Osemčlenná skupina z našej redakcie vycestovala do Zvolena, kde sa zúčastnila na súťaži Štúrovo pero. Zvládli to aj napriek problémom s dopravou alebo stretnutím podivných osobností.
Už týždeň dopredu som si bol vedomý, že budem musieť vstávať skoro ráno, presnejšie 3:50, aby som stihol vlak do Zvolena. Večer predtým však atteliér oslavoval svoje 20. narodeniny, a preto som sa musel uspokojiť so štvorhodinovým spánkom. Cesta bola hladká, až kým sme neprišli do Galanty, kde sme potrebovali prestúpiť.
Všade bola tma a text, ktorý svietil na informačnej tabuli, sa nedal prehliadnuť. „Meškanie 15 minút,“ prečítal som nahlas a vzápätí sa celá skupina zatvárila kyslo. Nič, čo by sa však nedalo zvládnuť. Lenže meškanie postupne naberalo na dĺžke, zatiaľ čo my sme vystáli dieru do podlahy železničnej stanice.
Avšak nastúpením do rýchlika (po takmer hodine čakania), ktorý nás mal odviezť do Zvolena, kríza ešte nebola zažehná. V priebehu cesty do vagóna rýchlym krokom vtrhla revízorka. „Vlak ide len do Zvolena, ak idete ďalej, musíte ísť iným spojom,“ povedala nahlas. Vydýchol som si, pretože sa nás to netýkalo. Bohužiaľ, bol to len náš dojem. Plánovali sme vystúpiť až na druhej zastávke, no vlak ukončil jazdu už na prvej.
Konečne v cieli
Príchod do Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vykompenzoval strastiplnú cestu. Pekná, obnovená budova ponúka ešte krajší interiér – perlovo biele steny, vysoké stropy a tisícky kníh, ktoré sú naozaj všade. Na jednej z chodieb som si všimol nejakú od Georga Orwella, nešlo však o 1984 ani Zvieraciu farmu.
Otváracou ceremóniou bol slávnostne otvorený 29. ročník novinárskej súťaže stredoškolákov a vysokoškolákov Štúrovo pero. Spomedzi privítaných hostí nás zaujal práve jeden obyčajný chlapík. Išlo o Andreja Tušera, autora mnohých kníh, bez ktorých by sa študenti masmediálnej komunikácie nezaobišli. Ako sa robia noviny je niečo ako Biblia pre žurnalistov.
Nasledovala spätná väzba na časopisy stredných a vysokých škôl a online žurnalistických projektov. Zúčastnil som sa na hodnotení vysokoškolských časopisov, v tejto kategórii bolo prihlásených 8 periodík.
Porotu tvorili aj také mená, akými sú napríklad Gabriela Kajtárová, reportérka domáceho spravodajstva TV Markíza, alebo Viera Kulichová, vedúca domácej redakcie TASR. Spolu s ďalšími dvoma členmi hodnotili jednotlivé časopisy po tematickej, obsahovej, ale aj grafickej stránke.
Práve s Kajtárovou bola neskôr vedená diskusia, ktorú moderoval Patrik Herman, dlhoročný moderátor Markízy. Študenti mali možnosť získať odpovede na otázky, ktoré ich zaujímajú. Nevyhli sa ani témam ako Ján Kuciak, aktuálna politická situácia, Ukrajina alebo novinárska práca.
Trampoty v meste
Po ukončení programu prvého dňa súťaže sme sa rozhodli uhasiť hlad, niektorí trojuholníkmi pizze, iní bagetami. Stáli sme na zvolenskom námestí, keď sa k nám potichu priblížila neznáma osoba. V ruke držala už len ohorok z cigarety a fajčiarskym hlasom na nás prehovorila: „Potrebujem sa dostať do Levoče, nedoložíte mi na vlak?“
Dali sme jej nejaké drobné, no vzápätí nám došlo, že do Levoče nepôjde. Pribehla k nej štvorica detí. „Tu máš ohorky, Jana,“ vykríklo jedno z nich a začalo tancovať s ostatnými. Po zvláštnej situácii sme opustili námestie.
Vyčerpaní po celom dni sme sa rozhodli doplniť energiu v jednej miestnej kaviarni, kde hrali dobrý indie rock a kde sa k nám pridal aj pes Luna, ktorý patril iným návštevníkom. Debatovali sme dlho – tak dlho, až nám obsluha musela oznámiť, že za pár minút zatvárajú.
Práve v túto noc som si potvrdil jednu vec: atteliéristi sa dokážu zabávať, ale aj socializovať. Na internáte, kde sme boli ubytovaní, náš šéfgrafik dostal počas hry za úlohu darovať obyvateľom vedľajšej izby dvanásť centov. Urobil tak bez váhania. S chladnou tvárou im povedal, že ako charita im daruje tieto peniaze.
Keď sa nevracal, pochopili sme, že sa zarozprával. Po nahliadnutí do danej izby som uvidel členov redakcie časopisu Univerzál, napokon tam skončila aj polovica našej posádky. Porozprávali sme sa o našich časopisoch a odovzdali si aj svoje know-how.
Opäť v knižnici
Počas druhého dňa dostali súťažiaci, ktorí sa zapojili do kategórie tzv. indi-vindi, vzácnu a potrebnú spätnú väzbu na ich články. Porota, v rovnakom zložení ako deň predtým, bola naozaj kritická. Poukazovala na chyby v článkoch, taktiež však vyzdvihla to, čo bolo na nich urobené správne. Páčilo sa im, keď sa študenti a študentky nebáli klásť kritické otázky napríklad vedeniu škôl.
Zatiaľ čo počas prvého dňa sme sedeli na balkóne, odkiaľ sme mali výhľad na celú miestnosť, počas vyhodnotenia sme sa usadili inde. Aj keď bolo vyhlasovanie výsledkov zdĺhavé, sedel som v napätí od začiatku od konca. Aj tento rok, na 29. ročníku súťaže Štúrovo pero, náš časopis dokázal svoje kvality.
Získali sme Zlaté Štúrovo pero v kategórii vysokoškolských časopisov, umiestnili sme sa na prvom mieste v kategórii online žurnalistika za náš web a Podcastt. Spomedzi redaktorov ocenili Luciu Bakusovú (3. miesto), 2. miesto a cenu TV Markíza získala Viktória Revajová, prémiu ministerky kultúry získala šéfredaktorka Bernadetta Čaranová.
Fotku s pánom Tušerom sme nestihli, po ukončení súťaže sme sa ponáhľali na vlak. Tentokrát nemeškal.
