Na Slovensko prišlo z vojnou zasiahnutej Ukrajiny už vyše 300-tisíc ľudí. Medzi nimi aj rodina z Odesy, ktorej strechu nad hlavou poskytol režisér Ladislav Halama, vedúci kabinetu filmovej tvorby na FMK.
Z Ukrajiny uteká pred vojnou stále viac ľudí, ktorí na Slovensku hľadajú dočasné útočisko. Väčšina z nich si so sebou zobrala len to najpodstatnejšie, svoj život zbalili do ruksaku. Vlna solidarity je veľká a mnohí sa ľuďom na úteku rozhodli pomôcť prostredníctvom charitatívnych zbierok, dobrovoľníckej činnosti či poskytovania strechy nad hlavou.
„Keď sa to celé začalo, situáciu sme vnímali veľmi intenzívne. Manželka je z východu, takže oblasť Ubľa poznáme,“ opisuje Ladislav Halama, vedúci kabinetu filmovej tvorby na FMK. V byte, ktorý využívali len príležitostne, ubytovali rodinu z Odesy, matku Oksanu s deťmi Juliou a Michaelom. Ich otec ostal bojovať na Ukrajine.
„Išlo to spontánne. Dcéry sa zapojili do dobrovoľníckych aktivít a prostredníctvom sociálnych sietí sa dostali k človeku, ktorý zháňal ubytovanie pre svojich príbuzných,“ dodáva režisér Halama s tým, že pre neho to bol utorok ako každý iný, „keď som prišiel na adresu, už stáli vonku. V rukách mali papierové tašky s jedlom a každý malý kufrík.“
V rade čakali niekoľko hodín
Aby utečenci u nás získali prístup k zdravotnej starostlivosti a mohli sa zamestnať, potrebujú štatút odídenca. Ten získajú požiadaním o dočasné útočisko, ktoré je osobitou formou ochrany pre ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Žiadosť môžu podať priamo na hraničnom priechode, vo veľkokapacitných centrách v Humennom, Michalovciach a v Bratislave či na oddeleniach cudzineckej polície.
Práve na tých sa tvorili dlhé rady ľudí, ktorí na vybavenie čakali niekoľko hodín. „My sme boli v Trenčíne, čakali sme asi tri alebo štyri hodiny, no to bola výnimočná situácia. Známy, čo bol deň predtým, čakal sedem hodín,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala dve rodiny. Jednou z nich bola matka so synom z okolia Charkova, im poskytli útočisko v samostatnej prístavbe ich domu. Druhej našli domov prostredníctvom iniciatívy Kto pomôže Ukrajine, v byte, ktorý využívali len občasne. Obaja otcovia ostali brániť svoju krajinu.
„Prvé dni boli zvláštne. Prišli, zoznámili sme sa, ubytovali sa, ale inak sme sa nerozprávali. Stále nad nami visí emócia, že sem neprišli na dovolenku,“ opisuje príchod ľudí z okolia zničeného Charkova.
Keď som prišiel, už stáli vonku. V rukách mali tašky s jedlom a malý kufrík.
Keď sa sčasti zabývali, ukázali sme im okolie, kde si môžu nakúpiť, kde je pošta, úrad, polícia, kam sa môžu ísť prejsť. „Riešime také bežné veci. Vždy, keď prídeme domov z práce, čaká nás uvarené jedlo. Je potrebné, aby sa sústredili na iné veci, trochu sa rozptýlili a chvíľu nemysleli na realitu. Je to však ťažké,“ dodáva Alžbeta s tým, že pravidelne sa informujú, či je ich otec, ktorý ostal bojovať na Ukrajine, v poriadku, „volávajú spolu, ale ich mama prišla včera úplne rozhodená, že kamarátkin manžel zomrel. Ako na to reagovať? Ten strach, že o pár dní to môže byť jej muž, je neopísateľný.“
Tisíce voľných pracovných pozícií môžu zaplniť ľudia z Ukrajiny
Po príchode na Slovensko sa väčšina z nich hneď chcela zamestnať. Podľa informácií Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na našom pracovnom trhu v súčasnosti 32-tisíc voľných pracovných miest. „Ide o pracovné miesta, o ktoré dlhodobo nemajú záujem občania Slovenskej republiky,“ spresnil minister práce Milan Krajniak.
Najviac ľudí sa dokáže uplatniť na pozíciách operátorov a montérov strojov a zariadení, pomocných a nekvalifikovaných pracovníkov – napríklad upratovačov alebo skladníkov či zamestnancov v službách a obchode, ako napríklad kuchárov, čašníkov či opatrovateľov.
Na trhu práce je dlhodobo voľných 32-tisíc pracovných miest.
„Okrem toho, máme ďalších 60-tisíc dodatočných pozícií na dohodu v sezónnych prácach, najmä v gastre a v cestovnom ruchu, ktoré sú takisto vhodné pre ukrajinských uchádzačov,“ dodal minister.
Rezort konštatoval, že ak sa u nás odídenci z Ukrajiny zamestnajú, významne sa eliminujú negatívne vplyvy, ktoré by nezamestnaní utečenci odkázaní na štát predstavovali pre verejné financie. „Vzhľadom na skutočnosť, že cudzinec nesmie zarábať menej ako občan Slovenskej republiky, existuje objektívny predpoklad, že cudzinci nie sú pre rast miezd prekážkou,“ doplnil.
Chcú žiť normálny život
„Pýtali sa hneď na zamestnanie, chcú pracovať, vrátiť sa do normálu, ak sa to tak dá povedať,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala matku so synom z Charkova.
Režisér Halama, ktorý ubytoval rodinu z Odesy, opisuje, že matka Oksana mala predstavu o práci v zdravotníckom alebo charitatívnom centre. Dočasné zamestnanie však našla ako upratovačka v súkromnej škole, ktorú začal navštevovať jej syn Michael. „Aj keď má kvalifikovanejšiu pozíciu, toto bolo bezproblémové a zároveň sa vyriešil problém, ako by jej syn chodil do školy,“ dodáva.
V súčasnosti však môžeme pozorovať aj odvrátenú stránku solidarity. Najmä na sociálnych sieťach sa začínajú objavovať statusy a komentáre o tom, že vláda sa ide „pretrhnúť“ pre Ukrajincov, no nezaujímajú ju vlastní občania. Niektorí majú problém s tým, že štát umožnil utečencom cestovať vlakmi a prímestskými autobusmi zadarmo a že im samosprávy zabezpečili ubytovanie a potraviny.
Treba to prežiť, podeliť sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa nemajú kam vrátiť.
Zrejme si neuvedomujú, že sú to ľudia, ktorí prišli o bývanie, prácu, o svojich blízkych. V priebehu pár hodín si museli zbaliť najnevyhnutnejšie veci a opustiť krajinu, ktorá bola ich domovom.
„Treba vydržať, nájsť si k nim cestu. Pokiaľ budú všetci nad tým normálne a vecne uvažovať, prežijeme to bez toho, aby to rozdelilo našu spoločnosť, ktorá je už i tak veľmi polarizovaná,“ hovorí Ladislav Halama, „aktuálne neriešim, dokedy u nás budú, aj keď mi je jasné, že po nejakom polroku si tú otázku budeme musieť položiť a nájsť definitívne riešenie.“
Psychologickú pomoc potrebujú čoraz mladší
Súčasná situácia vytvára v každom iné pocity. Niekto má strach, cíti sa bezmocne, ďalší sa hnevá, stráca racionálny pohľad na vec. V posledných týždňoch psychológovia zaznamenávajú vyšší počet pacientov. Najviac ohrození sú mladí ľudia, ktorí si uvedomujú zložitosť a nebezpečenstvo konfliktu a realitu vnímajú citlivejšie ako dospelí.
Psychologička Lenka Šajtlavová z Ambulancie klinickej psychológie v Trnave upozorňuje: „Je dôležité, aby sme selektovali informácie, ktoré k sebe pustíme. Treba si nastaviť pravidlá, určiť si režim, že si správy pozrieme napríklad raz-dvakrát denne. Samozrejme, je potrebné sledovať, z akých zdrojov údaje čerpáme.“
Aj zdanlivé istoty, ktoré sme si mysleli, že v civilizovanej spoločnosti v 21. storočí máme, sa javia ako nie tak isté. Súčasná kríza nám ukazuje, čo je v živote skutočne dôležité. „Musíme to prežiť, našťastie bez toho, aby tu na nás padali bomby. Podeľme sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa už nemajú kam vrátiť,“ uzatvára režisér Halama.
