Začiatok semestra na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave znamená pre študentov veľa vecí – nové predmety, nových pedagógov, ale aj staré známe prekvapenie v podobe rozvrhov, ktoré akoby zostavoval niekto, kto v Trnave nikdy nebol.
Ak ste si mysleli, že najťažšou výzvou semestra budú skúšky, skúste uskutočniť za desať minút cestu zo Skladovej do Jamy. Pre šťastlivcov, ktorí dostali tento „expresný transfer“ do rozvrhu, sa otvára možnosť experimentu na hranici fyzikálnych zákonov. Tieto budovy sú od seba vzdialené tri kilometre, pešo vám to podľa Google Maps najkratšou cestou potrvá presne 41 minút. No podľa rozvrhu to musíte dať za desať. Ak sa teda chystáte na tento výlet, tu sú niektoré potenciálne spôsoby presunu:
- bežecký tréning – ak máte v žilách aspoň kvapku športového ducha, môžete sa pokúsiť trénovať na polmaratón a vyraziť šprintom. Samozrejme, za predpokladu, že nebudete čakať na semaforoch alebo sa nezaseknete za niekým, kto má na všetko čas. Bonusový efekt? Do ďalšej hodiny dorazíte nielen spotení, ale aj s pľúcami v plameňoch. Aspoň si tak môžete hneď na začiatku semestra vyskúšať skúšku zo sebaovládania.
- taxi syndróm – znie to ako riešenie, kým si nespočítate, že jedna cesta vyjde na približne štyri eurá. Ak sa poskladáte štyria, je to lepšie, ale ak to máte takto trikrát týždenne, do konca semestra budete jesť instantné polievky a rozhodovať sa medzi MHD lístkom a kávou;
- MHD lotéria – teoreticky existuje, prakticky však nepremáva v čase, keď ju potrebujete. A ak by aj išla, tak so všetkými zastávkami a presunom do budovy by to bolo stále nereálne;
- teleportácia – žiaľ, zatiaľ len v štádiu vývoja.
Výsledok? Niekto pri tvorbe rozvrhov opäť podcenil existenciu priestoru a času. A študenti sú tí, ktorí sa každý deň rozhodujú, či sa pokúsia o teleportáciu, alebo budú trpezlivo vysvetľovať vyučujúcemu, prečo meškajú.
Našťastie, v tejto chaotickej hre na presun zo Skladovej do Jamy máme aj pedagógov, ktorí rozumejú našej situácii a prejavujú toleranciu voči našim oneskoreným príchodom. Vďaka tomu sa cítime menej ako v neustálom závode s časom a viac ako súčasť akademického prostredia, ktoré chápe, že nie všetko sa dá naplánovať.
Na FMK dokonca už aj kvantová superpozícia nie je len teória, ale denná prax. Študenti majú dve vyučovacie hodiny naraz, pedagóg učí predmety, ktoré sa ironicky prekrývajú, a všetci sa tvária, že to dáva zmysel. Keby sa to dalo predať ako metóda time managementu, možno by nám raz aj Steve Jobs závidel.
Riešením by mohlo byť zohľadnenie reality pri zostavovaní rozvrhov. Nemuseli by sme tak každé ráno stáť pred budovou so stopkami v ruke a riešiť, koľko svetelných rokov máme na presun alebo či zvládneme byť na dvoch miestach naraz. Ak už musíme ovládať teleportáciu a kvantovú superpozíciu, aspoň by mohli zaviesť študentské zľavy na taxíky. Prežiť semester by predsa nemalo byť finančne likvidačné.
