Trnavská charita podáva pomocnú ruku, ktorej sa chopia najmä ľudia bez domova. Slovo bezdomovec sa tu však nevyslovuje, všetci sú ich klienti.
Mária Altoffová, odborná garantka Centra, a Simona Nováková, koordinátorka projektu Streetwork, nám porozprávali nielen o sociálnych zariadeniach.
Kde a vďaka čomu pôsobí Trnavská charita
Spolu s fotografkou sa nachádzame pred pasážou s veľkým nápisom Špitálik. Sme tu o pár minút skôr. Tápeme, do ktorých dverí máme vojsť. S úsmevom nás víta Mária Altoffová, ale dnu do kancelárie nás nechce pustiť. Naše prvé spoločné kroky totiž vedú do priestorov určených klientom.
Budova, v ktorej sa dnes nachádza Trnavská arcidiecézna charita, v minulosti predstavovala špitál, nemocnicu rádu rehoľných sestier katolíckej cirkvi. Hneď za múrom vidíme kostolnú vežu, po chvíli sa rozozvučali zvony. Budova Nízkoprahového denného centra slúžila ako stajne pre dobytok. Nie je neobvyklé, že po počutí názvu centra sme si v priestoroch všímali spodky dverných otvorov; okrem toho, že prahy sú skutočne nízke, nenachádzajú sa tu schody.
https://www.instagram.com/p/BOXW-DfDvNX/
Trnavská charita je nezisková organizácia, ktorá pôsobí na Hlavnej 43 v Trnave od 27. decembra 1995. Aby mohla plnohodnotne fungovať, zapája sa do projektov a grantov. Ďalej sú to 2 % z daní, rôzne zbierky a dary. Na financie, ktoré potrebuje charita na každodenné poskytovanie služieb, jej prispieva mesto Trnava aj VÚC.
Návod, ako sa dostať na dno
Mária Altoffová hovorí o závislosti od alkoholu ako o štatisticky najčastejšom dôvode, kvôli ktorému ostanú ľudia bez domova. Mimochodom, ženy tejto závislosti podľahnú rýchlejšie ako muži. Iným dôvodom môže byť prerušenie kontaktu s rodinou. Sú to okolnosti, kedy je rodina nútená – pod vplyvom vlastného strachu o svoj život a majetok – zrieknuť sa člena rodiny a vyhodiť ho z domu. Príčinou straty domova môže byť aj závislosť od tvrdších omamných látok či hrania automatov alebo živelná pohroma.
Napriek tomu, že existuje množstvo organizácií a úradov ponúkajúcich pomoc bezdomovcom, človek nadobúda pocit, že ich je na ulici rovnako veľa, ak nie ešte viac. Počet ľudí bez domova je viac-menej stály. Keď sa niekto z ulice dostane, pribudnú ďalší.
Keď sme sa opýtali, či poznajú nevšedné prípady, obe sa zasmiali. Stretli sa s bizarnosťou, kedy žena opustila manžela, lebo sa zamilovala do bezdomovca a spolu žijú na ulici. Ľudia s vysokoškolským titulom kvôli alkoholu skončili bez práce, rodiny a domova.
Všetko sa dá, len treba chcieť
Myšlienkou charity je dopomôcť k svojpomoci. „Charita neponúka riešenia situácií, ponúka možnosti, ako sa dostať k riešeniam. Toto by som podčiarkla a zdôraznila,“ hovorí Mária vediac, ako niektorí klienti dokážu zneužiť ich pomoc. Dôležitá je najmä spolupráca klienta pri riešení jeho vlastnej situácie. Človek vie, že za pomocou môže ísť, vie, kde ju hľadať, vie, čo pomoc ponúka, ale prvý krok je len na ňom.
Ak chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.
Ideálny príklad človeka, ktorý hľadá pomoc a vyhľadá charitu: príde z ulice, nemá doklady, nemá ubytovanie, poistenie, kontakt s rodinou a má dlhy. Chce so sebou niečo robiť a naplno bude spolupracovať s charitou. Je možné, že do týždňa ho vedia zamestnanci charity dostať do práce, získať pre neho ubytovanie, zaevidovať k lekárovi. Bude čakať na vybavenie občianskeho preukazu – iba to bude trvať viac ako týždeň.
Často však ľudia nechcú spolupracovať alebo so sebou prinášajú množstvo iných problémov a resocializácia jedinca je dlhšia. Niekedy to ide hneď, inokedy nie, najmä kvôli závislostiam. Niektorí sa vyhýbajú liečeniam. Ak ale chcú využívať určitú formu pomoci charity, musia sa podriadiť pravidlám.
Dobrovoľníci v teréne
Trnavská charita spolu so svojimi partnermi projektu Streetwork v Trnave podpísala 2. júna 2016 Memorandum o spolupráci. Do novovytvoreného programu vstúpilo spolu s charitou mesto Trnava, Trnavská univerzita a Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Streetwork vznikol ako samostatný projekt na skúšobnú dobu. Vďaka dobrým ohlasom, najmä z dôvodu prvého takéhoto projektu v meste, pokračuje aj naďalej.
Je pozoruhodné, ako sa mladí ľudia zaujímajú o celkovú problematiku a snažia sa iným ľuďom pomôcť. Študenti sociálnych vied môžu využiť projekt Streetwork na absolvovanie povinnej praxe. V prípade záujmu o prax alebo dobrovoľníctvo je potrebné obrátiť sa na koordinátorku projektu.
Na internetovej stránke Trnavskej charity sa uvádza núdzové telefónne číslo. Slúži obyvateľom Trnavy na nahlásenie potenciálnych ľudí bez domova, ktorí sa potulujú v ich okolí. Trnavčania môžu kedykoľvek zavolať a poskytnúť o nich základné informácie: pohlavie, približný vek, zdravotný stav a či sa s nimi skúsili skontaktovať.
Obyvatelia o linke vedia, ale nevyužívajú ju často. Niekedy je to tri-štyrikrát za mesiac, inokedy ani raz počas dlhšieho obdobia. V prípade nahlásenia od občanov sa štandardná trasa jednej skupiny streetworkerov zmení tak, aby zastihli človeka, ktorý pomoc potrebuje.
Prvý kontakt, ktorý nadväzujú streetworkeri s človekom na ulici, sprevádza otázka, či k nemu môžu vôbec pristúpiť a či bude ochotný sa s nimi rozprávať.
Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.
Streetworkeri sa predstavia, uvedú, že sú dobrovoľníkmi organizácie Trnavskej charity a povedia mu základné informácie o charite a jej službách. Ponúknu mu čaj alebo kávu. Streetwork sa vykonáva vo večerných hodinách a pomoc je len základná. Okrem lekárskej pomoci sa teda nedá vybaviť v tom čase už nič. Snažia sa preto človeka motivovať, aby prišiel do denného centra a využil ostatné služby charity.
Ako sa stať streetworkerom
Podmienka je mať minimálne 18 rokov, človek musí byť bezúhonný, humánny, asertívny a mať vážny záujem o dobrovoľnú prácu. Pohovor prebieha štandardným spôsobom. Záujemcovi sa vysvetlí, v čom bude spočívať jeho práca, prejde školením, na ktorom sa dozvie informácie o najčastejších problémoch, s ktorými sa môže v teréne stretnúť. Sú mu vysvetlené inštrukcie ohľadom jeho bezpečnosti, ako komunikovať počas stretnutí s klientom a kedy radšej od neho odísť.
Pred podpísaním dobrovoľníckej zmluvy ide uchádzač dvakrát na takzvaný „náčum“. Jeho pozícia v teréne je „pozorovateľ“. Počas náčumu sleduje, ako ostatní dobrovoľníci pracujú. Po dvoch „sledovačkách“ sa musí definitívne rozhodnúť, či prácu berie, alebo nie.
V teréne je možné vidieť aj skupinu pozostávajúcu len z dievčat. Streetworkeri chodia pomáhať na vytýčených trasách vo večerných hodinách 2- až 3-krát do týždňa. Ľuďom bez domova ponúkajú kávu alebo čaj a menšie občerstvenie, napríklad sušienky. Streetworker sa v teréne dá spoznať podľa pracovnej bundy a ruksaku, na ktorom je nášivka Trnavskej charity. V blízkej budúcnosti k nim pribudne aj preukaz.
https://www.facebook.com/charitatt/videos/2526871660672195/
Ak sa napríklad klienti medzi sebou hádajú, streetworkeri majú zakázané sa do hádok miešať. Prvé pravidlo dobrovoľníctva je dbať na svoju bezpečnosť. Úloha streetworkerov je zvýšiť bezpečie bežných občanov a znížiť počet ľudí bez domova a v núdzi.
Ohlasy na dobrovoľníctvo bývajú pozitívne aj negatívne. Pomoc odmietajú klienti, ktorí pokladajú ich prácu za zbytočnú, ich pomoc nepotrebujú, lebo si za problémy môžu sami. Dobrých ohlasov je však stále viac. Ľudia v núdzi začínajú Streetwork spoznávať a sú vďační za každý kontakt.
Chvíľkové prichýlenie na každý deň
Nízkoprahové denné centrum je otvorené každý pracovný deň. Počas našej návštevy tu nikto nebol – prišli sme mimo otváracej doby. Jednu zo skromne zariadených miestností zdobil vianočný stromček. Aj v krušných chvíľach si vedia pripomínať to pekné a tradičné.
Ako prezrádza názov „nízkoprahové“, Centrum môže navštíviť ktokoľvek aj pod vplyvom omamných látok či alkoholu. Nemusí mať doklady a taktiež sa nehľadí ani na jeho zdravotný stav. Klienti vystupujú anonymne, každému sa pridelí kód. Je len na človeku, ako využije čas strávený v Centre. Môže prísť, najesť sa a sedieť v miestnosti až do konca otváracích hodín. Alebo svoju nepriaznivú situáciu začať reálne riešiť. Po príchode prebehne medzi zamestnancom a klientom takzvaná ústna zmluva o základných pravidlách Centra.
Nízkoprahové centrum musí podľa zákona utvárať podmienky zamerané na naplnenie základných životných potrieb. Každé ráno ponúka klientom raňajky. Obchodný reťazec TESCO prispieva pečivom, ktoré sa deň predtým nepredalo a poskytuje čerstvé ovocie a nátierky.
Centrum má aj krízový šatník. Veľa ľudí žije v domnienke, že charita = nepotrebné oblečenie a dávanie ho ľuďom v núdzi. Oblečenia je ale nadbytok. Ak by fungovala rovnica nonstop poskytovania oblečenia bez pravidiel, časom by pomoc stratila efektivitu. V minulosti takýto prístup prinášal len negatívnu skúsenosť, a to neporiadok v meste. Zamestnanci mestského úradu každý deň nachádzali kúsky oblečenia, ktoré ľudia s dobrým úmyslom darovali. Ľudia, ktorí navštevovali Centrum, s oblečením obchodovali, a preto sa začalo poskytovať len v krízových situáciách: človek je akútne znečistený, oblečenie nemá prispôsobené počasiu, nastupuje na výkon trestu alebo do resocializačného zariadenia, ide na pracovný pohovor či do nového zamestnania.
Žiadna vykonávaná práca nie je hanbou
Jednou z možností počas cesty k resocializácii je predaj časopisov Notabene. Potenciálny predajca musí spĺňať určité zásady. Vlastniť občiansky preukaz alebo náhradný doklad o občianskom preukaze, poskytnúť informácie o tom, či bol trestaný, a jeho lekárske záznamy. Tento človek nesmie byť diagnostikovaný ako závislý a musí podstúpiť dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu. Nevyžaduje sa abstinencia, ale triezvosť pri predávaní. Musí byť gramotný a vedieť počítať peniaze.
Veľa ľudí však podmienky nespĺňa. Skutočný predajca Notabene má žltú identifikačnú kartu so svojou fotkou, prideleným číslom a uvedenou adresou, na ktorej musí reálne stáť a predávať. Ak predajca nemá kartu alebo ju odmieta poskytnúť k náhľadu, treba kontaktovať charitu a nahlásiť falošného predajcu.
Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.
Zamestnanci Centra majú ku všetkým klientom vysoký prah tolerantnosti. Roky praxe a každoročné školenia im pomáhajú v komunikácii aj s agresívnym človekom pod vplyvom drog. Kde nestačí dávka trpezlivosti a situácia sa nedá zvládnuť, nastupujú represívne zložky.
Trnavská charita neponúka svoju vlastnú nocľaháreň. V momentálnej situácii nedisponuje vhodným priestorom a zamestnancami, ktorí by vykonávali nonstop nočnú službu. Preto charita pre ľudí bez domova zriadila Nízkoprahové denné centrum. Na prenocovanie ľuďom v núdzi slúži v meste Stredisko sociálnej starostlivosti. Spolu s charitou ponúkajú útočisko ľuďom, ktorí ho potrebujú.
Využívanie voľného času v prospech organizácie
Pracovná dielňa svätej Heleny začala fungovať 3. marca 2016 a je v prevádzke každý pracovný deň. V dielni pracujú dvaja zamestnanci charity a klienti – dobrovoľníci so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením. Ostatní pracovníci charity ich považujú za svojich kolegov. Dielňa vytvára atmosféru socializácie, prijatia a osobného rozvoja aj prostredníctvom ručných prác. Výrobky sú tematické alebo ide o maličkosti, napríklad magnetky, záložky, ozdoby. Všetko, čo sa vyrobí, sa následne predáva v kaviarni alebo putuje do charitatívnych prezentácií.
Prekvapil nás zvuk šijacieho stroja. Po obhliadke prázdneho Centra sme nikoho neočakávali ani v dielni. Za starou mašinou však sedela pani na invalidnom vozíčku. Milo sa pozdravila a ďalej sa venovala svojej práci. V tom okamihu pôsobila ako ten najbezstarostnejší človek na svete.
Dielňu podporujú najmä bežní ľudia, ktorí prinesú do dielne nepotrebné látky, gombíky a iný materiál vhodný na drobné ručné práce. Priestory môžu navštevovať aj klienti Nízkoprahového centra, avšak pod podmienkou triezvosti a čistého vzhľadu.
Kaviareň Špitálik slávnostne otvorili na jar roku 2019. Nič tu nemá stanovenú cenu. Množstvo ponúkaných káv, čajov a zákuskov pripravovaných dobrovoľníkmi je za dobrovoľný príspevok. Kaviareň zákazníkov vždy obdaruje aj darčekom pochádzajúcim z dielne. Prechádzali sme okolo terasy; aj tá patrí ku kaviarni, ale funguje len v lete.
K šťastiu druhých stačí tak málo
V rámci materiálnej a potravinovej pomoci dlhoročne funguje projekt Tím siete pomoci. Projekt znamená spoluprácu s farskými charitami. Pomoc sa zameriava na sociálne slabšie rodiny a centrá pre ľudí v núdzi. Zháňa sa pre nich nábytok alebo spotrebiče.
Charita delí darcov na dve skupiny. Prví sú takzvaní klasickí darcovia. Tvoria ich obyvatelia mesta a ľudia pochádzajúci z blízkeho okolia, ktorí chcú niečo darovať. Aj darované veci musia spĺňať určité kritériá, aby sa mohli stať darmi pre charitu. Z potravín prijímajú len tie trvanlivé – konzervy, cestoviny, soľ, cukor. Hygienické potreby nemajú obmedzenie.
Druhí darcovia sú firmy, napríklad Peugeot, TESCO. Väčšinou zorganizujú v rámci podniku zbierku alebo prispievajú finančne. Získané potraviny, hygienické potreby a financie sa rozdelia do jednotlivých organizácií, ktoré spadajú pod Trnavskú charitu, napríklad domovy dôchodcov, detské domovy, stacionáre. Časť získaných vecí a peňazí putuje aj na farské charity, ubytovne, neziskové organizácie a občianske združenia.
Keď má príbeh najsmutnejší koniec
Na konci nášho rozhovoru sa nám nedalo neopýtať sa na chúlostivú otázku: čo sa stane s človekom, ktorý žil a zomrel na ulici? Čakali sme zaskočené tváre, no dostali sme profesionálnu odpoveď.
Niekedy sa stane, že polícia vyšetruje smrť človeka, ktorého vzhľad pôsobí, že žil na ulici. Polícia vytvorí fotografie zosnulého, telo ostane na patológii v chladiacej miestnosti. Policajti navštívia okrem iného aj Trnavskú charitu, aby vypátrali informácie o zosnulom. Ak sa do piatich dní nepodarí zaistiť identifikáciu človeka, nastupuje štandardný postup. Vykoná sa pitva, určí sa príčina smrti (samovražda alebo nehoda, napríklad zrazenie autom). Ak je cudzie zavinenie smrti vylúčené, telo sa spopolní a pochová na náklady mesta do spoločného hrobu, ktorý sa nachádza na cintoríne na Kamennej ceste.
Pozrite si viac fotografií v galérii:
