Keď práve neučí na FMK, tak sa vo voľnom čase venuje hlavne rodine alebo tvorbe ambientných zvukov. V rozhovore nám doktor TOMÁŠ FARKAŠ povedal, čo pre neho znamená hudba a ako si užil svoj prvý onlinový koncert.
Aké sú vaše začiatky so zvukom?
Myslím, že to bolo ešte na základnej škole. Začal som sa zaujímať o zvuk z toho hľadiska, že som sa učil používať prvé softvéry, ktoré robili hudbu. To bolo v podstate už desiatky rokov dozadu. Snažil som sa ich nejak pochopiť a pracovať v nich. A potom, počas strednej školy, som sa dostal ku svojej prvej elektrickej gitare z bazáru a začal som ju skúšať nahrávať a vrstviť. To boli moje prvé pokusy s nahrávaním. Základy toho, ako teraz pracujem so zvukom, mi položila práve FMK, kde som začal chodiť na hodiny zvuku, ktorý teraz aj učím. Od toho momentu som sa posúval hore, čo sa týka softvérov a technológie.
Spomenuli ste, že ste začali hrať na elektrickej gitare. Ovládate aj ďalšie hudobné nástroje?
Je to u mňa veľmi špecifické. Som jeden z tých typov, ktorý má u seba veľa hudobných nástrojov, ale hrať tak, ako nejaký naozajstný muzikant, neviem ani na jeden. Mám doma basgitaru, dve gitary, akordeón, harmoniku, flautu a tak ďalej. Na všetkých viem zahrať tie veci, ktoré ja sám potrebujem vo vlastnej hudbe dosiahnuť. U mňa to vždy bolo celé založené na experimentálnom sound dizajnovom leveli. Nahrávam si zvuky, potom ich vložím do počítačových softvérov, kde si z nich vyrábam vlastné nástroje, ktoré už potom programujem a hrám pomocou MIDI kontrolérov. Vďaka tomu ten nástroj neznie tak, ako znel pôvodne, ale je to skôr nástroj, ktorý človek nerozozná, pokiaľ nevie, z čoho to je vyrobené.
Potrebuje mať človek na prácu so zvukom talent alebo v tom môže byť dobrý každý?
Nerád by som slovo talent spájal napríklad so sebou. V prvom rade musí mať človek pre to zapálenie a túžbu tvoriť. To je asi ten prvý základný bod, z ktorého musíte vychádzať. Myslím si, že každý má potrebu tvoriť. U niekoho to je maľovanie, iní zase robia hudbu, prípadne využívajú kreativitu v marketingovej firme na vymyslenie kampane. U mňa to bola práve tá túžba tvoriť a dostať zo seba rôzne abstraktné idey, ktoré by inak, ako hudbou nešli. Nadanie podľa mňa potrebujete na to, aby ste sa na tie nástroje naučili hrať dokonale.
Druhá časť práce je chodiť s mikrofónom po vonku a nahrávať si všetky možné zvuky.
Ako by mal človek, ktorý sa chce venovať zvuku, začať? Sú na to potrebné nejaké vstupné náklady na techniku?
Ja sa snažím posúvať mojim študentom filozofiu, že technika nie je až taká dôležitá. V súčasnosti žijeme v dobe, v ktorej sa dá za málo peňazí robiť veľa muziky. Za úplné minimum si viete nakúpiť zvukové karty a mikrofóny. Plno kvalitných softvérov je aj zadarmo a nemusíte si ich kupovať za tisíce eur tak, ako tomu bolo kedysi. Často majú v sebe zakomponované vlastné inštrumenty, čiže ak sa človek pre niečo takéto rozhodne, dokáže mať k dispozícii obrovskú paletu zvukov.
Podľa mňa to je hlavne časová investícia, pretože aj miest, kde sa to môžete naučiť, je dosť veľa. Už to nie je iba škola alebo nejaký kurz, ktorý si musí človek zaplatiť, ale v podstate 90 % všetkého je na internete a veľa z toho je aj zadarmo. Čiže moja filozofia je taká, že nepotrebuje do toho človek investovať až tak veľa peňazí, ako skôr voľného času a vlastnej vôle.
Kedy sa najčastejšie venujete práci so zvukom?
Mám dcéru, takže cez deň sa snažím byť otcom. Často aj s ňou pracujem so zvukom, pretože ju to zaujíma, ale keď ide spať, tak až vtedy sa dostanem k počítaču a začnem si robiť svoje. V súčasnosti sa snažím vytvoriť vlastné zvukové knižnice. Je veľmi veľa možností, ako môže človek pracovať so zvukom. Niekto nahráva, spracováva hlas, strihá nahrávky a podobne. Ja sa v ostatných rokoch zaoberám primárne zvukovým dizajnom. To je hlavne práca so zvukovými knižnicami a nahrávaním vlastných zvukov.
Čo to presne znamená?
V podstate kombinujem zvuky, vrstvy a efekty. Sedím pri počítači dlhé hodiny. Snažím sa vytvoriť čosi, čo ešte neexistuje, premýšľam nad tým, vytváram zvuky do hier alebo krátkych filmov. Veľká časť z toho spočíva v sedení pri počítači so slúchadlami či pri reproduktoroch. Druhá časť práce je chodiť s mikrofónom po vonku a nahrávať si všetky možné zvuky, ktoré človek neskôr môže využiť. Na prvý pohľad to môže znieť strašne nudne, ale mňa to neskutočne baví. Dokázal by som to robiť od rána do večera. Je to pre mňa extrémne zaujímavá a zábavná práca.
V súčasnosti píšete vašu prvú knihu.
Momentálne opravujem rôzne pripomienky, ktoré som dostal od ľudí. Ide o gramatiku, štylistiku a celkovú štruktúru tak, aby to bolo čo najlepšie, pretože ten proces písania nie je vôbec jednoduchý. Bolo to náročné. Mohol som písať hlavne po nociach a potom som cez deň vyzeral ako zombie. Ťažko tento proces popísať ako výsostne pozitívny, pretože som to písal v minulom roku.
Aké máte pocity z tejto skúsenosti?
Rok 2020 bol šialený, nakoľko som mal asi päťkrát toľko práce ako zvyčajne, a to sa skrátka nedalo normálne zvládať. Každopádne, bol som prekvapený, ako rýchlo som knihu napísal. Je v podstate o veciach, ktorým rozumiem, a teda to išlo veľmi svižne. Človek sa nenazdá a už má 160 strán hotových. Užil som si to a dosť veľa som sa aj naučil, pretože keď píšete, tak sa musíte potopiť do literatúry. Moja malá izba sa stala ešte menšou, pretože som bol z každej strany obložený knihami.
Pre koho je táto kniha určená?
Snažil som sa to urobiť pre ľudí, ktorí sú na začiatku zvukovej tvorby. Dozvedia sa veľa základných informácií, ktoré sú striedané pokročilejšími poznatkami. Písal som tak, aby to človeka pri čítaní nenudilo. Tam, kde nemusím, nepoužívam odborné výrazy. Vďaka tomu knihe porozumie aj ten, kto je zvyknutý len na tutoriály na YouTube. So slovenskými publikáciami mám často takú skúsenosť, že si prečítam jednu vetu a musím si otvoriť slovník cudzích slov, aby som ten text pochopil. Ja takéto písanie nemám rád, pretože takýmto spôsobom sa potom tie knihy robia skôr pre ľudí, ktorí to píšu a nie pre čitateľov.
Som skôr introvert a radšej sa ľuďom vyhýbam. Preto mi vyhovovalo, že celý koncert prebehol cez internet.
Spomínali ste, že ste boli viac zombie ako manžel a otec. Podporovala vás rodina v tomto náročnom období?
Oni vlastne nemali veľmi na výber. Posledné dva mesiace sa snažím dať do normálu, pretože tá kniha nebola prvá vec, ktorú som tento rok písal. Predtým som pracoval aj na náročnom projekte, ktorý, dúfam, schvália. Do toho prišlo onlinové vyučovanie a rôzne články a výkazy, ktoré od nás, učiteľov, škola chcela. Keď má človek rodinu, tak sa to jednoducho nedá všetko stíhať.
Moja dcéra je už v takom veku, že aj ona sa začína vzdelávať, čiže vyučujem študentov na FMK a potom ešte doma s manželkou musíme učiť vlastnú dcéru. Nedalo sa to všetko zladiť a ja som dlhé mesiace bol ako manžel a otec nepoužiteľný. Teraz sa snažím svojej rodine venovať viac. Musím ich obe vyniesť do nebies, pretože keby nemali so mnou dosť trpezlivosti, tak by som to asi nezvládol.
Vo voľnom čase sa venujete tvorbe ambientnej hudby. Ako by ste definovali tento žáner?
Z môjho pohľadu to je ako abstraktná maľba. Človek sa na to môže niekoľkokrát pozrieť a vždy nájde niečo iné. Napríklad môj obľúbený maliar Mark Rothko maľoval minimalistické obrazy ako napríklad obrovský modrý obdĺžnik. Keď sa na ten obraz človek dlhšie díva, môže v ňom začať vnímať obrovskú hĺbku. A to je pre mňa aj ambient. Obsahuje iba čisté emócie a pocity. V minulosti to začalo ako hudba bez beatov a rytmu. Pôvodne sa to prezentovalo ako hudba, ktorú si pustíte do pozadia, vyplníte ňou priestor a môžete popri tom robiť niečo iné. V súčasnosti má ambient strašne veľa vlastných subžánrov. Mnoho z nich má v sebe osobitné rytmy, niektoré hraničia s bežnejšími žánrami. Prvky ambientu nájdeme v chilloute, downtempe či v modernej elektronike.
Hudbu prirovnávate k maľbe. Venujete sa aj tomuto umeniu?
Od malička si rád kreslím a mal som aj obdobie, počas ktorého som sa pokúšal aj maľovať, ale u mňa to bola skôr fotografia. Od strednej školy som aktívne fotil. V posledných rokoch sa tomu venujem menej, pretože na to nemám čas a teraz sa primárne zaoberám zvukom. Väčšina fotiek, čo som robil, bola veľmi abstraktná. Keď som ešte fotil na analóg, tak som rád využíval luminografiu a väčšinou som si vytváral techniky ako napríklad rôzne sústavy zväčšovacích skiel, aby to, čo som fotil, bolo nerozoznateľné. Vždy ma bavila štruktúra a hĺbka, nie celok.
Neskôr som začal používať digitálne fotoaparáty a už to nebolo iba hranie sa s optikou. Veľmi aktívne som začal využívať Photoshop, kde som robil komplikované koláže. Ako príklad môžem uviesť, že jedna fotka mala 25 vrstiev z rôznych iných fotiek. Tri hodiny som s grafickým tabletom vyrezával list z rastliny, ktorý som následne navrstvil tak, aby som z neho vytvoril niečo úplne iné. V minulosti som tvoril jeden dlhší ambientný album a ku každej skladbe som paralelne vytváral koláže. To mi vlastne zostalo aj doteraz. Vždy keď dokončím track, tak ku nemu dorábam vlastný obraz.
Vystupujete pod prezývkou Cloudsform. Podľa čoho vznikol tento pseudonym?
Väčšinou som tracky dával na internet pod vlastným menom. Po čase prišlo obdobie, kedy som si povedal, že toho mám už vytvoreného dosť veľa, tak som začal vystupovať pod prezývkou. Vymyslieť sám sebe nejaký pseudonym, aby to bolo dostatočne zaujímavé a zároveň nie príliš trápne nebolo jednoduché. Od malička som miloval oblaky, rád som ich fotil a využíval v kolážach, taktiež rád nahrávam búrky. Preto som vedel, že do názvu chcem zakomponovať niečo s oblakmi, a tak vznikol názov Cloudsform. Pre mňa to slovíčko odráža moju tendenciu vytvárať štruktúry či machule. Oblaky sú vždy rovnaké a zároveň úplne iné, je to nejaká štruktúra, na ktorú sa človek môže pozerať strašne dlho. Cloudsform je zároveň slovíčko, ktoré sa jednoducho napíše a povie.
Mali ste aj vlastný onlinový koncert. Ako hodnotíte túto skúsenosť?
Veľmi som si to užil. Som skôr introvert a radšej sa ľuďom vyhýbam. Preto mi vyhovovalo, že celý koncert prebehol cez internet, a tak som bol v miestnosti takmer sám. Boli tam iba ľudia, ktorí riešili fungovanie streamu a zvuku. Tešil som sa na to a celý set som postavil od nuly za pár mesiacov pred vystúpením. Nedokážem zahrať dvakrát za sebou to isté, nebol by som s tým spokojný. Najťažšie bolo vymyslieť set, ktorý bude mať nejakú hlavu a pätu. Super bolo, že som si mohol tie veľké reproduktory natočiť na seba a hral som v podstate pre seba. Keď som doma, tak si môžem v mojej odhlučnenej izbe púšťať hudbu nahlas, ale iba do istej miery, aby to nezobudilo moju rodinu. Koncert nebol dokonalý, pretože som tam urobil zopár chýb, ale tie si človek asi ani nevšimne, ak tú hudbu nepozná.
Akú hudbu počúvate vo voľnom čase?
Už na základnej škole som celé dni strávil so slúchadlami na ušiach. Mám dosť veľký rozptyl žánrov. V detstve ma ovplyvnili moji bratia. Počúvali hudbu, ktorú som vtedy honosne označoval za alternatívnu. Začínal som na skupinách ako The Cure a Depeche Mode, no veľmi rýchlo som sa dostal ku hudbe, ktorú robili napríklad Cocteau Twins či Dead Can Dance. Ťažko tieto kapely zaradiť do nejakého žánru. Často sa tomu hovorí dream pop či ethereal. Dalo sa to nájsť hlavne na internete, pretože v rádiách taký štýl nehrávali. K ambientnej hudbe som sa dostal až na strednej škole.
Tiež mám rád veci, ktoré robí kapela Swans. Je to skôr o fyzickom zážitku ako o komplikovanej hudobnej kompozícii. Keď sa nad tým zamýšľam, tak obľubujem hlavne hudbu, ktorá má podobnú štruktúru ako ambientná, ale napríklad v gitarovom podaní. Prešiel som si aj cez post rockové a noizové obdobie a milujem minimalistický jazz. Tento rok som strašne často počúval staré albumy Joni Mitchell, čo je v podstate folk.
V TASR som prišiel na to, že takúto prácu nechcem robiť už nikdy v živote ani sekundu.
Myslíte si, že je mainstreamová hudba kvalitná?
Záleží na tom, čo pod týmto pojmom rozumieme. Pre niekoho je mainstream ten najľahší level pop hudby, ktorý človek počúva celé dni v rádiu. Pre mňa sú to často kópie iných kópií, mainstream je na tom postavený. Produkuje to, čo sa masám páči. Nemusia premýšľať nad tým, čo počúvajú, ale je dôležité, aby to malo chytľavú melódiu. Myslím si ale, že v mainstreame sa dá nájsť aj dosť veľa zaujímavých vecí, ktoré hraničia s alternatívnou hudbou. Napríklad Rihanna spravila cover veziu na pieseň v súčasnosti dosť populárnej austrálskej skupiny Tame Impala. Majú videoklipy a skladby, ktoré sú veľmi chytľavé, ale keby sa na tú hudbu človek pozrel z hľadiska štruktúry, tak by zistil, že nie je až tak štandardná.
V dnešnej dobe je už všetko na internete a zmiešava sa to dohromady a aj ponuka rádií je obrovská. Mainstream už nie je ľahké definovať. Hlavne nie z hľadiska kvality, pretože tam by sme museli rozprávať o tom, či je to technicky kvalitné, čo vlastne je. A potom by sme sa museli dostať do tej estetickej roviny.
Po vyštudovaní FMK ste na tri mesiace išli pracovať do TASR. Prečo ste tam nezostali dlhšie?
Keby som tam zostal, teraz by som bol už mŕtvy. Išiel som do toho, pretože som chcel po ukončení školy „pracovať v mojom odbore“. Mal som väčšie šance, že sa do TASR dostanem, nakoľko tam pracovala moja bývalá spolužiačka. Plat bol podľa mňa vtedy neuveriteľný. Keby som tam pracoval doteraz, mal by som sa finančne možno lepšie, ale je to zožierajúca práca. Musel som stávať skoro ráno a neskoro večer som prišiel domov. Často sa pracovalo aj cez víkendy.
Človek musí mať hrošiu kožu na to, aby dokázal takúto prácu robiť niekoľko rokov. Kreativita u mňa klesla na mínusové hodnoty, pretože som nemal čas. Už len fakt, že som sa musel zaoberať ekonomikou a politikou bolo pre mňa hrozné, lebo to sú pojmy, ktoré nenávidím. V TASR som prišiel na to, že takúto prácu nechcem robiť už nikdy v živote ani sekundu.
Na FMK učíte študentov ako pracovať so zvukom vo filmoch a hrách. Ako prebiehajú tieto prednášky?
Nemám veľmi rád pojem autorita a ku študentom sa nesnažím pristupovať ako človek, ktorý ukazuje prstom a hovorí im, aby urobili to, čo povie. Snažím sa ich zo začiatku najskôr spoznať, čo je teraz napríklad u druhákov náročnejšie, pretože vyučovanie prebieha online. Zistím, čo ich presne v rámci zvuku a hudby zaujíma a podľa toho prispôsobím výučbu. Nechcem učiť skupinu študentov niečo, o čo nemajú záujem. Samozrejme, niektoré prvky sú rovnaké. Rozberáme hlavne základy, ako pracovať v programoch, premýšľať nad zvukom a podobne. Vždy sa s nimi snažím veľa rozprávať a chcem vedieť, čo ich naozaj baví. Môžu tam byť ľudia, ktorí radšej robia beaty, iní zase preferujú zvuk vo filme alebo v hrách.
Hodiny sa pokúšam viesť zábavným štýlom a vo forme spoločnej komunikácie. V ostatných rokoch sa zaoberám hlavne zvukom v digitálnych hrách, čo je instantná zábava, pretože vychádzam z predpokladu, že študenti TEDI (pozn. red. študijného programu teória digitálnych hier) hrajú hry radi. Paradoxne, pri niektorých je to skôr naopak. Ja sám som veľký hráč a milujem počítačové hry od základnej školy, čiže je pre mňa tá komunikácia oveľa jednoduchšia. Niekedy na hodinách rozoberáme konkrétnu hru a následne analyzujeme zvuky a hudbu.
V akých programoch sa pracuje?
V minulosti sme používali Samplitude. V ostatných rokoch sme používali Ableton Live a tento rok som zahrnul do výučby aj softvér Reaper. Zo začiatku je náročnejší na učenie, ale ponúka oveľa viac možností na zvukový dizajn a je extrémne prispôsobivý. Výhodou je aj to, že je oveľa dostupnejší.
Myslíte si, že naša fakulta produkuje dostatočne kvalitných zvukárov?
Dúfam, že áno. Snažím sa ich viesť ku flexibilite a pokúšam sa im dať dosť širokú paletu toho, čo sa týka zvuku. Už teraz viem, že mám medzi študentmi neskutočne talentovaných ľudí, pretože im to myslí a vedia zvuk vnímať. Sluch je dosť podceňovaný zmysel, pretože človek niečo počuje stále, ale keď chce byť zvukár, tak musí zrazu začať premýšľať napríklad nad tým, aký zvuk konkrétne predmety vydávajú. Človek nemá vždy po ruke dážď a musí vedieť, že keď použije upravený zvuk jemne pražiacej sa slaniny, tak ho tým dokáže nahradiť.
Každopádne, pojem dobrý zvukár je dosť relatívny. Ja sa snažím vychovať takých ľudí, ktorí sa dokážu uchytiť v rôznych oblastiach. Nie len takých, čo majú na sebe zavesený dlhý kábel so štyrmi mikrofónmi a nahrávajú s nimi film. Doteraz som napríklad v kontakte s mojou dobrou kamarátkou Dášou Omastovou. Patrila k mojim prvým študentom. Pracuje v RTVS, kde najčastejšie nahráva, strihá a upravuje hlas. Často spomína, že som jej v tom aj ja pomohol, na čo som hrdý. Tým chcem ukázať na tie rôzne možnosti. Niekto sa možno uchytí v rozhlase, niekto zase v Grand Beats, kde bude pracovať na zvukovom dizajne či hudbe do hier.
Vy bývate v slameno-hlinenom dome. Prečo ste sa rozhodli pre takýto netradičný variant?
Možno to vyplýva aj z toho, že my s manželkou sme nikdy nemali radi štandardné veci. Postaviť dom je šialená vec. Teraz, keď tu sedím, tak je pre mňa ešte väčšie bláznovstvo, že sme to zvládli a zároveň naplánovali celý proces. Vedeli sme, že chceme niečo iné. Najprv som si klasicky začal plánovať nejaký obdĺžnikový dom, ale potom nám prišli do rany rôzne dokumenty a reportáže. Aj náš známy, ktorý nám neskôr so stavbou pomáhal, mal zhodou okolností postavený dom podobného typu. Vedeli sme, že sa dá postaviť aj okrúhly dom, čo nás lákalo. Začali sme si zisťovať, kto sa tomu na Slovensku venuje, koľko to stojí, či to je komplikované a podobne.
Človek nemá vždy po ruke dážď a musí vedieť, že keď použije upravený zvuk jemne pražiacej sa slaniny, tak ho tým dokáže nahradiť.
Je takéto bývanie ekologické?
Určite áno. Konštrukcia je drevená a iba základ obvodu, na ktorom celý dom stojí, je betónový. Hrubá stena je vypĺňaná veľkými slamenými balíkmi, ktoré sú výborné na izoláciu. Následne sa na to nanieslo veľa vrstiev omietky, čo je vlastne zmes piesku, vody a ílovitej hliny. Neskutočne dobre sa tu drží teplo. V zime tu máme krásne teplo a v lete zase chládok. Pointa je v tom, že kúrime iba obrovskou akumulačnou pecou, ktorú postavil peciar na mieru. Stačí zakúriť tak raz za tri dni a pec je celý čas teplá. Zostáva zohriata niekoľko dní a v dome je potom úplne nádherne.
Plyn vôbec nepotrebujeme. Studňu máme vlastnú, ale používame aj dedinskú vodu. Máme vytvorenú aj ekologickú koreňovú čističku. Jej úlohou je prečistiť všetok odpad, ktorý vyprodukujeme a následne si z toho berú rastliny potrebné živiny. Strecha je tiež zelená a ako veľa vecí, urobili sme si ju svojpomocne. Teraz nám na nej rastú rastlinky.
Znie to, ako dokonalý spôsob bývania. Má ten dom podľa vás nejaké nevýhody?
Najväčší problém bolo zohnať ľudí, ktorí ho dokážu postaviť. Nie je to také, že si človek lúskne prstom a nájde na internete 30 firiem, ktoré mu to postavia na kľúč. Musel som na to vynaložiť obrovské množstvo energie. Taktiež materiály nie sú úplne štandardné a ich zaobstarávanie je náročnejšie. Napríklad, tú ílovitú hlinu musíte buď vykopať na vlastnej záhrade alebo si ju nechať doviesť z druhého konca Slovenska. Nakoľko to nie je bežná stavba, tak som mal strach aj z toho, či mi úrady všetko schvália.
Mgr. Tomáš Farkaš, PhD.
Vyštudoval masmediálnu komunikáciu na FMK UCM, kde v súčasnosti vyučuje praktické predmety, zamerané na zvuk v auditívnych a audiovizuálnych dielach. Jeho obľúbeným filmovým žánrom je horor, ktorému sa venoval aj vo svojej dizertačnej práci. Vo voľnom čase rád trávi chvíle so svojou rodinou a tvorí ambientnú hudbu.
