Už niekoľkokrát som sa zamýšľal nad tým, či pijem kávu, lebo som unavený, alebo som unavený, pretože pijem kávu. Zrejme pôjde o druhý spomínaný prípad.
Od ostatných trnavských študentov sa veľmi nelíšim. Neustále pociťujeme únavu. Niektorí z honu za akademickými výsledkami a pracovnými skúsenosťami, iní kvôli pretancovaným a prepitým nociam. Na párty ma nenájdete, no aj tak chodím spať neskoro.
„Na tomto svete umierajú unavení ľudia a ja som jeden z nich. Ani smrť im nezaručí, že to niekedy dospia,” spieva kapela Berlin Manson, s čím nemôžem nesúhlasiť. Možno to znie temne. Rovnako ako nápoj, po ktorom siaham každé ráno, na obed a večer.
Začiatok decembra bol pre mňa iný, na týždeň som sa vzdal milovanej kávy. Kamošovi Jakubovi som vopred povedal, aby sa nehneval, ak budem nepríjemný. To sa však nestalo. Podráždenie spôsobené abstinenciou nikdy neprišlo. Očakávaná únava však áno.
Najhoršie boli prvé dva dni
Keď sme s priateľkou večer pozerali film, zaspával som. Takisto to bolo na obed, keď som pocítil útlm. Napriek ťažkým očiam som odolal poobednému spánku, ktorému som sa tak veľmi vyhýbal v materskej škole. Jednoducho naň nebol čas.
Zvyšok týždňa bol paradoxne bezproblémový. Ráno som vstal bez väčších ťažkostí, počas dňa som mal dostatok energie a silná únava už nedorazila. Napriek tomu som vedel, že po skončení výzvy sa ku káve vrátim. Nechýbala mi kvôli kofeínu, ale pre jej chuť a vôňu.
Tieto riadky píšem pri teplom pohári obľúbeného životabudiča. Až teraz, keď už opäť niekoľko dní pijem kávu, som si uvedomil, že ma z nej bolí brucho. Aj keď mi škodí, neplánujem sa jej vzdať. Môj vzťah s kávou je zrejme toxický, rovnako ako každá závislosť.
