Určite si každý aspoň raz po ceste na ďalekú Skladovú všimol chátrajúcu budovu vedľa Lidla. Avšak už menej ľudí vie, že sa jedná o bývalú stavbu cukrovaru, ktorá má bohatú históriu. A pre Trnavu nezanedbateľný význam.
Vznik cukrovaru
Cukrovar v rokoch 1869-1870 postavilo konzorcium brnianskych obchodníkov, ktoré zastupoval Václav Jursa. Významnú úlohu v spomínanom konzorciu zohrával Isidor Vincenz Flesch z Brunningen, ktorý už nejakú dobu podnikal v cukrovarníctve. Bol prezidentom spoločnosti rafinérie cukru v Hrušovanech u Brna, spolumajiteľom cukrovaru v Modřicích, Uničově a v Šoproni. Cukrovarská akciová spoločnosť, pod ktorou fungoval trnavský cukrovar, bola schválená uhorským ministerstvom poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu, a dostala podľa neho aj meno – „Izidor Flesch a spol.“.
„Trnavský cukrovar sa viac spája s menom baróna Karola Stummera, ktorý cukrovar v roku 1876 odkúpil.“
Cukrovarníctvo v tom období predstavovalo výhodný spôsob podnikania. Vďaka úrodným černozemám v okolí Trnavy, boli podmienky priam vhodné pre rozvoj tohto druhu výroby. V období druhej polovice 19. storočia sa darilo rozvoju priemyslu, vďaka čomu samotné mesto podporovalo výstavbu cukrovaru. „Trnavský cukrovar sa viac spája s menom baróna Karola Stummera, ktorý cukrovar v roku 1876 odkúpil. Podľa neho niesol svoje meno: „Cukrovar Karola Stummera“. Barón Karol Stummer pochádzal z Rakúska a vlastnil aj cukrovar v Továrnikoch.“ vyjadril sa Miroslav Beňák, architekt a člen OZ Čierne Diery.
„Cukrovar predstavoval významného zamestnávateľa pre obyvateľov mesta, hlavne v koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Už v období vzniku cukrovaru v roku 1869 zamestnával 500 ľudí a počet sa postupne zvyšoval.“ dopĺňa Beňák.
Na záver spomína: „Známy Trnavský cukrovar nebol prvým cukrovarom v Trnave. Prvý cukrovar postavili bratia Vajmárovci v roku 1840 v priestoroch dnešného sídliska Družba. Ako prví použili na území Trnavy parný stroj. V roku 1863 cukrovar zanikol.“
„V roku 1900 bol cukrovar obnovený a opäť v prevádzke už v nových budovách.”
„Ulici dominuje fasáda hlavnej výrobnej budovy, kde bolo srdce výroby.”
Ukončenie výroby a súčasnosť
Cukrovar od roku 2004 nefunguje. Viaceré dôvody, ako rôzne regulácie a nariadenia ovplyvňujúce trh s cukrom a prílev cukru zo zahraničia, ako aj rôzne majetkovo-právne zmeny, postupne vyústili do zastavenia výroby. Areál cukrovaru je dnes čiastočne využívaný na rôzne skladové účely. Hlavná výrobná budova však chátra. Pôvodnú cukrovarskú technológiu odstránili, zostalo len zopár artefaktov.
Zo zákona musia byť vybrané najvýznamnejšie budovy udržiavané v stave, aby nedochádzalo k ďalšej degradácii – štyri objekty cukrovaru sú vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Musia ostať zachované a nesmú byť zbúrané. Zatiaľ nie úspešne sa objavujú plány na rekonštrukciu a konverziu najvýznamnejších objektov cukrovaru. Vďaka rozsiahlosti areálu sa v jeho odľahlejších častiach plánuje výstavba obytných súborov. Dozvedáme sa aj: „Cukrovar ako priemyselná dominanta mesta vzbudzuje záujem a zvedavosť, v súčasnosti je však verejnosti neprístupný. Jedným z dôvodov je aj bezpečnosť, keďže jeho stav nevyhovuje všetkým bezpečnostným normám pre voľný pohyb osôb. Po odstránených technológiách zostali diery v podlahách a na viacerých miestach chýbajú zábradlia. V minulosti bolo pár prehliadok, no v súčasnosti zostáva pre verejnosť uzavretý.“
Medzi významné osobnosti patrili jeho zakladatelia a vlastníci. V období socializmu mal cukrovar názov „Cukrovar Petra Jilemnického v Trnave“ podľa spisovateľa Petra Jilemnického, ktoré dielo Kus cukru je lokalizované v prostredí Trnavy, a tým pádom aj nášho cukrovaru.
K histórii cukrovaru vyšla publikácia „165 rokov „trnafského“ cukru” od Miroslava Franka.4
autor: Daniel Bíro
Zdroj: Ing.arch. Miroslav Beňák (OZ Čierne diery), ciernediery.sk
