Transrodová žena Hadar: Tranzícia nebola pre mňa voľbou. Ale boj o prežitie v mojom tele

Nepochopenie LGBTQ+ ľudí vyplýva aj z nedostatku dostupných informácií na základných či stredných školách, hovorí Hadar Hativ. Absolventka Fakulty masmediálnej komunikácie sa s nami okrem iného podelila aj o svoje skúsenosti s procesom rodovej tranzície.

Udalosť, ktorá otriasla celou slovenskou spoločnosťou, stále v médiách ale aj medzi ľuďmi rezonuje. Ako ťa ako členku LGBTQ+ osobne zasiahla? 

Bolo to niečo, čo ma zasiahlo z viacerých strán. Môžem povedať, že to mnou neskutočne otriaslo. Zostala som priam paralyzovaná. Zároveň som začala pociťovať hnev. Hnev z postoja niektorých ľudí na Slovensku.

Vo veľa prípadoch si myslia, že vražda dvoch ľudí môže byť zľahčovaná, zosmiešňovaná alebo dokonca akceptovaná. Mrzí ma fakt, že niektorí ľudia nás stále považujú za chorých. Veria rôznym mýtom, ktoré sa šíria.

Čo by si odkázala slovenským politikom vzhľadom na neschválenie návrhu o partnerskom spolužití?

Odkázala by som im toto: Držíte sa za vládnucim stolom, ale nechcete si uvedomiť, že nám všetkým svojou rétorikou a konaním ubližujete. Nielen mne ale aj mojej rodine, mojim blízkym. Bojíme sa vyjsť von na ulicu, bojíme sa byť samými sebou.

Kreujete z nás monštrá, zosmiešňujete nás, a tým nás pomaly zabíjate. Kontinuálne nám zakazujete lásku. Nechcete nám umožniť obyčajné práva, i keď povinnosti si musíme plniť rovnako ako ostatní.

Základná škola bola pre mňa masakrom. Zažila som si psychické ale aj fyzické šikanovanie.

Mám pocit akoby Slovensko nepatrilo do Európskej únie a k vyspelým štátom. Nepociťujem žiadnu podporu ako členka menšiny. Zákon, ktorý ste vy ako poslanci neodsúhlasili a neprešiel ani len do druhého čítania, nehovoril o plnohodnotnom životnom partnerstve.

Uľahčili by ste nám aspoň majetkové práva či životné situácie ako napríklad nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie. Lenže vy tomu nerozumiete, pretože podobným situáciám čeliť nemusíte. Nechcete nás pochopiť.

Myslíš si, že na Slovensku vláda prijme v budúcnosti zákony, ktoré budú priamo podporovať spolunažívanie LGBTQ+ ľudí, ako sa už udialo v niektorých okolitých štátoch Európskej únie? 

Úprimne, nemyslím si, že sa niečo bude meniť v blízkej budúcnosti. Keď už ani vražda dvoch mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou s politikmi v parlamente nepohne, tak neviem, čo už sa musí stať.

Aká je podľa teba šanca, že sa nálada a postoje k menšinám na Slovensku zmenia? 

Nerozumiem napríklad, ako ľudia môžu kŕmiť svoju nenávisť voči iným len na základe toho, že má inú farbu pleti. Ale vždy sa snažím pozerať na situáciu aj cez oči druhých a pochopiť, prečo tak alebo onak rozmýšľajú. Nepochopenie nás, LGBTQ+ ľudí vyplýva, bohužiaľ, aj z nedostatku dostupných informácií napríklad na základných alebo stredných školách.

Snažím sa však ostať optimistická. Verím, že sa aspoň niečo pre nás zlepší. Myslím si ale, že to nastane až vo veľmi ďalekej budúcnosti. Veľa z nás sa dovtedy radšej rozhodne pre život v zahraničí, kde nebudú musieť čeliť problémom, aké sú na Slovensku.

Ako tvoju identitu vníma najbližšia rodina a priatelia? 

Ja za svoju rodinu považujem svoju vybranú, alebo po anglicky „chosen family“. Sú to ľudia, ktorých som si sama vybrala. Nebola mi pridelená pri narodení. Ľudia, ktorých som si zvolila ako svoju rodinu ma obklopujú láskou a podporou.  Berú to veľmi dobre. Som šťastná, že stoja pri mne.

V celej školskej inštitúcii som nemala možnosť sa stretnúť s pochopením a pomocnou rukou.

Potom je tu školské prostredie, ktoré môže byť vo veľa prípadoch kruté. Aké máš ty skúsenosti zo školy?

Pochádzam z malého mestečka na Slovensku a musím povedať, že to bolo veľmi náročné. Základná škola bola pre mňa masakrom. Zažila som si psychické ale aj fyzické šikanovanie. Nemala som absolútne žiadnu oporu v týchto ťažkých časoch.

Ani samotní pedagógovia neprejavili známky ochoty. V celej školskej inštitúcii som nemala možnosť stretnúť sa s pochopením a pomocnou rukou. Keď som prešla na strednú školu do Bratislavy, tak sa to aspoň trochu zmenilo k lepšiemu.

Tam som mohla byť sama sebou a pociťovala som väčší pokoj. Nestretávala som sa s toľkými nenávistnými prejavmi ako v iných mestách na Slovensku. Keď sa s kamarátmi a kamarátkami z LGBTQ+ rozprávam, tak všetci mali, bohužiaľ, rovnakú skúsenosť mimo hlavného mesta.

Absolvovala si bakalárske štúdium v odbore vzťahy s médiami na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. Čo ti toto štúdium prinieslo? 

Štúdium v Trnave bolo podľa mňa obohacujúce. Úprimne môžem povedať, že ho vôbec neľutujem. Mala som možnosť spoznať nesmierne množstvo zaujímavých ľudí, ktorí mi ostali až doposiaľ blízki. Znovu by som si ho zopakovala. Nemala som žiadne negatívne skúsenosti a ani problémy.

Pre magisterské štúdium si sa rozhodla odísť do Rakúska. Ako by si porovnala školské prostredie na Slovensku a v zahraničí? 

Je to odlišné. Avšak nepovedala by som, že horšie v porovnaní so štúdiom na FMK. V Rakúsku sa skôr zameriavame na skupinové projekty, čo sa týka štúdia. Snažia sa nás vybaviť skúsenosťami predtým, ako sa zamestnáme.

Mala som aj možnosť si vyskúšať viacero pozícií, ktoré by ma eventuálne mohli v pracovnom zameraní po ukončení štúdia zaujať. Dôvod prečo som si zvolila inú krajinu a školu bolo, že v odbore vzťahy s médiami sa nedalo pokračovať aj na magisterský stupeň.

Proces tranzície je podľa mňa dlhodobý a môže trvať celý život.

Ja som však chcela pokračovať aj ďalej, no nemala som kde. Keďže mi záležalo na tom, aby som mala aj vyššie vzdelanie v anglickom jazyku, tak som odišla do zahraničia.

Stretla si sa niekedy s nenávistnými prejavmi priamo voči tvojej osobe? 

Podľa mojich skúseností, si myslím, že vo väčšine prípadov je to „iba“ pasívne agresívne správanie a nie jednoznačný útok. Aspoň teda podľa mojich skúseností to tak môžem hodnotiť. Aj keď pri projektoch, kde musíme spolupracovať v skupine som si všimla, že ľudia ma neberú seriózne.

Mám pocit, že nechcú počuť môj názor len kvôli tomu, že som iná. Podceňujú ma. Vo všeobecnosti mám pocit, že ľudí z LGBTQ+ komunity odmietajú ostatní rešpektovať len a len na základe toho, že sa mierne od nich odlišuješ.

Ako mám ako transrodová žena veriť niekomu, že ma rešpektuje, pokiaľ vyslovene odmieta používať správne oslovenie? Aj keď som ich o to niekoľkokrát opakovane za sebou požiadala.

Ako sa dá s niečím takým vysporiadať? 

Je náročné vysporiadať sa s ľuďmi, ktorí majú evidentne niečo proti tebe iba z dôvodu, že nie si im podobný alebo podobná. Odbornú pomoc som musela vyhľadať niekoľkokrát v posledných rokoch. Cítim, že môj život sa stal omnoho náročnejším, odkedy som začala proces tranzície.

Na sociálnych médiách často opisuješ práve aj svoj proces tranzície. Aké pocity si počas neho zažívala a stále zažívaš? 

Proces tranzície je podľa mňa dlhodobý a môže trvať celý život. Môj príbeh sa začal písať počas pandémie. V tej dobe som bola na Erazme v Holandsku, kde som konečne prijala svoje skutočné ja. Potláčala som ho a bila sa s ním veľmi dlhú dobu, prakticky celý môj život.

Doteraz si spomínam, ako som v pätnástich rokoch svojmu najlepšiemu kamarátovi rozprávala o svojich skutočných pocitoch. Pri tejto spomienke sa mi až slzy tisnú do očí. Vtedy to bol v podstate prvý moment, kedy som to aj niekomu inému povedala a uvedomila si, čo to vlastne pre mňa znamená. Naozaj som sa v tej chvíli prijala.

Ale až pred dvoma rokmi som pochopila, že je to niečo, čo ma neobíde pri ceste za šťastnejším životom a musím to spraviť. Začať s tranzíciou preto nebola voľba, ale boj o prežitie v mojom vlastnom tele.

Vedela by si bližšie popísať celý proces?

Proces tranzície je celkom zložitý a líši sa na individuálnej úrovni. To znamená, že každá transrodová osoba má svoj vlastný príbeh a cestu k svojej rodovej identite. Mojim prvým krokom po vlastnom prijatí bol proces čakania na rôzne stretnutia a tiež vyhľadávanie informácií. Začala som so skúmaním svojej pravej rodovej identity.

Chcem, aby nasledujúce generácie mohli vyrastať obklopené rôznorodosťou a nie jednotvárnym ideálom krásy.

Prechod alebo tranzícia zahŕňa oveľa, oveľa viac než len samotné lekárske zásahy, ako si niekto môže myslieť. Nie sú to „iba“ hormonálne terapie alebo chirurgické, operatívne zásahy. Ak človek neabsolvuje spomínané invazívne zákroky, neznamená to, že nie je transrodová osoba. Nie každá trans osoba si prechádza týmito spôsobmi tranzície. Ako som spomínala, je to veľmi individuálne.

Aké prekážky musí človek prekonať, keď chce absolvovať túto cestu? 

Ja som svoju cestu započala v Holandsku, čiže viem zhodnotiť situáciu iba tam. Stretla som sa s mnohými prekážkami. Bohužiaľ, bolo ich príliš veľa. Bola som si však už dopredu vedomá, že je to beh na dlhú trať.

Ako prvú zastávku som mala takzvanú in poradňu, kde ma odborníci vypočuli a nasmerovali na proces tranzície. Musela som navštíviť psychiatričku so špecializáciou sexuológie. S ňou som absolvovala diagnostiku a tiež aj genetické testy.

Potom ma poslala na gynekológiu, urológiu, endokrinológiu a na základe všetkých spomínaných vyšetrení sa človek vráti späť na psychiatriu. Tam odporučia vhodnú hormonálnu liečbu, pričom musí byť pod drobnohľadom endokrinológa, ktorý ju presne nastaví.

To ešte samozrejme môže pokračovať aj ďalej, pokiaľ sa človek rozhodne na základe odporučenia pristúpiť napríklad k operačným zákrokom. Taktiež to môže byť zmena mena a podobne. Takto by som to veľmi stručne zhrnula.

Na Instagrame máš veľa sledovateľov a sa snažíš otvorene komunikovať ohľadom problémov, ktorým čelia LGBTQ+ ľudia. Myslíš si, že by sa viac ľudí malo nabrať odvahu a ozvať sa? 

Jednoznačne áno. Nemôžeme mlčať. Ak prelomíme ticho, tak verím, že spoločne dokážeme aspoň čiastočne pomôcť s riešením nespravodlivosti, ktorá na Slovensku ale aj vo svete priam prekvitá.

Na Instagrame pôsobím aktívne, ale moja hlavná platforma, na ktorej zdieľam svoje skúsenosti, je TikTok. Tam svojim sledovateľom ponúkam náhľad do môjho života a zážitkov ohľadom procesu tranzície. Ak sa aj vaši čitatelia zaujímajú o túto problematiku, môžu ma pokojne sledovať pod menom @hadarhativ.

Okrem štúdia sa aktívne snažíš presadiť vo svete modelingu. Aké je to pohybovať sa ako „queer“ človek vo svete módy?

V minulosti som sa venovala mužskému modelingu. Prakticky od svojich tínedžerských. Precestovala som naozaj veľa krajín sveta a musím uznať, že to bola jedinečná skúsenosť. Ale nie všetko je tak, ako môže navonok vyzerať. Mala som zmluvy s viacerými modelingovými agentúrami.

Spomínam si, ako jedna moja bookerka raz povedala: „Nesprávaj sa tak teplo, to sa našim klientom nepáči.“ Komentáre podobného druhu boli pomaly na každodennom poriadku. V roku 2020 som odstúpila, keďže vtedy som začala s tranzíciou. Aktuálne sa však snažím dostať naspäť.

Myslíš si, že modelingové agentúry uprednostňujú viac jednotvárnych ľudí? 

Podľa mňa je to problém súčasnej scény. Chcela by som sa podieľať na jej zmene k lepšiemu. Rada by som na mólach videla ľudí rôznej farby pleti, konfekcií a v neposlednom rade, iných „gender“ identít.

Chcem, aby nasledujúce generácie mohli vyrastať obklopené rôznorodosťou a nie jednotvárnym ideálom krásy. Keď sa pozriem na slovenské a české agentúry, tak inklúziu rôznorodosti nevnímam. A aj to je jeden z dôvodov, prečo si túžim otvoriť svoju vlastnú modelingovú agentúru.

Je niečo, čo by si chcela na záver odkázať ľuďom? 

Možno ťa nikto nechápe a možno ťa každý naokolo odsúdi. Ale záleží na tvojej sile. Tento život je len a len tvoj, zaslúžiš si byť tým, kým tvoja duša chce.