Proti komunistickej moci na Slovensku sa pred 35 rokmi zišli tisícky ľudí na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde sa konala Sviečková manifestácia.
Bratislavský veľký piatok alebo, ako ju väčšinou poznáme, Sviečková manifestácia sa uskutočnila 25. marca 1988. „Táto udalosť je v histórii Slovenska zásadná hlavne preto, že išlo o prvý verejný protest proti normalizačnému režimu v Československu od augusta 1969,“ vysvetlil historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek. Ozrejmil, že išlo o žiadosti náboženskej povahy a tiež dodržiavanie ľudských práv.
Komunistický režim v Československu po okupácii vojskami krajín Varšavskej zmluvy zlomil odpor občianskej spoločnosti v auguste 1969. Uzavreli nepísanú dohodu. Jej podstata spočívala v tom, že režim zabezpečí občanom zvyšovanie životnej úrovne. Výmenou za to malo byť, že sa občania nebudú angažovať do vecí verejných a do politiky.
Drvivá väčšina spoločnosti to často nedobrovoľne dodržiavala. „Verejné priestranstvo sa stalo doménou komunistickej strany. Túto nepísanú dohodu ukončila až Sviečková manifestácia,“ priblížil Jašek. Občania prvýkrát po 20-tich rokoch vyšli do ulíc a demonštrovali za požiadavky, ktoré boli proti zásade komunistického režimu.
Pád komunizmu bol proces
Zhromaždenie sa uskutočnilo v čase, kedy ľudia verejne neprejavovali svoj odpor voči totalite. Avšak, určité skupiny disentu, napríklad skrytá cirkev, organizovali rôzne púte. „V rámci kontextu doby treba podotknúť, že bolo iné ísť na púť náboženského charakteru a zúčastniť sa na zhromaždení verejného rázu s jasne stanovenými požiadavkami,“ povedal Jašek.
Nežná revolúcia prišla za iných podmienok. V roku 1988 ešte fungovala Železná opona s Československom ako pevnou súčasťou východného bloku. V novembri 1989 bola situácia iná. „Poľsko a Maďarsko už boli polodemokratické štáty. Taktiež padol Berlínsky múr, čiže geopolitický kontext bol odlišný,“ vysvetlil historik ÚPN.
Podľa jeho slov Sviečková manifestácia bola od začiatku dimenzovaná ako jednorázové podujatie. V súvislosti s dejinami a históriou väčšinou hovoríme o Nežnej revolúcií, ale udalosti nemôžeme vnímať izolovane, pretože sú súčasťou určitých procesov. Ján Čarnogurský, predstaviteľ kresťanského disentu, v knihe Sviečková manifestácia I. napísal: „Sviečková manifestácia bola vyvrcholením odporu voči komunizmu.“
Pri pohľade na pád komunistického režimu ako na priebeh viacerých udalostí je, samozrejme, najviditeľnejším momentom Nežná revolúcia. Ide však o proces, ktorý sa začal oveľa skôr. Práve Sviečková manifestácia je jeho zásadnou integrálnou súčasťou. „Keď sa pozrieme na dejiny skôr dynamicky ako na súhrn alebo tok udalostí, tak by sa dalo tvrdiť, že sú to dve udalosti v rámci jedného veľmi dôležitého procesu,“ podotkol Jašek.
Proti zhromaždeniu nasadili Angeliku
Komunisti sa o prípravách manifestácie dozvedeli oveľa skôr. S veľkou pravdepodobnosťou o nej vedeli už na začiatku roka 1988. Definitívne to bolo až vtedy, keď František Mikloško verejne oznámil, že chce zvolať tichú a pokojnú manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva. Jašek doplnil: „Komunistický režim od začiatku túto požiadavku vyhodnotil ako protištátnu aktivitu.“
Verejný priestor bol pre komunistov doménou, kde sa vyjadrovala lojalita. Odohrávali sa tam prvomájové sprievody, oslavy populistických štátnych sviatkov, skladali sa pionierske sľuby. Z toho dôvodu Sviečkovú manifestáciu hneď od začiatku vnímali negatívne. Uvedomovali si, že na Hviezdoslavovom námestí príde k zásadnému stretu.
Zvolali schôdze, zmobilizovali propagandistický aj bezpečnostný aparát. „Potlačenie Sviečkovej manifestácie už bolo iba vyvrcholením, pretože dni predtým bola nasadená Štátna bezpečnosť,“ uviedol Jašek. Dodal, že hlavných organizátorov a aktivistov skrytej cirkvi komunisti zaistili, aby sa manifestácie nemohli zúčastniť priamo na námestí.
Bratislavu doslova uzavreli, po vlakoch chodili kontroly a v podvečer manifestácie bolo takmer nemožné dostať sa do centra mesta hromadnou dopravou. Všetko odstavili, aby na zhromaždenie prišlo čo najmenej ľudí. Historik vysvetlil: „Komunisti dúfali, že príde málo ľudí a vyhlásia to za svoje víťazstvo, lenže realita bola taká, že každý, kto mohol, sa tam snažil nejakým spôsobom dostať.“
Podľa neho snaha komunistického režimu odlákať ľudí od manifestácie by niekomu mohla prísť smiešna, no na druhej strane nesie veľkú výpovednú hodnotu. Študenti dostali voľno, aby odišli domov a v kinách premietali atraktívny program. „Symbolom celej kampane proti Sviečkovej manifestácií sa stalo mimoriadne zaradenie populárneho filmu Angelika do programu,“ ozrejmil Jašek.
Občiansku odvahu potrebujeme aj dnes
Historik vidí v Sviečkovej manifestácii odkaz aj do súčasnosti. Napriek zastrašovaniu a tomu, že mnohí ľudia mohli za účasť niesť závažné následky, zjednotili sa a odvážne vyšli do ulíc. Nebolo vylúčené, že za prítomnosť na zhromaždení sa ktokoľvek mohol dostať do väzenia. Jašek doplnil: „Poznám ľudí, ktorí dostali rany obuškom a mesiace mali modriny. Mladým ľuďom hrozilo, že ich vyhodia zo školy.“
V časoch komunistického režimu vyžadovalo veľkú nebojácnosť zriecť sa svojho pohodlia. „Občiansku odvahu možno obdivovať aj po 35 rokoch. Snaha prepojiť tak vzácne myšlienky, ako je boj za náboženskú slobodu a ľudské práva, je veľmi silná,“ dodal. Na záver zdôraznil, že Sviečková manifestácia je unikátnym príspevkom Slovákov do zápasu proti komunizmu.
