem povedať, že máme takých ľudí ako sú naši vojaci a náš prezident.
Karyna Moroz
Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?
Bola som v Smoleniciach, kde žijem. Ráno som sa zobudila a videla som správu o začiatku invázie na Facebooku. Potom mi o tom napísal otec, ktorý pracuje pre Špeciálny policajný útvar na Ukrajine. Sme s ním stále v kontakte.
Nachádza sa ešte niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?
Veľká časť z mojej rodiny už na šťastie prišla na Slovensko. Na Ukrajine je však stále moja babka, teta a sesternice. Nedávno sa odtiaľ podarilo dostať bratovi môjho manžela. Má iba pätnásť rokov. Teraz býva s nami a staráme sa o neho.
Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?
Chodievam na hranicu do Uble a Vyšného Nemeckého. Snažím sa pomáhať s odvozom pre Ukrajincov. Som členkou občianskeho združenia Rescue Malé Karpaty. Robíme zbierky potrebných vecí pre ľudí, ktorí sú na hraniciach. Snažím sa tiež propagovať číslo účtu, aby ľudia prispeli peniaze pre ukrajinskú armádu. Môj život sa úplne zmenil. Podľa potreby cestujeme k hraniciam a vraciame sa domov neskoro večer. Niekedy takto chodieva môj manžel, ktorý je tiež členom rovnakého občianskeho združenia.
Ako prežívaš súčasnú situáciu?
Každý deň sledujem správy, čo sa deje v mojej krajine a cítim neskutočný smútok. Je to nesmierne ťažké. Mám otca na Ukrajine a nemôže odtiaľ odísť. Rodičia môjho manžela by mohli odísť, ale nedokážu opustiť svoj domov. Stále viac ľudí prichádza na Slovensko. Minulý týždeň sme potrebovali zabezpečiť ubytovanie pre dvadsiatich ľudí, ktorí utiekli pred vojnou. Je to problematické, pretože Ukrajincov je tu už veľa. Na šťastie sa nám podarilo nájsť dočasné ubytovanie v smolenickom hoteli. Oni sú pre mňa príkladom silných ľudí. Za krátky čas stihli spoznať Trnavu lepšie, ako ja za štyri roky, už si našli prácu a ich deti idú do školy.
Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín?
Často sa mi ozývajú Slováci, ktorí môžu poskytnúť ubytovanie zadarmo, takže cítim veľkú podporu z ich strany. Treba však povedať, že ľudia sú všelijakí, medzi Slovákmi, aj medzi Ukrajincami. Čo sa týka Slovákov, uvediem príklad, vidím na hraniciach médiá, ktoré prezentujú ako sa tu pomáha Ukrajincom. Reálna pomoc je však omnoho menšia, než zobrazujú. Samozrejme, že ľudia sa snažia pomôcť, ale väčšinou si na tom robia promo. Najviac ma hnevajú ľudia, ktorí si spravia fotku na hranici a tam ich pomoc končí. Keď treba vyriešiť dôležité otázky, čo bude s tými ľuďmi ďalej, keď sa dostanú cez hranicu, zostáva len veľmi málo ľudí, ktorí pomôžu.
Touto cestou by som chcela poďakovať policajtom, ktorí pracujú nonstop na oddelení cudzineckej polície, za ľudský prístup, trpezlivosť a pochopenie. Chcela by som sa tiež obrátiť na niektorých ukrajinských utečencov, aby sa tu správali slušne. Nemyslite si, že ste prišli na dovolenku do hotelu all inclusive. Kvôli vášmu správaniu, nás všetkých budú hádzať do jedného vreca. Buďte vďační ľuďom, ktorí vám pomáhajú.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?
Samozrejme, keď prišli cudzie vojská na naše územie, musíme ho brániť, no myslím si, že na politickej úrovni ide najmä o finančné záujmy oboch strán. Najhoršie na tom je, že zomierajú naši ľudia. Nikto nikdy nezistí, prečo je vojna a či existuje dohoda medzi krajinami. Čo sa týka obyčajných civilných ľudí, som pyšná na Ukrajincov. Vojna ukázala, že sme ľudia a máme veľké srdce. Veľmi ma mrzí, že vojna donútila deti, aby tak rýchlo dospeli. Videli to, čo by nemali a tie spomienky s nimi zostanú navždy. Brat môjho manžela mi povedal, že kedysi túžil po veľkej stavebnici Lega. Teraz chce len, aby jeho rodičia prežili. To sú sny našich ukrajinských detí. Je mi to ľúto, ale uvedomujem si, že časom si ostatné krajiny zvyknú na túto situáciu. Preto sa musíme spoliehať len sami na seba a svoje sily. Som presvedčená, že tých síl máme dosť.
Yehor Zhukov
Kde si sa nachádzal, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?
Bol som v Kyjeve. Deň pred inváziou som plánoval návrat do školy v Trnave. Chcel som sa stretnúť s rodinou, ktorá je na Slovensku a tiež s priateľmi. V deň útoku som sa zobudil o deviatej ráno a mal som desiatky správ od priateľov. Prvá správa, ktorú som si prečítal bola od mojej kamarátky z Ruska. Tá mi napísala: „Čo sa deje na Ukrajine? Si v poriadku?“ Neveril som vlastným očiam. Začal som hľadať informácie o tom, čo sa vlastne stalo a natrafil som na šialený Putinov prejav, v ktorom rozprával o začiatku „špeciálnej operácie“ na Ukrajine. Večer sme s rodičmi utiekli z Kyjeva do Ľvova a prichýlili nás príbuzní.
Nachádza sa ešte niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?
V podstate celá moja rodina a priatelia, najmä chlapci, keďže je vyhlásená mobilizácia.
Veľa Ukrajincov sa v posledných dňoch pripojilo k armáde, či už pomáhajú humanitárne alebo nastúpili k vojakom. Je niekto z tvojich blízkych na tom podobne?
Môj otec a dedo, ktorý má 65 rokov podpísali dohodu o vstupe do armády, pretože chcú brániť našu krajinu. Všetci moji starší kamaráti pomáhajú armáde aj ja som pripravený bojovať, ak ma zavolajú. S rodičmi sme sa vrátili do Kyjeva a momentálne pomáham ako dobrovoľník. Tiež sa snažíme posielať informácie o tom, čo sa deje našim známym z Ruska, s tým, že musia vyjadriť nesúhlas s Kremľom a vojnou na Ukrajine.
Ako prežívaš súčasnú situáciu?F
Prvý deň bol hrozný a sprevádzala ho panika. Keď sme prekonali prvú noc uvedomili sme si, že môžeme situáciu určitým spôsobom kontrolovať. Momentálne mám v sebe veľmi veľa emócií.
Ako vnímaš reakcie/kroky okolitých krajín?
Cítime podporu celého sveta aj Slovenska. Nedá sa vyjadriť, ako sme za to vďační. Je to veľmi dôležité. Jediné čo si želáme je mier. Dúfam, že Putin bude pykať za všetky životy, ktoré kvôli nemu vyhasli. Chcem poďakovať všetkým Slovákom, Čechom a Poliakom ktorí nás podporujú. Je to pre nás mimoriadne dôležité v týchto časoch. Verím, že táto vojna čoskoro skončí a budeme môcť žiť naše normálne životy. Ďakujem univerzite za všetko.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?
Sú dokonalým obrazom hrdinov, ktorí sa neboja bojovať za svoje rodiny. Som veľmi vďačný, že naša krajina je taká silná. Dúfam, že sa čo najskôr vrátia k svojim rodinám v poriadku.
Valeriya Reznichenko
Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?
Bola som na Slovensku, pretože tu bývam už 8 rokov. O situácii som sa dozvedela najmä zo správ, následne som volala s rodičmi aj s kamarátmi, všetko sa udialo príliš rýchlo. Čiastočne sme aj čakali, že ku konfliktu dôjde, ale aj tak sme zostali zaskočení.
Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?
Áno, okrem otca, matky a brata celý zvyšok rodiny. Momentálne sa skrývajú v pivniciach, pretože pobyt mimo nich je nebezpečný, a čakajú kým sa celý konflikt skončí. Pomaly im začína dochádzať jedlo. Chlapci navyše zahodili SIM karty, pretože prebieha mobilizácia všetkých mužov od 18 do 60 rokov a mohli by ich vystopovať.
Ako prežívaš súčasnú situáciu?
Strašne ma mrzí, že vôbec nastala, lebo viem, že ani jedna, ani druhá strana nemá zlé úmysly. Modlím sa za svoju rodinu a kamarátov, aby sa im nič nestalo. Stále som v šoku.
Ako vnímaš reakcie a kroky okolitých krajín?
Prekvapilo ma, že sa celý svet ozval, pomáha nám a podporuje nás. Veľmi som sa potešila. Dúfam, že ťažkú situáciu spolu vyriešime, čím skôr, tým lepšie.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?
Povedala by som im, aby vydržali a naďalej ostávali ľuďmi. Nech sú silní a vytrvalí, držia spolu a pomáhajú si.
Daria Mierhut
Kde si sa nachádzala, keď ťa zasiahla správa o invázii Ruska na Ukrajinu?
Bola som s priateľom v Trnave. Jeho brat nám zavolal a oznámil, že sa začala vojna. V momente sme zapli správy a začali písať našim rodinám. Dva dni sme vôbec nespali.
Nachádza sa niekto z tvojich príbuzných na Ukrajine?
Áno, všetci z mojej rodiny a skoro všetci kamaráti. Ja pochádzam z Odesy na juhu Ukrajiny, môj otec je z Kilije, ktorá leží ešte južnejšie. Práve tam otec poslal mamu s bratom a sesternicou, avšak on sám sa stále nachádza v Odese. Keďže je bývalý vojak, komunikuje medzi políciou a armádou umiestnenou na blogpostoch a hliadkuje v meste. Do armády ho neprijali kvôli zdravotným problémom.
Ako prežívaš súčasnú situáciu?
Skoro všetci sme teraz neprestajne na telefóne a pozeráme správy. Každá nová informácia sa totiž môže týkať môjho mesta alebo rodiny. Snažíme sa pomáhať ako sa len dá. Ja momentálne pracujem v televízii TA3, kde tvorím infoservis pre Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko. S priateľom sa snažíme pomáhať aj humanitárne. On pomáha s hľadaním ubytovania pre známych prichádzajúcich z Ukrajiny. Okrem toho máme ešte školu a prácu, pretože peniaze potrebujeme. Spíme maximálne päť hodín denne, čo je už fajn, pretože prvé dni sme oddychovali 2 až 3 hodiny.
Ako vnímaš reakcie a kroky okolitých krajín?
Je dobré, že začali pomáhať aspoň niečím, ale v súčasnosti je najpotrebnejšie, o čom hovoríme od začiatku vojny, zavrieť nebo nad Ukrajinou. Ide o najdôležitejšiu vec. Prvé 2 či 3 dni od vypuknutia vojny okolité krajiny nerobili vôbec nič. Nechceli sa do daného konfliktu miešať. Poľsko bolo prvou krajinou, ktorá nám začala pomáhať s výzbrojou, momentálne už pomáha celá Európa. Sme za to vďační.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí bojujú za Ukrajinu?
Dávať si pozor. Neviem si predstaviť, ako sa aktuálne cítia a čo prežívajú, lebo situácia je strašná. Naša armáda je však najsilnejšia. Teraz mi reálne všetci hovoria, že nie my Ukrajinci chceme ísť do NATO, ale NATO chce ísť ku nám (smiech). Ukrajinská armáda vie bojovať! A áno, sú mestá, ktoré už získalo Rusko, my ich ale určite vybojujeme naspäť. Stále pritom chránime zvyšné mestá. Naši ľudia sú najlepší a prekvapilo ma, že sa vieme všetci takto spojiť, či už na Ukrajine alebo tu.
