Transrodoví ľudia na Slovensku sú stále terčom diskriminácie, opovrhnutia a straty ľudských práv. Hoci žijeme v 21. storočí a mnohí z nás majú pokrokové názory, pred touto si stále mnohí zatvárame oči. Danú komunitu stačí pochopiť.
Každý z nás má právo na normálny život a byť slobodným. Chcete byť hinduistom i keď ste kresťanom? Chcete byť prezidentom? Môžete ním byť. Nikto by nám nemal brať možnosť stať sa tým, kým naozaj sme alebo kým chceme byť. Každý z nás je iný a tým jedinečný. Ale čo ak chce byť niekto odlišným trochu nezvyčajným spôsobom? Inakosť bola vždy pre spoločnosť ťažko tolerovateľná. Všetko, čo nezapadá do stanoveného a zaužívaného vzorca je zlé a nesprávne.
Nedokážu sa stotožniť so svojou rolou
Problém s akceptovaním zažívajú aj transrodoví ľudia. Na rozdiel od nich to má väčšina ľudí od narodenia jednoduché, pretože na základe pohlavných orgánov nás označia buď za ženu, alebo muža. V priebehu času sa s prideleným rodom stotožňujeme.
Podľa nášho pohlavia sa aj vnímame a správame. Odborne sa tento súlad nazýva cisrodovosť. Existujú však ľudia, ktorí musia každý deň zápasiť s pocitom, že nepatria do svojho tela. Transrodoví ľudia sa nedokážu stotožniť s rolou pridelenou hneď po narodení.
Ako sa predpokladá, v spoločnosti žije približne jedno percento ľudí danej komunity. Môžeme teda odhadovať, že na Slovensku by mohlo byť okolo 50-tisíc transrodových ľudí. Psychológ Andrej Kuruc, ktorý pracuje pre Inporadňu, určenú pre transrodových ľudí, hovorí, že o pomoc požiada ročne viac ako sto ľudí. Väčšinu tvoria najmä mladí ľudia vo veku od 14 do 25 rokov. Ako uviedla psychologička Mária Matisová v podcaste pre IPčko, už 5-ročné deti sa so svojim pohlavím nemusia stotožňovať. Pre poradenstvo sa na spomínanú internetovú poradňu najčastejšie obracajú deti vo veku 12 až 13 rokov.
O pomoc tiež žiadajú ľudia po štyridsiatke. Mnohí so sebou bojujú dlhé roky a trpia svoju rolu v partnerskom vzťahu. S coming-outom prídu až v zrelom veku, zväčša po smrti partnera alebo rozídení sa. Uvedomia si, že chcú už do konca života žiť v role, po akej túžili celú svoju existenciu.
Ide o rod, nie o pohlavie
Keďže ich zovňajšok nie je totožný s ich pocitmi, musia prejsť obťažnou premenou, takzvanou tranzíciou. V krátkosti, musia absolvovať medicínske, sociálne a právnické procesy zmeny. Sociálna tranzícia navyše okrem vyjadrenia svojej pravej rodovej identity predstavuje aj voľbu jedného z mien.
Zmena spomínaného mena a rodu na matrike si vyžaduje posudok od lekára. Ten bol kedysi závislý od medicínskeho zákroku, konkrétne od kastrácií a sterilizácií. Niektorí lekári ho vyžadujú dodnes, i keď táto požiadavka je viazaná na neplatnú vyhlášku ešte z roku 1981. „Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy, ani iné inštitúcie, nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť,“ vysvetľuje psychológ z organizácie pre transrodových ľudí Inporadňa.
Médiá tento nesúlad často nesprávne formulujú a zamieňajú so zmenou pohlavia. „Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod je spoločenskou a psychologickou kategóriou, keďže zahŕňa vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť,” hovorí Kuruc.
Transrodovosť je vrodená
Tiež je otázne, či je transrodová žena naozaj uznaná za ženu a rovnako transrodový muž za skutočného muža. Podľa Kuruca má spoločnosť zakorenené, že žena má byť ženou a muž mužom podľa toho, čo hovorí kultúra. „Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život,“ približuje.
Sexuologička Oľga Jamborová tvrdí, že spoločensky sú uznaní. ,,Fyzicky tam samozrejme problém je. Niekto sa dá preoperovať a potom je fyzicky kompletným mužom alebo ženou, ak to ale nejde, sú uznaní iba spoločensky. Je to v zásade spoločenská konvencia. Doklady majú, ale nemá to kto a ako prekontrolovať,” vysvetľuje.
Podľa Jamborovej je najdôležitejšie, ako sa prijímajú a cítia samotné transrodové osoby. Sexuologička tiež dodáva: „Druhá vec je, že samozrejme chromozómy nám zmeniť nevedia – tie sú pôvodné, ale spoločensky ako som už spomínala sú uznaní, fyzicky až po operácii. Spoločensky nikto nekontroluje ako kto vyzerá, že človek vyzerá a aj sa cíti byť v určitej role, obvykle sa aj danej role podobajú počas hormonálnej liečby. A tak by sme to i mali akceptovať. Sú to teda skôr medicínske záležitosti.”
Mnohí pacienti, ktorí navštívia jej ambulanciu, sa dajú preoperovať, samozrejme nie všetci. Podľa jej slov im ide prevažne o empatiu, o uznanie. Jamborová potvrdzuje aj nárast transrodových ľudí na Slovensku: „Napríklad pred pätnástimi rokmi to boli traja štyria za rok a teraz je to skôr v rovnakom počte do mesiaca.”
Rolu identity máme v hlave
Podľa sexuologičky je totiž transrodovosť vrodená. Človek sa s rodovou dysfóriou narodí, istý čas trvá, kým sám pochopí, v čom má problém a následne dôjde k takzvanému coming outu. Po určitom čase sa situáciou začne zapodievať.
U transrodových ľudí je už od detstva jasné, že inklinujú k správaniu opačného pohlavia. Pre dievčatá sú pútavé autíčka, futbal a iné typické chlapčenské záujmy, u chlapcov sú to zas bábiky alebo napríklad mejkap. Takéto správanie však ešte automaticky neznačí, že ide o transrodové dieťa. V danom veku je všeobecne zvedavé a všetko zatiaľ len objavuje.
Sexuologička hovorí, že príčinou rodovej dysfórie je problém pohlavia v mozgu, nejde o voľbu. Problém rodovej identity majú teda ľudia v hlave. V dnešnej dobe sa vďaka ultrazvuku určí pohlavie človeka už pred jeho narodením. Stanoví sa na základe výzoru a jeho pohlavných orgánov. Avšak neskôr sa táto identifikácia nemusí zhodovať s tým, ako to cíti a vníma ono samo.
V minulosti sa považovala transrodovosť skôr za duševnú chorobu, no Svetová zdravotnícka organizácia urobila voči vnímaniu transrodových ľudí krok vpred. 25. mája v roku 2019 rodovú nezhodu odstránila zo zoznamu duševných chorôb a presunula ju do kategórie sexuálneho zdravia. I keď by mal byť tento počin vo vnímaní transrodových ľudí kľúčový, spoločnosť ich odsudzuje aj naďalej. Daná komunita musí za svoje práva bojovať.
Viaceré osoby z nej dokonca majú obavy, čím sa nenávistné prejavy voči tejto skupine prehlbujú. Transrodoví ľudia pritom nie sú nijak nebezpeční. „Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín,” dodáva Kuruc.
