Michal Jánoš je absolvent VŠMU a od roku 2009 aj stálym členom hereckého súboru Divadla Jána Palárika v Trnave. V čase pandémie prijal ponuku stať sa režisérom Univerzitného divadla THE.ART.RE.
Postupne spoznáva umelecký kolektív študentov, zatiaľ však vo veľmi obmedzených možnostiach online sveta. So študentmi aktuálne pripravuje prvý online projekt, ktorý odprezentujú 3.6.2021.
Michal, herectvu sa venuješ už vyše 15 rokov, prečo si sa rozhodol zasvätiť svoj život
umeniu?
Párkrát si už spomínal, že si mal blízko aj k masmédiám a žurnalistike. Čo bol teda rozhodujúci faktor?
Povedal by som to tak, že som nerozhodol ja. Skôr to rozhodli okolnosti a možno, veľmi pragmaticky musím povedať, poradie termínov prijímacích skúšok. Herectvo býva vždy vo februári alebo marci, a teda oveľa skôr ako iné školy. Zobrali ma a tým človek zlenivie. Povie si, že načo bude púšťať vrabca z hrsti.
Tým nechcem povedať, že by som si herectvo nevážil. Práve naopak, nerátal som s tým a vyšlo to. Preto som pociťoval, že by to bol odo mňa prejav neúcty. Viem, aké ťažké bolo sa tam dostať. Našťastie som nemal v sebe niečo také, že to nie je pre mňa. Vtedy som prehodnotil aj žurnalistiku. A to som myslel, že práve masmediálna bude tá najvysnívanejšia.
Čo pre teba znamená divadlo a umenie?
Spôsob hľadania umenia v sebe môže byť rôzny. Môže to byť cez maľbu, cez hudobný nástroj, cez spev. A práve divadlo so mnou vôbec nekomunikovalo. Dovtedy som umenie v sebe vnímal cez rozmýšľanie, cez písanie, kde som sa vedel vyjadriť, tam som mal pocit, že komunikujem so svetom. Musím sa priznať, že aj na škole som prvé dva roky nevedel pochopiť a hovoriť divadelným jazykom. Až vďaka môjmu profesorovi Vladimírovi Strniskovi som našiel kľúč.
Ako?
Pochopil som, že dokážem transformovať svoje vnímanie do hereckého výkonu, a tak komunikovať s ľuďmi. Zrazu sa mi zapáčil kontakt s publikom. Ako človeku, ktorý v sebe zvláštne snúbi introverciu s extroverciou mi veľmi vyhovuje, že je to v takom inkognite, v prítmí hľadiska.
Stretnem tam 250 ľudí alebo viac a nepoznáme sa, nemusíme sa zoznamovať, ale ponúknem im svoju dušu na hodinu, na dve. Môžu do nej nazrieť a potom zase odídeme a tvárime sa, že sa nepoznáme. Vyhovuje mi taký kontakt a to, že je to živé umenie, že je stále iné na rozdiel od filmovej produkcie.
Pandémia ochromuje svet už vyše roka. Ako funguje divadlo v tejto dobe a ako vyzerajú vaše skúšky v DJP?
Vnímame to tak, že pre divadlo je luxus v týchto podmienkach vôbec hrať. Viac sa paradoxne oplatí nehrávať. Ale to nechceme a radšej hráme aj pre tých 30 ľudí. My žijeme iba tým živým kontaktom. A čo sa skúšok týka, najprv sme v septembri skúšali aj bez rúšok, potom sa zakázalo hrať, ale mohli sme skúšať, tak sme prešli na skúšanie v respirátoroch alebo v krytoch. Tak sme naskúšali aj inscenáciu Futbal alebo Bílý andel v pekle či Mizantropa.
Kultúra je dlhodobo málo podporovaná a aj teraz vidíme, že sa na ňu často zabúda. Prečo si myslíš, že sa jej dostáva tak málo pozornosti?
Ach, to je na hodinu (smiech). Často sa o tom bavíme. Ako hovorí náš divadelný šéf, žiaľ, počas pandémie sa ukázalo, ako veľmi nám chýbajú diváci, ale my im až tak nie. Ale vychádza to z rôznych vecí, určite aj z histórie, kultúrnosti národa… Umenie sa berie ako samozrejmosť. Ja mám napríklad veľmi rád šport a uvedomujem si, koľko ľudí je v kritickej chvíli schopných finančne podporiť klub. Ale to, že by chcel niekto divadlu poslať nejakú finančnú podporu, to si ani neviem predstaviť. A to ešte keď si povieme, že pred 100 rokmi sa vyzbieralo na Národné divadlo v Česku, to je dnes nepredstaviteľné.
Za kino či Netlfix je pre ľudí bežnejšie zaplatiť ako za divadlo. Divadlo asi nie je produkt, ktorý sa vie predať. Zohnať sponzoring do divadla, mimo SND, je veľmi ťažké. Keď sa ešte pozrieme na poéziu, ktorý človek by vedel sám od seba odrecitovať aspoň 2-3 básne? Nemáme stotožnenú našu kultúru a históriu. Mám pocit, že je dôležité vybudovávať návyk chodiť do divadla. Preto aj v našom divadle je dôležitá práca s deťmi, mládežou, s univerzitami… Vzdelávať ľudí, aby mali prehľad v divadle, to je cesta, akou divadlo získa svoju divácku základňu.
Umelci sa v prvej vlne pandémie ozvali podobne ako iné skupiny pred nimi. Upozornili na nedostatočnú podporu a výpadky príjmov. Dostali však obrovskú dávku kritiky a nenávisti najmä na sociálnych sieťach. Ľudia ich v komentároch posielali pracovať do fabrík alebo manuálne s lopatou v ruke. Ako to vnímaš ty? Myslíš, že je to nepochopenie práce ľudí v umeleckom svete?
Zase to súvisí so vzdelanosťou národa. Uvedomujem si, že pár vyvolených, ktorí sú v televízii a nakrúcajú denné seriály, môžu mať príjem aj 30 tisíc eur mesačne. Ale väčšina ľudí v umeleckom prostredí, 95 %, zarába 800 eur mesačne alebo menej, pričom v tomto biznise je ich strašne veľa. Nie sú to len herci. Divadlo zamestnáva 15 hercov, no dokopy má aj 80 zamestnancov. Trpeli všetci, ktorí prišli o prácu. Aj zvukári, kameramani.
Ľudia to vnímajú tak, že herec musí byť bohatý, nič nerobí a zadarmo má peniaze. Duševná práca je pre veľkú skupinu nehmatateľná. Ale neprekvapuje ma to, keď toľko ľudí v našej krajine popiera holokaust a váha, či vôbec Covid-19 existuje.
A čo mladí ľudia a divadlo? Majú stredoškoláci a vysokoškoláci vzťah k divadlu a prejavujú oň záujem pravidelne aj mimo organizovaných školských predstavení alebo je to skôr výsada niekoľkých nadšencov, ktorým divadlo učarovalo.
Je ich málo. Súvisí to aj s tým, že predstavenia, ktoré sú orientované na deti a mládež, to sú v podstate len organizované predstavenia. Rozprávky sa hrávajú ešte v zimných mesiacoch v nedeľu. Ale keď hráme niečo, čo by mohlo zaujímať mladých, nemáme ani overené, do akej miery by prišli diváci mimo škôl. Pri večerných tituloch vidieť viac staršie publikum. Uvedomujem si, že od študentov trebárs vysokých škôl nie je prirodzený záujem. Skôr je to na individuálnej báze.
Poďme k samotnej réžii. Okrem režírovania nášho The.art.re, lektoruješ aj detskú akadémiu v DJP. Čo ťa na tom baví?
Ja to stále nevolám réžia, lebo réžiou sú pre mňa celé inscenácie a toto je skôr taká pedagogicko-herecká činnosť. Ale pre herca je veľmi dobré, keď to vidí zvonka, zrazu pochopí, čo ako vyzerá, inak vníma rytmus či usporiadanie na javisku. Väčšina ľudí, ktorí v divadle pracujú, už cíti, čo funguje a čo nie, no len málo z nich dokáže vzniknuté nezrovnalosti vyhodnotiť a ponúknuť adekvátne riešenie problému.
Mám pocit, že práve spomedzi tejto skupiny hercov, vychádzajú tí, ktorí v sebe pocítia túžbu režírovať. Pre mňa je lákavý dialóg. Zrazu máš pred sebou šesť ľudí, šesť svetov a ty ich môžeš podporovať, aby v sebe hľadali, čo ani nevedeli, že majú. A obohacovať to o to svoje. A to svoje o to ich. Je veľmi zaväzujúce a motivujúce robiť divadlo s ľuďmi, ktorí to chcú robiť dobrovoľne vo voľnom čase.
A aké sú tvoje plány a vízie pre Univerzitné divadlo The.art.re?
Dúfam, že nájdeme spoločný jazyk, že nájdeme témy, ktoré nás budú rovnako iritovať a že nájdeme diváka, ktorý to bude s nami zdieľať. A bol by som rád, keby sa nám podarilo preniesť tieto predstavenia raz za čas aj do nášho Divadla Jána Palárika, aby sme to mohli odprezentovať divákovi, ktorý bežne nechodí na vysokoškolské predstavenia.
Aktuálne pripravujete nový projekt, ktorý bude výhradne online. Na čo sa môžeme tešiť?
Dúfam, že ho 3. júna odprezentujeme a bude to iné v tom, že to nebude mať reprízy. Nie preto, že by sme o to nestáli, ale chceme stavať na exkluzivite. Ide o jednorazovú vec, ktorá sa asimiluje na toto pandemické obdobie, kedy fungujeme v online priestore. Má to byť zároveň taká ochutnávka, že budúci rok chceme robiť viac a stretnúť divákov aj osobne. Verím, že sa v tom nájdu aj samotní diváci a podarí sa nám do toho prepašovať humor.
Autorka článku: Adriána Lizoňová
